Zo života Mikuláša XII. a Henriety Pálffyovcov

Henrieta Pleszowicze-Fredro

Henrieta Františka Michala (Henryka Franciszka Michalina) Pleszowicze-Fredro sa narodila 19.7. 1844 v Ľvove (Lemberg) grófovi Henrykovi Fredro (* 1799) a Mariane Jabłonowskej (* 1820). O osem dní neskôr ju pokrstil kňaz František Turski v miestnom rímskokatolíckom kostole Sv. Márie Magdalény. Prvé meno dostala po otcovi.

Otec Henryk prišiel ako šesťročný o matku Mariannu rodenú Dembiński, ktorá zomrela pri požiari rodového kaštieľa v obci Beńkowa Wisznia (Wisznia). Henrykov otec veľkostatkár Jacek Fredro (* 1770) sa potom s deviatimi deťmi zdržiaval viac v Dubaniowici a v Ľvove, ktoré bolo v tej dobe jedným zo stredísk poľskej kultúry a napriek rakúskej okupácii si mesto udržiavalo značnú autonómiu.

Henryk spolu s bratom Eduardom (* 1803) sa ako pobočníci generála Umińského zúčastnili v roku 1831 Novembrového povstania proti Rusku a zažili bitku pri Ostrołeke 26.5. 1831. Za účasť na poľsko-ruskej vojne boli bratia vyznamenaní najvyšším poľským vojenským vyznamenaním Virtuti Militari.

Známejšími zo súrodencov však boli starší bratia generál a člen správnej rady Poľského kráľovstva Ján Maximilián (* 1784) a Alexander (* 1793), účastník Napoleonských vojen. Alexander sa preslávil hlavne ako autor meštianskych veselohier (najznámejšia je „Zemsta“ /Pomsta/) preložených do viacerých jazykov a ktorému Poliaci v Lembergu v októbri 1897 dali postaviť bronzový pomník (po  vysťahovaní Poliakov z Ľvova bola socha v r. 1956 presťahovaná do Wrocławi).

Henryk sa 2.5. 1842 oženil v ľvovskom kostole Sv. Márie Magdalény s grófkou Máriou Jabłonowskou (* 1820), čerstvou majiteľkou panstiev Dubaniowice, Szołominiec a Hodwisznia po smrti jej otca Kazimíra v tom istom roku (Máriina matka Katarína rodená Bratkowski zomrela ešte v r. 1836). Okrem Henriety sa Henrykovi a Marianne ešte narodili deti Mária Katarína (* 1843), Kazimíra (* 1845), Štefan (* 1847) a Mária Anna (* 1852). Najstaršia Mária Katarína pravdepodobne zomrela ešte v detskom veku.

Henryk viedol v Ľvove v rokoch 1855 – 1866 ústav pre nevidiacich. Bol obľúbený, vtipný človek, ktorý sa venoval písaniu básní a kresleniu karikatúr. Ako bývalý dôstojník kavalérie dbal na to, aby aj jeho deti vedeli jazdiť na koni. Henrieta bola dobrá jazdkyňa a okrem poľštiny a francúzštiny sa naučila aj nemecky a maďarsky. V Ľvove sa 4.6. 1862 vydávala Henrietina sestra Kazimíra za miestneho rodáka grófa Witolda Dunin-Borkowski (* 1842) a medzi rodinnými príslušníkmi na oslave zrejme nechýbala ani Henrieta (manželstvo trvalo do januára 1875, keď sa Witold na svojom panstve Winniczka zastrelil).

Mikuláš XII. Pálffy

Gróf Mikuláš (XII.) Pálffy sa narodil 28.1. 1831 Mikulášovi (XI.) Pálffymu a Terézii Rossi. Otca nepoznal, keďže ten nešťastne zahynul na poľovačke pri Rohožníku v auguste 1830. Mal staršie sestry Terezu (* 1824) a Karolínu (* 1825), ktorá zomrela po necelom roku života a bratov Pavla (* 1827) a Antona Jozefa (* 1829). Ako sedemročný chlapec zažil spolu s bratom Antonom Jozefom (* 1829) skutočný kolotoč v priestoroch viedenského Hofburgu pre deti šľachticov pri príležitosti narodenín princeznej Melánie Metternichovej vo februári 1838.

Napriek otcovmu osudu sa Mikuláš rád zúčastňoval poľovačiek. S rodinou Fredro sa mohol zoznámiť pri spoločenských kultúrnych akciách, prípadne banketoch vo Viedni, na poľovačkách alebo v kúpeľných mestách Karlovy Vary či Baden pri Viedni, ktoré zvykli tieto šľachtické rodiny navštevovať. Mikuláš bol nadšený lovec a ako honvédsky major mal aj blízko k vojenskému životu, ktorým si prešiel i Henrietin otec Henryk.

Rodina Pleszowice-Fredro patrila k poľským vlastencom, no napriek tomu bola vo Viedni vítaná, čomu nesporne prispela aj obľúbenosť Alexandrových veselohier ako napr. hra Dámy a Husári, ktorá sa v 30-tych rokoch 19. storočia hrala s veľkým úspechom v Hofburskom divadle.

Sobáš s Henrietou Pleszowicze-Fredro a narodenie detí

Noviny Pesti Hirnök priniesli informáciu, že sa gróf Mikuláš Pálffy 16.7. 1864 v Ľvove oženil s Henrietou Pleszowicze-Fredro. V tom istom roku kúpil Mikuláš na dražbe majetky v maďarskom Gönci, ktoré patrili zadlženému Bélovi Cákymu (* 1821). Tu malo vzniknúť rodové sídlo novomanželov, ktorí dali miestny zámok prestavať v eklektickom duchu.

Napriek tomu sa v rokoch 1866 – 1867 Henrieta zdržiavala v Malackách. Mikuláš sa s manželkou zúčastnil pohrebu Mikulášovho staršieho brata Pavla Pálffyho (* 1827), ktorého ostatky boli pochované do rodovej hrobky v Malackách 7.4. 1866. Po Pavlovi zostala tehotná vdova Geraldína rodená Károly (* 1836) a šesť malých detí.

S Henrietou prišla do Malaciek aj matka Mária Fredro rodená Jabłonowska. Henriete sa 22.5. 1866 narodila na malackom zámku dcéra Marietta, ktorú pokrstil o dva dni neskôr farár Anton Nusszer za prítomnosti krstných rodičov Antona Pálffyho a Márie Fredro.

Za prusko-rakúskej vojny v júli 1866 obsadili malacký zámok pruskí vojaci zo 7. divízie generála von Fransecky a Pálffyovci museli väčšinu miestností na zámku prenechať vojakom až do uzavretia mieru. Prežili aj epidémiu cholery, ktorú do mesta zavliekli vojaci. Pruský dôstojník August Kühne krátko opísal manželský pár Pálffyovcov: „Na hrdom dostihovom koni jazdí dáma a popri nej jej gavalier, mladý Pálffy. Na barete zmienenej ženy sa pyšne kývajú volavčie perá, peniaceho sa sedmohradského žrebca ľahko krotí, jej dlhá postava má oblečený krátky čierny úchvatný kroj. Jej sprievodca, štíhly a útly, v čiernom šnurovacom kabáte a v útlych čižmách, necháva koňa graciézne vzpínať.“

V období od augusta 1866 do januára 1867 bola na malackom panstve zaznamenaná aj prítomnosť Eduarda a Alexandra Fredro, ktorí sa v miestnych lesoch zúčastnili poľovačiek spolu s Antonom Pálffym aj Henrietiným manželom Mikulášom Pálffym. Gróf Mikuláš za spomenuté obdobie ulovil 73 kusov zvierat na svojom panstve (z toho najcennejší ulovený kus bol jeleň šestnástorák) a tiež na panstve Koloničovcov v okolí Veľkých Levár (zaznamenané poľovačky 21.11. a 22.11. 1866 – išlo najmä o zajace, králiky a bažanty). Alexander zastrelil sedem kusov zvierat a Eduard tri kusy (v prípade Eduarda nie je isté, či išlo o Henrietinho strýka alebo bratranca Eduarda Xavera (* 1829)).

Henrieta bola vo vysokom štádiu tehotenstva, keď sa dozvedela o smrti svojho otca Henryka, ktorý zomrel 16.11. 1867 vo Ľvove. Jeho pohrebu sa nezúčastnila. V roku 1867 zomrel aj  Mikulášov brat Anton Jozef, ktorý si rodinu nezaložil. Mikulášov syn Ladislav Maximilián Henrich, posledný mužský potomok malackej línie Pálffyovcov, prišiel na svet v miestnom zámku 30.11. 1867, opäť krstil kňaz Nusszer a kmotrom sa stal gróf Maximilián Kolonič z Veľkých Levár.

Posledné roky života Mikuláša XII.

V 70-tych rokoch 19. storočia bol Mikuláš prezidentom správnej rady spoločnosti „Domus“ pre výstavbu lacných bytov. Spoločnosť mala úrad vo Viedni na Nibelungengasse 4 a zameriavala sa na výstavbu rodinných domov i domov pre robotníkov a zavádzanie železných konštrukcií pre rôzne stavebné účely. Začiatkom apríla 1873 sa Henrieta objavila (bez muža) vo Viedni na recepcii usporiadanej markízou de Baneville, manželkou francúzskeho veľvyslanca na cisárskom dvore. V Biskupiciach zomrela 13.9. 1879 Mikulášova sestra Tereza vydatá za grófa Fridricha Schaffgotscha a Mikuláš tak prežil všetkých svojich súrodencov. Spolu s Henrietou a s deťmi sa zúčastnil pohrebu kniežaťa Antona Pálffyho, ktorého ostatky boli z Viedne prevezené do pálffyovskej krypty v Malackách dňa 28.11. 1879.

Mikuláš Pálffy sa stal v roku 1882 vlastníkom bytu v Drážďanoch na Waisenhausstrasse 32b. Tu s ním bola aj manželka, ktorá v novembri 1882 odcestovala z Drážďan do Viedne, kde sa ubytovala v hoteli „Zum Schwarzen Ross“. V nedožitých 53 rokoch Mikuláš aj v Drážďanoch 2.1. 1884 zomrel (mŕtvolu úradne nahlásil o deň neskôr mestský hrobár Georg Wagner). Jeho ostatky boli prevezené do pálffyovskej hrobky v Malackách, čo zrejme prebehlo v réžii Mikulášovej matky Terézie, ktorá prežila muža i deti a zomrela v januári 1891 v Malackách.

Henrieta sa po manželovej smrti natrvalo usadila v Gönci, ktorého panstvo zdedil po Mikulášovej smrti syn Ladislav (do roku 1910 bol Ladislav vedený ako čestný prezident kasína v Gönci). Henrietina sestra Mária Anna sa 11.5. 1884 v Ľvove vydala za Severyna (* 1846) z barónskeho rodu Brunicki. Úpisom z 20.5. 1885 venovala Henrieta 100 florénov pre Katolícky univerzitný spolok založený v tom istom roku barónom Ernstom Wilhelmom von Walterskirchen (na spolok prispela rovnakou sumou aj Geraldína Pálffy).

V máji 1886, po dovŕšení 20. roku života, vstúpila Henrietina dcéra Marietta ako novicka do kláštora Sacré Coeur Riedenburg, ženského rádu Spoločnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho v meste Bregenz v rakúskom Vorarlbersku. Kláštor slúžil aj ako dievčenská katolícka škola. Marietta neskôr presídlila do kláštora rádových sestier v Budapešti.

Posledné roky života Henriety

Henrieta zvykla navštevovať termálne kúpele pri Gönci, ale v septembri 1883 bola medzi hosťami Karlových Varov. V septembri 1890 prišla Henrieta z Budapešti do Viedne a ubytovala sa v miestnom hoteli prvej triedy „Erzherzog Carl“, ktorého hosťami boli šľachtici a diplomati (svojho času ho navštívil aj skladateľ Richard Wagner). Začiatkom roka 1891 si Henrieta prostredníctvom právnika Dr. Moritza Hönela podala žiadosť na cisársky krajský súd vo Viedni na uvedenie amortizácie údajne stratených životných poistiek na jej deti vydaných rakúsko-francúzskou životnou a dôchodkovou poisťovňou „Azienda“ vo Viedni, na ktoré prispieval ešte za života jej muž Mikuláš. Súd nariadil vo februári 1891, aby Henrieta preukázala do jedného roka a šiestich týždňov právo na peniaze z poistiek.

V roku 1894 Henrieta darovala obecnému úradu v Gönci pozemok, na ktorom bola postavená materská škola. Ladislav Pálffy, nadporučík v zálohe husárskeho pluku č. 3 sa v Temešvári 14.9. 1896 oženil s Henrietou Borzecki von Kozarc (* 1874). Na svadbe bola snáď účastná aj matka Henrieta, hoci v tej dobe už panstvo Gönc veľmi neopúšťala a aktívne sa podieľala na živote v maďarskej obci. Vo februári 1897 vo Ľvove zomrela Henrietina matka Marianna. Začiatkom júla 1898 navštívila Henrieta české vodoliečebné kúpele Svatá Kateřina.

Henrieta Pálffy zomrela po dlhej ťažkej chorobe 15.6. 1908 na zámku v Gönci. Jej ostatky previezli do pálffyovskej pohrebnej kaplnky v Malackách, kde bola pochovaná pri manželovi.

Zdroje:

• VRABLEC, P. a kol.: Malacky a okolie 12, Malacky 2019
• anno.onb.ac.at  
• ancestry.com  
• myheritage.com
• gonc.hu
• gw.geneanet.org

Titulný obrázok: Andrej Wsól