Rozhovor s Gabrielom Kožuchom
Gabriel Kožuch je malacký rodák a katolícky kňaz. Rozprávali sme sa s ním o Malackách jeho detstva i o súčasnom meste, o kňazstve a aktuálnych výzvach pre Cirkev, o mládeži aj o dnešnej dobe pandémie.
Aké máš spomienky na detstvo? Kde si vyrastal?
Moje detstvo bolo už pomerne dávno, ale o to krajšie sú spomienky. Spomienky získavajú rokmi na hodnote ako vzácne vykopávky. Môj rodičovský dom je na Štúrovej ulici. Bola to tichá ulica, na ktorej bývali väčšinou starší ľudia.
Vyrastal som počas tvrdého komunizmu, ktorý som ale až tak nepociťoval, lebo som nezažil nič inšie. Možno to negatívne v spoločnosti prekrývali rodičia, ktorí sa o nás, mam ešte dvoch súrodencov, veľmi pekne a dobre starali. Všetci doma sme žili v náboženskom duchu. Chodili sme do kostola, ja som už pred svojimi štvrtými narodeninami miništroval. Náš dom bol taký náboženský ostrov v komunistickom mori. Až v škole som si všimol, že s inými spolužiakmi som nemohol o kostole rozprávať, ani spomínať nejaké biblické príbehy alebo moje miništrovanie. To, čo bolo pre mňa pekné a niečo mi dávalo, som musel v škole utajovať. Bola to pre mňa určitá forma schizofrénie: to pekné náboženské zostávalo doma, v škole vládol Lenin a triedny boj.
Rád spomínam na svojho starého otca Františka Strmenského, ktorého poznali mnohí starí Malačania. On ma naučil určitej mužskosti a viedol ma ku športovému duchu. S ním som jazdil na bicykli a rád trávil veľa času.
Ďalší známi ľudia, kňazi, ktorí zohrali v mojom detstve a mladosti dôležitú úlohu, boli kaplán Marián Prachár a jeho smelý postoj k životu, ďalej dekan Augustín Drška, spomínaný aj v Malackých pohľadoch. Mňa oslovil jeho humor a ľudská teológia. Dôležitú úlohu v mojej mladosti zohral aj kaplán Irenej Ciutti. Oslovil ma svojou charizmou.
Ešte by som mohol veľa písať o svojej mladosti a o tajných stretávaniach počas komunizmu, ale to by bolo nadlho.
Ako si spomínaš na Malacky svojho detstva? Ako sa Malacky odvtedy zmenili?
Malacky boli v mojich detských očiach kľudné pekné malé mesto. Poznal som ich dobre. Malacky sme prejazdili so starým otcom na bicykli krížom-krážom. Poznal som asi každú ulicu. Prejazdili sme Rádek, Dolný konec, Juh, Zámek, futbalové ihrisko, jazdili sme aj na Vinohrádek, k Rohlíčkovi, k Rakárenským rybníkom, na Olší, ke Kadúbkovi, do Vampíla….
Na ulici sme hrávali bedminton, vozili sa na bicykli, nejazdilo veľa áut.
Dlhší čas žiješ mimo Malaciek. Aké máš pocity, keď sa vrátiš do Malaciek? Čo sa ti na súčasných Malackách páči a čo nepáči?
Žijem už 27 rokov v zahraničí, ale stále sa rád vraciam do Malaciek.
Keď tak porovnávam Malacky s inými podobnými mestami v Rakúsku alebo západnej Európe, tak ma to trocha bolí. Tu zostáva ešte otvorených veľa možností: prečo sú v Malackách v historickom centre zápchy? Prečo sa jazdi cez centrum? Chýbajú obchvaty, cyklistické chodníky, parkoviská pre autá aj bicykle, pešia alebo oddychová zóna v centre…. Nechcem kritizovať terajších malackých predstaviteľov, oni to už tak prebrali. Veľké chyby sa narobili počas komunizmu: zbúranie mnohých pamiatok, diaľničný privádzač do centra mesta atď.
Chcem popriať zodpovedným činiteľom ale aj všetkým ľuďom, ktorým na Malackách záleží, aby sa pričinili na skrášľovaní mesta, aby sa našli spôsoby a aj peniaze a fondy a dobré projekty na realizáciu Malaciek ako pekného historického mesta v srdci Záhoria. Určite sa to dá.
Aký máš vzťah k záhoráčtine?
Záhoráčtina je moja rodná reč. Aj keď tá záhoráčtina môjho detstva už nebola taká číra, ako napr. záhoráčtina mojich starých rodičov, alebo aj ako rozprávajú starší ľudia v okolitých dedinách: Závod, Gajary, Levárky… Na gymnázium som chodil do Skalice. Tam som spoznal záhoráčtinu tej časti Zahoria pri moravských hraniciach. Ale dorozumeli sme sa.
Teraz, keď sa po dlhšom čase vraciam na Slovensko, prvé minúty sa mi ľahšie komunikuje po záhorácky, na spisovnú slovenčinu sa musím, aspoň tie prvé minúty, viac sústrediť.
Viac ako 20 rokov si kňazom, rozhodnutie padlo oveľa skôr. Kto ťa najviac ovplyvnil v tomto rozhodnutí?
To je dobra otázka. Rozhodnutie stať sa kňazom, nepadlo u mňa tak naraz v jednom okamihu. To dozrievalo dlhší čas. Ovplyvnili ma osobnosti, ktoré som už spomínal, naša rodina, a aj prostredie v ktorom som žil: miništrovanie, veľa času na fare a kontakty so svetom Cirkvi, ktorá pôsobila tajne, nie oficiálne. O tej sa už na tejto stránke popísalo viacej.
Veľmi silným zážitkom boli pre mňa mládežnícke stretania počas komunizmu. Oficiálne sme sa stretávať nemohli, preto sme sa stretávali tajne. Väčšinou u niekoho, kto mal práve narodeniny alebo meniny, aby sme to mohli v prípade kontroly deklarovať ako oslavu. Na stoloch bolo všetko pripravené na oslavu, a aj sme oslavovali, ale najskôr bol duchovný program: rozoberanie nejakej témy alebo modlenie. Všetko malo rúško tajnosti, ilegality a dobrodružstva. A to ma ako 16-18 ročného chalana veľmi lákalo. A tam som aj niekde rozhodol, ďalej žiť v tomto náboženskom duchu.
Boli chvíle, keď si váhal, či si sa rozhodol správne?
Už v biblii sa hovorí: „Kto položil ruku na pluh, nech sa neobzerá naspäť.“ A jeden teraz už starší kňaz mi povedal: „Budeš sa mať aj zle, a potom to bude ešte horšie, ale ty budeš rád, že si sa takto rozhodol.“ Myslím, že nemá zmysel, nejako špekulovať. To nepomôže ani v iných stavoch a povolaniach.
Ale vedel by som si predstaviť aj iné modely kňazstva, resp. tie už existujú alebo existovali v dejinách: napr. kňazi s rodinami, život v spoločenstvách, kde žijú nie len muži, ale aj ženy a rodiny, a aj také modely, že by som okrem farárčenia musel chodiť aj do inej práce. Všetky tieto modely nie sú až také cudzie. Len Boh vie, čo nás čaká a smeje sa z toho, aké si my robíme starosti.
Čo ti dalo kňazské povolanie? Čo ťa naučilo o ľuďoch, o živote?
Kňazské povolanie je veľmi mnohostranné: človek sa stretáva so všetkými typmi ľudí, ak je pre to otvorený, môže organizovať, konať rôzne stretnutia, pripravovať oslovujúce bohoslužby, sprevádzať ľudí od detí cez rodiny až po homosexuálov, starých a zomierajúcich ľudí, môže komunikovať s teológmi a aj s ateistami, môže stavať a budovať, realizovať sa finančne.
Dlhé roky ako kňazovi mi darovali zopár jasných skúsenosti:
Kňaz nesmie byť niečo viacej ako iní ľudia. On tu nemusí byť ani tak pre nich ako viacej s nimi. Aby bol jeden z nich a nechal sa inými obdarovať o ich životné múdrosti a skúsenosti.
Kňaz nemá moralizovať, ale počúvať, sprostredkovávať radosť evanjelia.
Kňaz by nemal ani dávať iným rady do života, ale len ukázať záujem o konkrétneho človeka.
Kňaz by mal byt mužom dialógu. Dialógu s Bohom, s politikmi, umelcami, nevercami, zvrhlíkmi…
Či je kňaz muž alebo žena, či je slobodný alebo žije v manželstve, to nie sú podľa mňa tie hlavné kritériá na výber ku kňazstvu. Skôr či vie počúvať, komunikovať, zaobchádzať s inými názormi, zaobchádzať s mocou, či vie pracovať v tíme, či je vyzretá osobnosť. A tak ďalej, o tom by sa dalo ešte dlho diskutovať.
Pracuješ aj s mládežou. Aká je podľa teba dnešná mládež oproti časom tvojej mladosti?
Myslím, že dnešná mládež je taká, ako sme boli aj my a mládeže pred nami. Tu myslím, že to, čo vytvára mládež: túžba osamostatniť sa, nájsť si priateľa, priateľku, chuť po dobrodružstve, túžba po priateľstve, ale aj strach a sklamania,… všetko toto patrí aj k dnešnej mládeži. Len majú iné podmienky, iné prostriedky. Obdivujem s akou samozrejmosťou pracujú a narábajú s novou technikou a obdivujem ich, že sa ešte vždy nechajú osloviť aj Cirkvou.
Nenechajú sa poúčať, ale radi spoznajú niekoho, kto ich sprevádza, kto im v ich strachoch rozumie a nenechá v štichu. Myslím, že ich nečaká ľahký život, ale myslím si, že to zvládnu. My a naši starí rodičia sme začínali ešte v chudobe a my ešte aj v neslobode komunizmu, dnešná mládež je bohatá a slobodná. Treba ich viesť, aby si to vážili.
Veľa sa diskutuje o vplyve internetu na deti. Ako vidíš túto otázku ty?
Ono to bude tak, ako s tým nožom. Nožom sa da odrezať chlieb, ale aj zabiť. Môže byt veľmi dobrý a užitočný, ale aj vražedný nastroj. Ide o to, aby sme mladú generáciu dokázali viesť, aby sme ich nenechali napospas zlým vplyvom. Ale to je otázkou celej spoločnosti.
Slovensko sa v cirkevných kruhoch chváli, že je katolícka krajina a že západ je skazený. Ale keď si uvedomíme, ako dokážu, alebo lepšie povedané nedokážu politici tímovo pracovať, ako sa naše hospodárstvo skladá z mnohých „Ja“ s.r.o., ako vydobytá sloboda len veľmi slabo stoji na neistých nohách, uvedomujeme si, že je pred nami ešte dlhá cesta.
Mládež nie je len naša budúcnosť, ona je naša prítomnosť a čo do nich dáme a investujeme ako jednotlivci a ako spoločnosť, tak sa bude vyvíjať budúcnosť.
Ako prežívaš obdobie pandémie Covid? Keďže máš pomerne rušný život s množstvom povinností a stretnutí s ľuďmi, ako ti to zmenilo život? Nachádzaš v tom len negatíva alebo aj niečo dobré?
Toto historické obdobie je veľmi zaujímavé, aj keď už lezie na nervy. Boli sme donútení k tomu, k čomu nás pozýva pôstne obdobie každý rok: spomaliť, uskromniť sa, mať viacej času pre seba, pre rodinu, pre Boha. Je mi ale jasné, že pre mnohých tento čas bol bojom s existenciou, chorobou, neistotou. Mnohí sú už vyčerpaní, mnohí zomreli.
Český biskup Davídek, ktorý už na tejto stránke bol spomínaný, sa snažil pripravovať Cirkev na súčasnosť a budúcnosť. On neinvestoval do toho, aby Cirkev po komunizme bola taká, aká bola predtým. Tejto chyby sme sa dopustili my. Mysleli sme si, že Cirkev a spoločnosť po 40 rokoch komunistického útlaku bude taká, aká bola pred tým. To bol omyl.
Myslím, že práve počas korony máme čas uvažovať a zapodievať sa budúcnosťou Cirkvi a aj spoločnosti. Som presvedčený, že svet po tejto kríze bude iný. Závisí od nás, či lepší alebo horší.
A to je aj veľká výzva pre Cirkev. Cirkev nepatrí pápežovi, ani biskupom, ani iným cirkevným hodnostárom, ona je Cirkvou Ježiša Krista, a je tu veľa ľudí, obrovský potenciál ľudí, ktorým hodnoty evanjelia niečo hovoria, ktorí sú nimi nadchnutí. Nie všetci z nich chodia do kostola, nie všetci sú pokrstení, ale oni sú tu. Bola by škoda, keby sme pre vôňu kadidla zabudli na zápach reálneho života.
Ako vnímaš reči o tom, že táto epidémia je Božím trestom?
Neverím v Boha, ktorý by trestal. Boh je láska, hovorí biblia. Božie meno je Milosrdenstvo, hovorí pápež František. Určite máme v živote otázky, hlavne, keď sa stane nejaké nešťastie, choroba, nezamestnanosť, alebo iné násilnosti, pohromy a tragédie, ktoré nás sužujú. My hľadáme na ne odpoveď, ale nenachádzame ich. Zostava len veľký otáznik. Možno je preto otáznik pekným symbolom Boha.
Vtedy sa ľahko ponúka odpoveď, že rôzne katastrofy, tragédie a rany osudu sú Božím trestom. Myslím, že sa nám nepatrí a ani nám neprilieha právo posudzovať Božie rozhodnutia. Boh zostáva tajomstvom, on sa vyníma našim ľudským možnostiam, aby sme ho pochopili. On zostava tajomstvom lásky, aj keď to niekedy bolí.
Na Slovensku sa občas vedú debaty o prípadnej odluke cirkví od štátu. Spoločnosť je v tomto polarizovaná. V Rakúsku, kde pôsobíš, je odluka realitou. Je to podľa teba pre Cirkev lepšie alebo horšie? V čom sú výhody a nevýhody?
Nemyslím si, že môj názor v tejto problematike, je odpoveď na otázky mnohých ľudí v tejto tematike, ale pokúsim sa zhrnúť svoj názor:
Cirkev ako pozemská inštitúcia musí mat aj určitú finančnú základňu, určité financovanie. Spoliehať sa iba na Božiu prozreteľnosť a povedať ošetrovateľkám v cirkevnom domove dôchodcov, že ak Pán Boh dá, dostanú na konci mesiaca možno nejakú výplatu, by bolo neľudské a nekresťanské.
Existujú mnohé modely financovania cirkvi. V Rakúsku ľudia, ktorí sú členmi štátom uznaných cirkví, platia 1,1 % zo svojho platu ako cirkevnú daň, ktorá je povinná. Keď sa im to nepáči, alebo sa im momentálne nedá platiť, môžu ísť na patričný úrad a dohodnúť sa na odklade alebo zmiernení dane. Človek, ktorý s Cirkvou nemá nič spoločné, ani nič spoločné mať nechce, môže oficiálne z Cirkvi vystúpiť. Potom už nie je členom Cirkvi a nemusí platiť. Takíto ľudia potom nemôžu byt krstní rodičia a ani nemôžu byt cirkevne pochovaní, lebo podpísali pred štátom uznaným úradom, že nechcú mať s Cirkvou nič spoločné. Ak ma príbuzní zomrelého, ktorý vystúpil z Cirkvi, poprosia o pohreb, nerobím síce oficiálny cirkevný pohreb, ale idem ako občan v civile a poviem zopár slov o Božom milosrdenstve, o tom, že Boh nie je viazaný na naše zákony, prečítam nejakú meditáciu alebo modlitbu a väčšinou sú ľudia veľmi spokojní a vďační.
Mne sa tento model celkom pozdáva, lebo ľudia majú možnosť sa úplne slobodne rozhodnúť. Myslím, že 1,1% sa dá obetovať na niečo, čo mi za to stojí a na čom mi záleží. Bol by som zvedavý, ak by sa také niečo skúsilo na Slovensku, ako by to dopadlo, koľkí by sa k cirkvi prihlásili.
Čo ťa v súčasnosti najviac trápi a čo teší?
Ako kresťana ma bolí a trápi, že sa Cirkev v spoločnosti stráca. Okrem nejakého moralizovania už oslovujeme len veľmi malo ľudí. O to viac ma potešilo, keď som videl veľa kolegov, ako aktívne bojujú proti korone a pomáhajú ľuďom. Všetka česť. Ale inak sme sa stali postrádateľnými a ľudia už o nás veľký záujem nemajú. Ľudia sú voči Bohu ľahostajní. A napriek tomu ľudia majú veľa otázok, problémov, trápení a aj radosti a Cirkev má čo ponúknuť, ale tento dopyt a ponuka sa nevedia nejako stretnúť.
Ako človeka ma bolí taká určitá surovosť v spoločnosti. Mám dojem, ako by sa ľudstvo vyvíjalo naspäť k opiciam. Škoda, veď máme tak málo času, aby sme sa mali radi.
A teším sa, keď sa korona ukľudní a ja sa znova dostanem na Slovensko a znova sa stretnem so svojou rodinou.
Všetkých vás pozdravujem.
Mag. Gabriel Kožuch. Narodil sa v roku 1972 v Malackách. Vyštudoval teologickú fakultu vo Viedni. V roku 1998 bol vysvätený za kňaza, od roku 2001 pôsobí v rakúskej farnosti Andau v okrese Neusiedl am See v Burgenlande. Venuje sa pastorácii s deťmi a mládežou a organizuje stretnutia pre ženy, mužov a rodiny a vo voľnom čase sa venuje športu. Je členom občianskeho združenia Malacké pohľady.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!