Básnik Anton Juriga Jarina – krátky príbeh veľkého talentu

„U roklín padlých do vody / trasie sa smrti podoba / Na nebi budú závody / Ach kto sa mi tam podobá“[1] – veršuje vo svojej zbierke dvadsaťtriročný Tóno Juriga Jarina netušiac, že tie závody v nebi zakúsi, žiaľ, už čoskoro. Talent tohto rodáka zo Záhoria sa možno ani nestihol naplno rozvinúť, no napriek tomu po ňom ostal síce len skromný, zato silný poetický odkaz.

Anton Juriga Jarina, rodný dom v Smolinskom
Anton Juriga Jarina sa narodil v záhorskej obci Smolinské. Na snímke je dom, v ktorom býval.
(Foto Gabriela Turkovičová)

Dvojča zo Smolinského

Anton Juriga sa narodil 14. januára 1918 v obci Smolinské neďaleko Šaštína do roľníckej rodiny Tomáša a Heleny Jurigovcov. Spolu so sestrou Ľudmilou dvojičkou boli najmladšími zo šiestich detí. Budúci básnik študoval na malackom františkánskom gymnáziu, kde ho však po viacero rokov viedli ako tzv. privatistu, teda externého študenta. Inak bol totiž ašpirantom saleziánskeho ústavu v Trnave, čo nebolo nič nezvyčajné, lebo mnohí mladíci, ktorí sa tu pripravovali na prijatie do noviciátu, boli zároveň študentmi meštianskych a gymnaziálnych škôl.

V zachovanej korešpondencii Antona Jurigu, ktorú adresoval františkánovi Rudolfovi Dilongovi, v tom čase už známemu básnikovi, sa dvadsaťjedenročný mladík predstavuje týmito slovami: „Slovutný pane! Odpustite, že sa Vám takto, bez všetkých zdvorilostných formúl a bez dokonalejšieho včerajšieho poznania  miešam do korešpondencie. (…) Menom po dedoch ma podpisujú Anton Juriga. Vo verši (prezradím Vám, že sa utiekam  pod strechu Vašej poézie práve tak, ako Oliva, Helena, Maruša, Silan, Berger, Rodan[2]…) sa skrývam pod Artisom.  (Ak ste toto meno nevideli niekde, nedivte sa! Nie je to moja vina. Ďalej Vám to vysvetlím.) Okrem týchto mien všetci obyvatelia ústavu mi pripisujú titul, ktorý vyčítali možno z básní: Dilong číslo dve! Toľme, ako vidíte, mi udelil osud titulov, že nemať okuliare a takej jurigovskej nebojácnosti (s Ferdišom si skoro tykám), ktorá Vás možno i zarazila v mene dovolenia – písať Vám, skoro by som sa nepoznal. Ale chvála Bohu a mojim pradedom, viem sa vždy vynájsť – i keď už je zle a keď mi chcú nahnať strachu a poéziu podpáliť. I preto myslím, že ani Vy ma pre tieto čarbaniny nezabijete! No a ak by ste ma náhodou ožobráčili, budem môcť v duši zaplesať: Bolí to pre vec svätú, lebo pre svätú trpíš! Pre poéziu!“[3] píše Juriga Dilongovi v liste z Trnavy s dátumom 10. marca 1938.

Anton Juriga Jarina
Faksimile listu Tóna Jurigu Jarinu adresovaného básnikovi Rudolfovi Dilongovi.
(Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív.)

Literárny časopis ako hriech

Juriga píše Dilongovi jednak preto, že ho rozhorčil zánik časopisu Prameň, a tiež sa pokúša nakriatnuť obľúbeného, a predsa nie všade dobre prijímaného básnika, aby prišiel na besedu: „Myslím v Eláne sa St. Mečiar ponosoval, že naše literárne časopisy majú málo predplatiteľov, podporovateľov, slovom: málo porozumenia. Skutočne! Je malý záujem o to, čo je vyššie, cennejšie, čo je vlastne život, podstatou života. Asi je to veľmi smutný odstavec nášho národného bytia. Je veľmi žalostné sa pozerať a počúvať, ako sa dáva väčší dôraz na svaly ako na aktuality. Ako život kultúrny a umenia, život obrodenia hynie. Ako najpodlejší „časopis“ môže vychádzať v tisícoch exemplároch – a denne, kým časopisy-hodnoty zanikajú. (…) Bolo to ešte kedysi v decembri. Päťkrát som bol u Urbánka[4] – či je to skutočne tak. Hej, tak je – bola odpoveď. A prečo práve Prameň, morila ma otázka!? No, pred nedávnom, keď som dostal posledný fragment 10. čísla, sa mi všetko rozjasnilo. ,Považovaní sme za katolícku modernu. Zaujímavé však, nie od katolíkov, ale od nekatolíkov´ – tak ste to akosi napísali. A správne. Katolíci, tobôž vodcovia katolíkov, sa Vás zriekajú. Vás ako kat. moderny a Vás ako osoby. (…) Bol som vlani s Lt. red. Prameňa za Kol. K. Geraldinim a prosil som ho, žeby i nám posielal Prameň. Bol veľmi ochotný , ale nemohol. Vrchnosť nášho ústavu mu nedovolila. Vraj kto by takú špinu čítal! A keď som si potom zaobstaral 3 – 4 číslo, bolo zle-nedobre a unisono Prameň odsúdili: Toto pokušenie držať v dome je istý hriech. (…) Od tej doby (bolo to už i predtým, ale nie tak maximálne) každodenne, každú hodinu musím brániť a dokazovať smer Vašej poézie (hoci ju tak dokonale nepoznám). Musím, lebo naša kapitula (niektorý ani Vaše meno nevie vypovedať) je zásadne rozhorčená proti Vám, hoci ešte od Vás nič, alebo veľmi málo niekto čítal. Ja im teda dokazujem. Dokazujem, ale darmo. Nemožno rozprávať slepému o farbách. Tu by bolo treba Vašu prítomnosť, aby sa zmenil všeobecný dojem.“[5]

Anton Juriga Jarina
Faksimile ďalšieho fragmentu z korešpondencie Jurigu Jarinu adresovanej básnikovi Dilongovi. Tento strojopisný lístok mu posiela z Malaciek do Skalice a navrhuje, aby usporiadal prednášku.
(Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív.)

Čudnohlúpe pomery

Nevedno, či sa Dilong vypravil medzi trnavských saleziánov, ale podľa nasledujúcej korešpondencie je badateľné, že mladému poetovi odpísal. Nedá sa s istotou povedať, či ide o odpoveď na prvý list od Dilonga, ale z nedatovaného listu Jurigu Jarinu je zrejmé, že Dilongova odpoveď bola priateľská. „Dôstojný pane!“ píše mu následne Juriga Jarina. „Prv, než Vám zasa tak úprimne niečo pošepnem, prosím o sv. trpezlivosť pri riešení týchto hieroglyfov a potom srdečná vďaka za Váš list, ktorý som si opravdu nezaslúžil. Možno ani preto som ho ešte nedostal a nečítal; nášmu direktorovi tak prirástol k srdcu, že nedajbože mi ho dať. Ale nech! List skutočne spravil svoje poslanie a tým viac, že tak ste to písali (ako mi to oznámil), akoby ste predvídali jeho osud. Totiž ako prišiel do ústavu a dostal ho direktor (človek zásadne proti Vám), hneď si ho asi päťkrát prečítal nahlas a toľko potichu. Potom ho priniesol do jedálne a slávnostne prečítal spolubratom. Vraj ani keď Písmo čítajú nie je také ticho, ako ostalo vtedy. Rozoberali si, všímali si každej maličkosti, a výsledok? Všetci klerici, ktorí sa pozerali na Vás ako na „rebelanta“, nevedeli viacej povedať ako: „Skutočne pekne píše, štramák“. A odvtedy čítame Vaše Dýchajte, lazy,  Hviezdy, Helenu verejne. (…) Už som tu vzbudil celé množstvo ,básnikov´. Podajedni majú talent, lenže direktor potláča každý praktický prejav s príchuťou poézie a posielať niekomu? O tom ani počuť. No, však sa to vyrojí. Ja som poslal po Julovi Patúcovi (autorovi „Plačúcich duší“) do Elánu, lenže s tým  kdesi v Prahe zaspal. Viete, poézia je mi predovšetkým. Poéziou žijeme (…) a poézia ma spasí. ,Po svätcovi nasleduje hneď poet´ – vraví Papini, a ďalej pokračuje: ,básnictvo je schodíkom ku svätosti´. A prečo by toto nevyužil ten, komu je to dané? Pýtate sa možno, kde som už prispel a koľko som toho popísal, keď tak o tej poézii spievam? Nikde som neprispel (vlani som mal jednu báseň v Plameni, v aprílovom čísle), nemohol som. Veď mi povedal direktor: ,Dilongov nepotrebujeme´. A verte mi, ak by som mohol niekde posielať, bol by som už tam hádam, kde je Vl. Reisel. No to tak veľmi nevadí, aspoň vyzrejem. A tá zbierka, ktorú už mám nachystanú, bude tým dokonalejšia. Ťažkosti treba prekonať a prekonávam ich a nie málo. Pomyslite si: ani jeden liter. časopis nám nechodí a ja čítam všetky. Nuž a to je veru ťažkosť, dostať sa ku nim, keď všetci stoja nado mnou ako policajti. Keď nič nedoprajú, nepodporia. Ach, Bože, akí sú ľudia čudnohlúpi!“[6] konštatuje Juriga Jarina.

Anton Juriga Jarina a Vali Reiszová
Tóno Juriga Jarina s malackou kamarátkou Valériou Reiszovou, ktorá publikovala pod pseudonymom Ria Valé. Venoval jej tiež jednu báseň v zbierke Noci na prelome.
(Foto archív Denisy Fulmekovej.)

Noci na prelome

V časoch štúdia na malackom gymnáziu publikoval Juriga Jarina hlavne v Rozvoji, časopise stredoškolskej mládeže. Mimochodom, malackí študenti boli na stránkach tohto časopisu veľmi aktívni, čo deklarovali aj listom do redakcie: „Vstupujeme aj my, Malačania, nielen do tábora čitateľov, ale aj prispievateľov Rozvoja. (…) Tvorba malackých študentov bola v minulých ročníkoch vždy na čelnom mieste ako v kvantite, tak aj v kvalite.“[7].

Juriga Jarina teda v Rozvoji publikoval viaceré básne, okrem iných aj jednu na počesť básnika Hugolína Gavloviča (s rovnomenným názvom Básnik Hugolín Gavlovič a podtitulom Z príležitosti 20-teho výročia Gavlovičovho krúžku v Malackách a datovaním Malacky 15. XI. 1940[8]). V roku 1940 publikoval tiež v študentskom almanachu Žijeme…, ktorý vydal samovzdelávací literárny krúžok sv. Metoda pri štátnom gymnáziu v Nitre v edícii malackého Gavlovičovho študentského samovzdelávacieho spolku (GŠSK). Publikovali v ňom autori z dvadsiatich gymnázií. Juriga Jarina tiež rád kreslil a zúčastnil sa so svojimi prácami na stredoškolskej výstave v Banskej Bystrici. No významným medzníkom bol preňho rok 1941.

Anton Juriga Jarina
Báseň Tóna Jurigu Jarinu na počesť františkánskeho barokového poetu Hugolína Gavloviča. Na malackom gymnáziu v tom čase existoval Gavlovičov krúžok, ktorý veľmi podporoval aj jeho vtedajší riaditeľ Celestín Lepáček, znalec a propagátor Gavlovičovho diela.

Stratené zbierky?

Treba ešte spomenúť, že podľa svedectva Svetloslava Veigla zomrelo Tónovi Jurigovi Jarinovi jeho dievča, a to ho veľmi poznačilo. Často vraj chodieval na jej hrob v Malackách, ale jej meno ostalo verejnosti neznáme.

Svoje túžby, city, rozorvanosť i avantgardný rozbeh vložil do svojho básnického debutu, ktorý vydal v júni 1941 pod názvom Noci na prelome. V súdobej tlači sa zbierka stretla s pomerne priaznivou odozvou. Napríklad v Novej mládeži sa píše: „Keď  pôjde básnik T. Juriga Jarina i naďalej tou cestou poézie, ktorú nám naznačil svojou sbierkou, budeme v ňom mať v malom slovenského Baudelaira, pretože veľa preberá z jeho techniky.“[9] Iný recenzent si zasa všíma jeho krehkosť: „Čo báseň, to neistota, tichosť, počiatočný smútok, samota, bedlivosť, láska, odriekanie vôle a všetky znaky prvých pokusov vniknúť do tajov poézie a nájsť tam svoju tému, svoju obľúbenú a utajovanú krásu.“[10]

V tom istom roku mu tiež vyšla báseň nazvaná Ulica prvého poschodia v nadrealistickom zborníku Vo dne a v noci (v Bratislave vydali Skarabeus a FKM), v ktorom boli publikované pôvodné básne i prózy, ale aj preklady a reprodukcie umeleckých diel. Juriga Jarina sa ocitá v spoločnej knihe s menami, ktoré budú neskôr v čítankách: R. Dilongom, P. Bunčákom, Š. Žárym, J. Lenkom ai.

Mladý básnik sa nestal kňazom. Údajne pracoval ako úradník. Poézii však ostal verný, ba z rôznych náznakov je zrejmé, že v ňom prebýval aj kus bohémskej nátury.

V dobovej tlači nachádzame zmienky aj o jeho ďalších zbierkach, hoci v knižnej podobe sa žiadna z nich neobjavila. Napríklad v časopise Nový svet vyšla informácia o súbehu vydavateľstva FKM aj s fotografiami víťazov. Okrem Jula Zborovjana a Gregora Cúta je tu aj portrét Jurigu Jarinu, ktorý vyhral so zbierkou Prečo neodchádzaš.[11] Alebo v marci 1942 sa v novinách Gardista objavuje noticka, že vydáva zbierku Most v plameňoch s ilustráciami L. Gudernu.[12] No zbierka s týmto názvom takisto nikdy nevyšla. (Prípadne mohlo ísť o rovnaký rukopis, ktorého pracovný názov sa menil.)

Anton Juriga Jarina
Portrét Jurigu Jarinu vyšiel v časopise Nový svet spoločne s fotografiami jeho spolupútnikov Jula Zborovjana a Gregora Cúta.

Posmrtné Kvety bolesti

Ja – to je zvláštna smutná kapitola… Čakám Tatry, lež nie je tam voľné miesto. Chcel som ostať v Bratislave v nemocnici, lež ani tam nemajú miesta. A môj stav sa povážlive zhoršuje, čoskoro nebudem môcť ani dýchať (to ešte smiem) a potom bude so mnou kaput. Cítim sám, ako sa chce do mňa vlámať ona biela Pani a so dňa na deň jej útoky sú prudkejšie,“ píše Juriga Jarina 20. októbra 1945 z rodnej obce ďalšiemu literátovi, kňazovi a medzičasom i priateľovi Svetloslavovi Veiglovi.[13] To už mladý básnik vedel, že jeho telo sužuje tuberkulóza. Predtým sa síce liečil v tatranskej Kvetnici (dnes súčasť Popradu) i Bratislave, ale ako vidno z listu Veiglovi, neskôr sa už preňho nenašlo miesto v liečebni ani v nemocnici. Napokon sa teda uchýlil do rodnej obce, kde ho našla 5. decembra 1946 smrť. Zomrel v dvadsiatich ôsmich rokoch, rovnako predčasne ako básnici Pavol Ušák Oliva, Pavol Kotos či český poeta Jiří Wolker.

Posmrtne mu vyšla zbierka básní nazvaná Kvety bolesti (vydal Peter Studenský v Žiline), ktorú zostavil Marián Salatín. Ten píše, že „nebohý básnik si skoro všetky básne po uverejnení vystrihoval. A tak sme skoro celú literárnu pozostalosť – okrem posledných básní – našli pekne zachovalú u rodičov nebohého v Smolinskom.“[14]

Kvety bolesti sú však, žiaľ, neprávom prehliadnutou zbierkou. Zračí sa v nich bolesť odchádzajúceho mladého človeka i jeho odovzdávanie sa večnosti, Bohu.  Kritik o tomto diele hovorí ako o básnickom testamente Jurigu Jarinu, ktorým čitateľov oslovuje veršami „tragickej vznešenosti, boľavo bičujúcej krásy mystéria smrti a predčasného odchodu. Nestačil všetko dopovedať. Najkrajšie myšlienky a zamlčané slová zastrela večnosť tak ako sa strácajú meteory hviezdnatých nocí v nekonečných diaľavách vesmíra. Tieto básne presvedčivo ukazujú autorov talent… (…) Dozrieva a kulminuje v tôni smrti, uvoľňuje sa zo zajatia pozemskosti…(…) čím viac sa nám vzdiaľuje, tým úchvatnejšie zvučí jeho básnická lýra.“[15]

Anton Juriga Jarina
Obálka posmrtnej zbierky Kvety bolesti a titulná strana zborníka Vo dne a v noci.

Miloval a trpel

Kvety bolesti vysoko hodnotí aj literárny vedec, prof. Július Pašteka. Je to podľa neho „zbierka, ktorá potvrdila nielen kvalitu, ale i katolicitu básnickej tvorby tohto mladého malackého básnika.“[16]

„Život Tonka Jurigu bol jedinou veľkou túžbou, hľadaním, a preto bolesťou. Každý človek túži, hľadá a trpí. Ale Juriga bol z rodu svätcov a básnikov, ktorí čím viac sa chcú priblížiť k hviezdam, tým viac musia milovať a trpieť“[17] – napísal v smútočnom predslove ku Kvetom bolesti básnik Svetloslav Veigl.

V Kvetoch bolesti možno nájsť viacero mimoriadnych básní. Pre čitateľov Malackých pohľadov vyberáme aspoň jednu, opakujúcim sa veršom s rokom 1946 priam prorockú:

Anton Juriga Jarina
Báseň Otázka pred odchodom je zo zbierky Kvety bolesti z časti Nič sa viac nestratí. Druhú časť zbierky nazval Tóno Juriga Jarina Cesta k večnosti.

Básnik Anton Juriga Jarina je pochovaný v Smolinskom a vo svojej rodnej obci má aj pamätnú tabuľu.

Anton Juriga Jarina, hrob v Smolinskom
Básnik Tóno Juriga Jarina je pochovaný v Smolinskom kde má aj pamätnú tabuľu.
(Foto Gabriela Turkovičová)

Zdroje:

Pašteka, Július: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Lúč, Bratislava 2002.

Slovenská národná knižnica – Literárny archív, Fond Rudolf Dilong, Sign. 77 A 21.

Výročné správy malackého gymnázia v školských rokoch 1933/34, 1934/35, 1937/38, 1938/39, 1939/40, 1940/41.

http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/anton-juriga-jarina

(Autorka ďakuje za pomoc pri získaní údajov o rodine básnika pánovi Antonovi Žemličkovi.)


Poznámky:

[1] Juriga Jarina, Anton: Noci na prelome. FKM, Bratislava 1941, s. 23.

[2] Pravdepodobne mal na mysli Pavla Ušáka Olivu, Helenu Riasnickú, Marušu Juskovú, Janka Silana, Šaňa Rodana.

[3] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, Fond Rudolf Dilong, Sign. 77 A 21.

[4] Fr. Urbánek – trnavský vydavateľ.

[5] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, tamže.

[6] Slovenská národná knižnica – Literárny archív, tamže. (Listy ako i úryvky z tlače ponechávame bez výraznejších   gramatických či štylistických zásahov.).

[7] Hlasy čitateľov. In: Rozvoj, roč. XVII., 1940, č. 3, 3. strana obálky.

[8] In: Rozvoj, roč. XVII., 1941, č. 6, s. 139

[9] Vlastiľub, Miloš: Noci na prelome. In: Nová mládež, roč. IV, číslo 3, november 1941, s. 18.

[10] ob.: Tri nové sbierky básní. In: Gardista, roč. III, č. 237, 16. októbra 1942, s. 6.

[11] Nový svet, roč. XVII., č. 13,  28. marca 1942, s. 6.

[12] sem: Nové knihy. In: Gardista, roč. IV, č. 53, 11. marca 1942, s. 6.

[13] Veigl, Svetloslav: Moje spomienky na †Tonka Jurigu, s 12 – 13. In: Juriga Tono: Kvety bolesti. vyd. Peter Studenský, Žilina 1948.

[14] Salatín, Marián: Nad poéziou † Tona Jurigu, s. 6. In: Juriga Tono: Kvety bolesti.

[15] (–): Posmrtná sbierka Jurigových básní. In: Sloboda, roč. III., č. 133, 5. decembra 1948, s. 7.

[16] Pašteka, Július: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny, s. 250.

[17] Veigl, Svetloslav: Moje spomienky na †Tonka Jurigu, s 15. In: Juriga Tono: Kvety bolesti. vyd. Peter Studenský, Žilina 1948.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.