Rudolf Dilong a jeho čas v Malackách

Keď raz nebu smutno bolo za zemou
zvestovanie anjel niesol za ženou
deti slnca choré boli na ústa
teplo bolo na prvého augusta

úryvok z básne Haluz na pokolení (zo zbierky Rudolfa Dilonga Helena nosí ľaliu, 1935)

Prvého augusta uplynie 115 rokov od narodenia slovenského básnika Rudolfa Dilonga. Keďže jeho osud ostane navždy spojený aj s Malackami, dovolím si pri príležitosti jeho nedožitého jubilea spomenúť niekoľko zaujímavých momentov z jeho malackého obdobia. Hádam mi čitatelia odpustia, že si ako vnučka tohto literáta dovolím byť aj trochu osobnejšia.

Zmienka z roku 1923

Keď som pracovala na románe Konvália, ktorý je príbehom osudového vzťahu mojich starých rodičov – františkána Rudolfa Dilonga, rodáka z Trstenej, a židovského dievčaťa Valérie Reiszovej, rodenej Malačanky – nazdávala som sa, že približný čas príchodu R. Dilonga do Malaciek sa datuje do roku 1936. No medzičasom som sa dozvedela, že v malackej kláštornej kronike sú dva záznamy o jeho pobyte v Malackách ešte z roku 1923. Vo voľnom preklade z latinčiny sa v kláštornej kronike dočítame: „Začiatkom mája sa konal mimoriadny kongres poradcov nášho komisariátu (2. mája) pod predsedníctvom P. Mansvéta Olšovského. Prerokovávala sa na ňom reforma štúdia Filozofia. Bolo nariadené, aby si františkánski klerici nadobudli riadne maturity na štátom uznaných gymnáziách. Určila sa na to Trnava, kde bol františkánsky kláštor, a bola teda možnosť ich ubytovania a stravovania. Klerikom sa dalo na voľný výber, či si chcú ísť spraviť maturitu do Trnavy, alebo ostanú na domácich štúdiách. Podľa informácií z kroniky, ktoré podáva P. Sigismund Gál z malackého kláštora a podľa P. Létusa Danišoviča z Hlohovca, odišli do Trnavy pripravovať sa na skúšky do VII. triedy gymnázia títo klerici: z III. ročníka odišiel fr. Kamil Haťapka, Leo Izakovič, Gracián Rakús, Robert Raffesberg, Celestín Lepáček, Rudolf Dilong (písané Dyllongh). Ostatní zostali na domácom učilišti. V Trnave však všetci nevydržali a nazad sa vrátili frátri Robert Raffesberg, Rudolf Dilong a Osvald Bednár.“

Z tohto obdobia existuje v Dilongovom osobnom albume aj pozoruhodná dobová fotografia.

Preložený do Malaciek

Vrátim sa ešte ku Konválii, v ktorej spomínam besedu Rudolfa Dilonga a malackého rodáka Ľuda Zúbka v hostinci Bersón v roku 1936. Podľa neskôr objavených záznamov sa však táto beseda konala pravdepodobne až v apríli 1938 (takže aj prvé stretnutie Dilonga s Valériou Reiszovou sa uskutočnilo až v tomto roku). Ona síce uvádzala[1] rok 1936 a celkom vylúčené to nie je, keďže sa stáva, že aj dnes majú autori besedy v tom istom meste opakovane. No zmienku o besede v roku 1938 nájdeme v XI. výročnej správe Verejného čsl. gymnázia rádu sv. Františka v Malackách za školský rok 1937 – 1938. V časti, kde sú vymenované rôzne podujatia, ktoré zorganizoval miestny odbor Matice slovenskej, sa dozvedáme: „Dňa 21. apríla bol prednáškový večierok. Na tomto prednášali: R. Dilong a Ľ. Zúbek. Dilong pojednával o novej slovenskej poézii, Zúbek však prehovoril o rozhlase a kultúre.“ O tejto besede informovala aj súdobá tlač: „Z kultúrnej činnosti MOMS v Malackách hodno zaznačiť, že 21. apríla usporiadal prednáškový večierok, na ktorom taj. radiožurnálu v Bratislave Ľudo Zúbek prednášal na tému: Rozhlas a kultúra. (…) O cieľoch novej slovenskej poézie prednášal Rudolf Dilong a zdôraznil, že naša nová poézia chce byť poéziou všetkých.“[2]

Ako som už viackrát písala, práve po tejto besede U Bersóna oslovil Rudolf Dilong jednu z diváčok a toto letmé stretnutie sa neskôr zmenilo na dlhoročný vzťah, z ktorého vzišla v roku 1942 dcéra Dagmar.

No nech je to akokoľvek, v roku 1936 tu ešte Dilong nepôsobil, lebo až v obežníku z decembra 1937 pochádzajúceho z františkánskeho archívu vedenie provincie oznamuje, že Dilong je preložený do Malaciek: „Congressus Defnitorialis die 10. Februarii anni 1938. asservabitur in Archiconventu nostro Bratislavae, ad quem officiose invito: R. P. Petrum Esterle, Custodem Provinciae, RR. PP. Illuminatum Šmida, Hermegildum Hradil, Joannem Janiík et Chrysostomum Bardys, Definitores Prov. et. A. R. P. Claudium Čulen, Secretarium Provinciae.
…Insuper dispositi sunt: RR. PP.  … Rudolphus Dilong ad Conv. Malacky“

„Dilong je drzý!“

Dilong sa však ozýva svojmu priateľovi, básnikovi Pavlovi Gašparovičovi Hlbinovi z Malaciek už v auguste. V liste s dátumom 30. VIII. 1937 sa mu zdôveruje:  „Milý Paľko! Pozdravujem Ťa z nového svojho domova z Malaciek. Vieš, vo Fiľakove[3] som išiel skapať od nudy, dal som sa preložiť, no nie do Kocúrkova, ale sem k Bratislave (púť nocou lásky) a hlavne blízo „Prameňa“.“[4] V ďalších častiach listu sa zmieňuje o publikovaní v Prameni i o zastávke v Martine, kde sa prvý raz v živote opil – s literárnym vedcom a teatrológom Andrejom Mrázom. Na okraj drobná kuriozita – v ďalšom liste Hlbinovi (datovanom 11. novembrom. 1937 v Malackách) adresovanom opäť Hlbinovi vyratúva publikačné možnosti a napokon konštatuje: „Verím, že my dvaja budeme veľkí, ale len pre potomstvo, nateraz stačí, že jedon z nás, to jest ja, je avantgardným básnikom Slovenska.“[5] Túto vetu si Hlbina podčiarkol červenou ceruzkou, spravil vedľa na okraj tri otázniky a do záhlavia listu si poznačil: „Dilong je drzý! Odteraz mám s ním pokoj!“[6] (Pravdaže, hnev ho rýchlo prešiel a ich priateľstvo pokračovalo. Ich poslednou /zachovanou/ korešpondenciou je asi pohľadnica z roku 1969, ktorú Dilong poslal Hlbinovi z výletu z Viedne.)

O deň neskôr (31. augusta 1937) píše z nového pôsobiska aj ďalšiemu literárnemu druhovi, Štefanovi Atilovi Brezánymu, s ktorým ho svojho času spájala literárna družina Postup. „Milý Aťko! Tvoj list ma už našiel v Malackách. Z Fiľakova som sem preložený. Ako Ahasver. Veď zastrčený vo Fiľakove bych celkom zakrnel. Preto som sa kategoricky žiadal na Západ.“[7]V ďalšej časti listu sa opäť zmieňuje o martinskej zastávke a popíjaní s Mrázom, ale aj o septembrovom čísle Prameňa.

List Smrekovi

Krátko nato sa ozýva aj ďalšiemu priateľovi, ktorému v mladších rokoch posielal prvé príspevky do známeho kultúrno-spoločenského časopisu Elán ešte z Kremnice. V liste zo 6. septembra 1937 sa básnikovi Jánovi Smrekovi hlási z Malaciek:

„Milý Janko Smrek, srdečne si Ťa pozdravujem a tu Ti posielam príspevoček pre Elán. Boli sme s Paľom Hlbinom vo Francii, ak sa pamätám, aj sme Ti poslali odtiaľ pozdrav a tam som to napísal, čo Ti posielam.

Už sme sa s dr. A. Mrázom uzhovorili, že budúce prázdniny budeme spolu blúdiť Slovenskom a do kompánie by si bol vzatý aj ty. Veď uvidíme.

Som teraz už nie v Prešove, ale v Malackách, keby si bol tak láskavý a v admin. Elánu vyriadiť zmenu mojej adresy.“[8]

Záhadná A. Dilongová

Pri reedícii básní malackej poetky Rie Valé Môj sen o láske som objavila v časopise Živena z roku 1937 básne podpísané menom A. Dilongová. Vyslovila som pochybnosť nad slovami básnika Ivana Kupca, ktorý vo svojich reflexiách a spomienkach nazvaných Denník (1962 – 1968) píše: „Dilong mal popri pseudonymoch Ria Valé, Louis Ribarat (jeden rukopis z vojny s týmto pseudonymom u mňa) aj pseudonym A. Dilongová.“[9] Dnes už viem, že Ivan Kupec sa nemýlil. Rudolf Dilong totiž písal z Malaciek výtvarníčke a redaktorke Lei Mrázovej (manželke Andreja Mráza). V liste s dátumom 14. september 1937 jej z Malaciek posiela dve básne podpísané gynonymom A. Dilongová (Neverný, Sklamaná láska) a prípis: „Vážená a milá rodina Mrázových! Posielam sľúbené básničky od Aničky Dilongovej pre Živenu. Objavil som tu v Malackách jednu poetku, ako vidíte, nadanú Elenku Sadovú. Je to dievča, ktoré tohto roku maturuje, myslím, že viac stojí ako Fiebigová a Riasnická. (Ešte som ju neochutnal.) Keď jej uverejníte, budem ju hnať, aby Živenu podporovala. Prosím ešte, aby ste mi dotyčné čísla Živeny zaslali, v ktorých nám to uverejníte. Anička Dilongová tiež viac razy prispeje, áno?“ Ďalej Dilong pokračuje: „Ďakujem za milý pozdrav Andrejkovi. Viem, máte sa dobre a ste dobrí ľudia, že si spomeniete na úbohého mnícha (pardón, mníšku Dilongovú). Oj, nezabudol som ani ja na noc svätomartinskú a mne by sa chcelo viac takých nocí, čo robiť, osudy a hviezdy to nechceli. To ste s Bazovským marhovali, však? Ľudo tam nebol? Ja sa už len modlím za hriechy svoje, ktoré som predimenzoval ku cti nepoškvrnenej poézie. Amen. Bozkávam Vás oboch a zdravím všetkých priateľov Váš Rudolf Dilong alias A. Dilongová.“

Z tohto listu teda vyplýva, že verše A. Dilongovej uverejnené v Živene boli hrou samotného básnika a nápad sa zrodil možno práve cestou do Malaciek, priamo u Mrázovcov. Pod pseudonymom A. Dilongová vyšla v Živene aj báseň Veľmi mladá, ktorá sa neskôr objavila tiež v zbierke Muškát od utajenej poetky Rie Valé. Či šlo výlučne o Dilongovo autorstvo, alebo iba editorskú kuratelu nad mladšou kolegyňou Reiszovou (alebo dokonca kolegyňami, ak rátame aj zmieňovanú Sadovú), to ostáva naďalej v rovine špekulácií.

Zložitá osobnosť

Rudolf Dilong viedol čulú korešpondenciu počas celého života. Fragmenty z jeho malackej korešpondencie svedčia o tom, že jeho spoločenská nátura a angažovanosť v literárnom živote sa rozvíjali aj v mestečku na Záhorí. Dilongove malacké obdobie ukončilo preloženie do Hlohovca. Historik Marián Kamenčík vo svojej knihe o Dilongovom pôsobení v Hlohovci cituje kronikára: „K dátumu 14. apríla 1939 pripísal kronikár kláštora do kroniky rádu hlohovského konventu sv. Františka nasledujúce slová: ,V tento deň bol do kláštora dišponovaný p. Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik, a pridelená mu bola funkcia katechétu, spovedelníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek.´“[10]

S poslednou vetou sa nedá než nesúhlasiť. Najmä keď sa obzrieme za Dilongovým celým životným príbehom. No možno vďaka tomu je jeho poézia živá a pôsobivá i dnes.

---

[1] Pozri KRIVDOVÁ, Valéria: Hlboko utajená spomienka. In: Literárny týždenník, roč. 4, 1991, č 36, s. 6 – 7.

[2] T.: Z kultúrnej činnosti MOMS v Malackách… In: Slovenský hlas, 1938, roč. 1, č. 105, 7. mája, s. 9.

[3] V inom liste zasa spomína, že bol preložený z Prešova. V mojom súkromnom archíve sa nachádza fotografia detí s triednou učiteľkou Máriou Tkáčikovou a katechétom R. Dilongom, ktorá je datovaná v Prešove 17. júnom 1937. Fiľakovo bolo možno iba medzizastávkou.

[4] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, Fond Rudolf Dilong, Sign. 77 A 21.

[5] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, tamže.

[6] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, tamže.

[7] Listy Rudolfa Dilonga adresované Š. A. Brezánymu sa zachovali iba v prepise. Úryvky z nich uverejňujeme s láskavým súhlasom pravnuka Š. A. Brezányho – Dušana Damiána Brezányho. 

[8] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, tamže.

[9] KUPEC, Ivan: Denník (1962 – 1968). Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1999, s. 41.

[10] KAMENČÍK, Marián: Z Hlohovca do Honolulu a späť. Rudolf Dilong a hlohovská literárna avantgarda. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC, Hlohovec 2019, s. 61.