Celestín Lepáček – posledný riaditeľ františkánskeho gymnázia v Malackách

Jedným z významných františkánov 20. storočia, ktorí pôsobili v Malackách, bol aj kňaz, učiteľ, literárny historik a osvetový pracovník P. Celestín Alojz Lepáček.

Alojz Lepáček sa narodil 11. júna 1905 v Trstenej v roľníckej rodine. V jeho rodisku sídlil františkánsky kláštor, čo zrejme ovplyvnilo jeho životné smerovanie. Lepáček patril do trstenskej silnej partie rovesníkov – františkánov spolu s Osvaldom Bednárom a Rudolfom Dilongom.

Ako 15-ročný vstúpil do kláštora a prijal meno Celestín, ktoré niekedy používal v poslovenčenej podobe Nebešťan. Počas rehoľných štúdií bol aj v Malackách – ako študent tunajšieho filozofického štúdia.

V roku 1929 ho v Nitre vysvätili za kňaza. Ako aj iní františkáni jeho doby pokračoval vo vysokoškolskom štúdiu, aby sa mohol stať kvalifikovaným učiteľom na malackom gymnáziu. V roku 1934 dokončil štúdium slovenčiny a francúzštiny, o rok neskôr získal doktorát. Pri tej príležitosti o ňom v Slovenskej pravde okrem iného napísali: “Mladý doktor zaslúži si všetkého uznania za húževnatú prácu, akou zdolával štúdiá, pracoval všestranne a peknými literárnymi článkami prispel k literárnym dejinám.”

Od roku 1934 učil na františkánskom gymnáziu v Malackách slovenský a francúzsky jazyk. V roku 1940 sa stal riaditeľom tejto školy a vo funkcii vydržal až do poštátnenia školy – v priebehu školského roka 1945/1946 ho nahradil Ján Žigo.

Vo výročných správach gymnázie publikoval svoje štúdie, týkajúce sa tvorby františkánskeho básnika Hugolína Gavloviča. Publikoval tiež štúdiu v Almanachu Spolku záhorských akademikov, v Serafínskom svete a ďalších časopisoch. Príspevky sa týkali prevažne novovekej slovenskej literárnej tvorby. Venoval sa tiež prekladom.

V Malackách pôsobil ako predseda miestneho odboru Matice slovenskej, ako člen výboru Osvetového sboru, člen výboru miestnej skupiny katolíckych skautov, vedúci Gavlovičovho samovzdelávacieho študentského krúžku. Okrem toho bol členom iných spolkov a výborov v Bratislave, Trnave a Ríme.

Pribúdali mu aj ďalšie funkcie v Malackách. Niektoré sa dotýkali politiky a boli viazané na režim vtedajšej Slovenskej republiky. Na starosti mal tiež malackú obecnú knižnicu. Písal kroniku františkánskeho kláštora v Malackách, vrátane záznamov o udalostiach roka 1939 a nasledujúcich rokov. Táto kronika sa neskôr stratila.

V marci 1946 bol Lepáček zvolený za provinciálneho ministra slovenských františkánov. Krátko po zvolení úradoval z Malaciek, potom sa presunul do bratislavského kláštora.

V obežníku predstaveným kláštorov, ktorý napísal v apríli 1946, miestami naznačoval neprajnosť doby: “V tomto čase pripomíname si výročie prehnania fronty cez kraje, … Preletely hrmavice zbraní ponad naše hlavy, utíchly smrtonosné strely, nestrašia viacej hrčiace lietadlá, pominula najväčšia kataklizma svetových dejín, druhá svetová vojna, no nezažiarily nad nami ešte záblesky lúčov plného mieru, nevideli sme vzlietnúť holubicu s olivovou ratolesťou kýženého pokoja. … Brojí sa verejne proti symbolu našej spásy, nechcú ho strpieť pred očami mládeže, … I my rehoľníci máme, alebo budeme mať svoju kalváriu na ceste života.”

V pozícii provinciála zotrval Lepáček až do likvidácie rehole v roku 1950. Neskôr krátko pôsobil ako správca farnosti v Doľanoch. Zomrel po chorobe v trnavskej nemocnici 8. októbra 1955 vo veku 50 rokov. Pochovali ho na cintoríne na Kamennej ceste v Trnave.

Zdroje:
http://www.frantiskani.sk/nekr/10/lepacek.htm
Výročné správy františkánskeho gymnázia
Obežník C. Lepáčka z 10.4.1946. Štátny archív v Bratislave, Fond Salvatoriánskej provincie františkánov