Štefánik ma kedysi nezaujímal

Rozhovor s režisérkou a spisovateľkou Marianou Čengel Solčanskou

Marianu Čengel Solčanskú som registrovala ako režisérku i autorku kníh, ale veľa som o nej nevedela. Až raz prišla moja mladšia dcéra zo škôlky s tým, že mama jej kamarátky tiež píše knižky. A tak nás vlastne zoznámili naše dcéry a ja som získala novú priateľku. No a musím sa priznať, že na ženy ako je Mariana – rozhodné, rázne a cieľavedomé – hľadím s obdivom. Najmä keď sú zároveň citlivé a autentické. Preto som veľmi rada, že túto zaujímavú umelkyňu budem môcť 9. mája o 18.00 hod. predstaviť Malačanom v MCK na Záhoráckej ulici.

Mariana, vieš o tom, že aj v Malackách je socha generála M. R. Štefánika?

Neviem, ale neprekvapuje ma to. Štefánik je zosobnením nášho národného sebavedomia, patrí každému mestu, každému človeku. V dedine, odkiaľ pochádzali moji starí rodičia, si dokonca spravili obyvatelia akýsi panteón slovenských dejateľov. Môj dedko pomáhal sypať cement do betónu na sochu Štefánika. Veľmi sa im nepodaril, je o hlavu vyšší od každej inej sochy.

Socha Štefánika v Malackách
Socha Milana Rastislava Štefánika v Malackách z roku 1944 je dielom Vojtecha Ihriského (Foto archív MCK Malacky – Múzea Michala Tillnera)

Píšeš, že záujem o Milana, ako túto historickú osobnosť familiárne nazývaš, v tebe vzbudil starý otec. To však asi nestačí na to, aby sa človek neskôr podujal napísať o Štefánikovi román. Kedy si sa rozhodla venovať sa generálovi Štefánikovi už so zámerom spracovať tému jeho života do umeleckého diela?

O Štefánikovi som vedela veľmi málo a v podstate ma nezaujímal. Bol neživý, čiernobiely, z tváre sa mu nedala odčítať žiadna emócia.  Najprv som napísala scenár celovečerného hraného filmu, ale prvá verzia bola presne ako tie Milanove chladné vyretušované fotky. Potom som našla archívne filmové zábery, na ktorých Milan salutuje pred tisíckami legionárov v Jekaterinburgu a všetko sa zmenilo. Zamilovala som sa do neho. Sú to iba krátke zábery, ale zreteľne vidno držanie tela, arogantný postoj, panovačný výraz tváre, strohé pohyby pravej ruky. Ten muž bol šokujúco dráždivý.

Ty si pôvodne plánovala nakrútiť o ňom film, prečo z toho zišlo?

Nechcela som ten film nakrúcať. V živote každého jedného sa vyskytnú situácie, kedy treba jednoducho odísť. Od frajera, z práce, z rodnej obce… V mojom prípade to bola kombinácia profesionálnych a osobných dôvodov. Nakrúcanie filmu je veľmi drahá a veľmi krehká záležitosť. S odstupom času to hodnotím ako jedno z mojich najlepších profesionálnych rozhodnutí.

Názory na tvoj román sa rôznia. Jedni ho chvália a vravia, že je to generačná výpoveď o Štefánikovi, ktorou ho približuješ aj mladším ročníkom. Iní sú zhrození, že si k tejto osobnosti nepristúpila s patričnou bázňou. Ja ale viem, že ty predsa k Štefánikovi rešpekt máš. Ako sa ťa dotýkajú kritické slová? A čo myslíš, je to vari črta ľudskej povahy, že keď raz niekoho dejiny postavia na piedestál, musí sa jeho beletrizovaný portrét tesať len učebnicovo a fádne?

Ešte nikdy som nepísala román, ktorého ústrednou postavou by bola žena, pretože ja ňou som, a preto ma prirodzene priťahujú muži. Silní muži. Tie výhrady, že je Milan v mojom románe príliš skutočný, vnímam ako pochvalu. Bol mužom z mäsa a kostí, nosil zbraň, zabil človeka, miloval sa s vydatými ženami, požičiaval si peniaze, bol prchký a ironický. Milan dráždil ľudí, kým žil a nezaslúži si knihu, ktorá by bola ťarbavým adorovaním zvetraného monumentu. 

Mariana Čengel Solčanská: Generál
Prebal knihy Generál M. R. Štefánik

Kvôli zberu materiálu si cestovala na rôzne miesta, ako to dokazujú aj tvoje fotografie, ktorými je kniha ilustrovaná. Kde všade si sa takto ocitla a čo bolo pri tomto putovaní pre teba najväčším prekvapením?

Že svet, v ktorom Milan žil, už nejestvuje. Po uliciach už nechodia siluety dám zviazaných v korzetoch, ich dlhé žoržetové sukne viac nezametajú parížsky prach, muži nenosia rukavice, ani paličky a nesnímajú pred dámami klobúky, netreba prekračovať konské výkaly,  mestá viac nevoňajú po uhoľnom dyme, nepočuť konské záprahy a trúbenie parníkov na rieke,  nikdy viac neuvidíme kostolné veže na pozadí dymiacich komínov a absolútnej tmy, iba kde tu vyrušenej svetlom plynových lámp. Nik už nemôže ísť v Milanových stopách, sú navždy stratené v čase, spolu so svetom, ktorý obklopoval jeho každodennú realitu.

Chápem, ale jednako – kde všade si ten stratený čas hľadala?

V Košariskách, v Prahe, v Ríme, v Udine, v Šoproni, v Budapešti, vo Viedni, Londýne,  Moskve, Paríži, vo Švajčiarsku, v Maroku, v Arménsku, v Ázii na mnohých miestach, v bratislavských a pražských uliciach.  On nosil v čižme nôž a v Ekvádore nabitú pištoľ, ja iba mobil a kreditku. Milan sa presúval z miesta na miesto obtiažne, nosil so sebou ohromné kufre, krabice na klobúky, leštidlá na topánky a opasky, dokonca aj jedálenskú súpravu a sadu liekov. Ja mám iba príručnú batožinu. Pánska garderóba si vyžadovala pomoc osobného sluhu. Týždne mu trvala cesta loďou, mesiace do Ázie. Kým moje presuny lietadlom počítam na hodiny a nevidím nič okrem obrazovky tabletu, on sledoval krajinu, ľudí, ich kroje, cestoval v tichu a osamelý, premýšľal. Pol roka pred dokončením rukopisu som šla do Benešovej vily v Sezimovom ústí. A tam som konečne našla Milana. Jeho ceruzkou nakreslený portrét v Benešovej pracovni, pár krokov od úzkej železnej postele v malej izbe, v ktorej Edvard zomrel. Nič silnejšie som na svojich cestách nezažila.

Mariana Čengel Solčanská - Nezávislí
Záber z nakrúcania dokumentárneho filmu Mariany Čengel Solčanskej Nezávislí – na kamere zľava spisovateľ Rudolf Dobiáš, vedec Anton Uherík, vpravo sedí profesor literatúry Tibor Žilka. (Foto archív Mariany Čengel Solčanskej)

Viem, že chystáš dokument o doyenoch Klubu nezávislých spisovateľov, ktorého sme obe členkami. Čo okrem toho máš rozpracované?

O necelý rok ma čaká nakrúcanie historickej drámy Slúžka, na to sa veľmi teším. Do konca mája musím odovzdať rukopis nového románu o Jurajovi Jánošíkovi. Píše sa neľahko, bude to mimoriadne surové čítanie. A stále verím, že sa mi podarí nakrútiť film s producentom Rudolfom Biermannom o jednej z najstrašnejších kapitol slovenskej histórie, keď na čele štátu, ktorý kolaboroval s nacistami, stál katolícky kňaz.

Ozaj, a bola si už niekedy v Malackách, alebo bude naša beseda tvojou malackou premiérou?

Nakrúcala som v Malackách svoj celkom prvý ozajstný hraný film. Bola som v prvom ročníku na VŠMU a dostali sme za úlohu nakrútiť ročníkový film na tému autoportrét. V jednom z rodinných domov sme našli interiér zo sedemdesiatych rokov a celý deň sme v ňom nakrúcali s českým hercom Radkom Brzobohatým. Počas páuz sedel v záhradke, fajčil jednu od druhej a užíval si júlové slnko. Mala som pred ním veľkú trému, triasli sa mi ruky. Výsledný film sa volá Odchod do lyrickej krajiny, má 15 minút.

A nechystáš sa tu opäť niekedy nakrúcať?

To ti prezradím na besede, dobre? Veľmi sa na teším na stretnutie.

Mariana Čengel Solčanská
Mariana Čengel Solčanská (Foto archív Mariany Čengel Solčanskej)

Mgr. art. Mariana Čengel Solčanská, PhD. sa narodila v roku 1978 v Nitre. Vyštudovala politológiu a kulturológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a filmovú réžiu na bratislavskej VŠMU. Vydala prózy Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010), Láska na vlásku (2014) a jej najnovšou knihou je Generál M. R. Štefánik (2018). Režijne sa podpísala pod filmy Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010), Obhliadka (2010), Miluj ma, alebo odíď (2013), Láska na vlásku (2014) a Únos (2017).

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.