Núdzové riešenie alebo vízia do budúcnosti?

Cirkev to mala počas komunistickej doby v Československu obzvlášť ťažké. Jej činnosť bola veľmi obmedzená, ľudia, ktorí sa angažovali za svoju vieru, boli prenasledovaní, mnohí strávili roky vo väzeniach, mnohí zomreli ako mučeníci. Ale Cirkev to prežila. Vďaka Božej pomoci a mnohým ľuďom, ktorých túžba po slobode viery bola väčšia ako strach a túžba žiť.

Nakoľko nebolo isté, či jedného dňa nebude Cirkev a náboženstvo v Československu zakázané, rozvíjali sa pomaly, ale iste, aj tajné štruktúry Cirkvi, kde boli ľudia činní, ale v skrytosti. Vyvinulo sa ilegálne štúdium teológie, tlačila a rozmnožovala sa náboženská literatúra, konali sa duchovné cvičenia a rôzne stretká a slávili sa bohoslužby v malých spoločenstvách. V mnohých oblastiach pôsobili ľudia, ktorí boli tajne vysvätení za kňazov. Mnohí boli dokonca aj ako ženatí vysvätení v gréckokatolíckom ríte, kde je vysviacka ženatých mužov možná a bežná. Niektorí z týchto ľudí pôsobili aj v Malackách a okolí a rozvíjali a podporovali činnosť tajnej cirkvi a umožňovali tak Cirkvi prežiť. 

Jednou z kľúčových osobností života tajnej cirkvi bol aj biskup Felix Davídek, ktorý síce nebol v Malackách, ale ovplyvnil aj tunajší život tajnej cirkvi.

Český tajný biskup Davídek – narodený pred sto rokmi

(Článok Alexandra Brüggemanna z rakúskeho denníka Kathpress, uverejnený 18. januára 2021)

Letisko Brno-Turany, na ktorom pristál pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy Čiech v roku 2009, leží len niekoľko stoviek metrov od hrobu biskupa Felixa Maria Davídka (1921 – 1988). A predsa ležia medzi týmito dvomi cirkevnými mužmi rozdielne svety: Davídek, jedna z najexponovanejších osobností československej podzemnej cirkvi počas komunizmu, upadol hlavne po smrti do nemilosti. Narodil sa v Brne práve pred 100 rokmi, 21. januára 1921.

Davídek, v roku 1945 vysvätený za kňaza, strávil hneď po prevzatí moci komunistickým režimom štrnásť rokov vo väzení (1950 – 1964). Na jeseň roku 1967 ho tajný biskup Ján Blaha (1938 – 2012) vysvätil v tajnosti za biskupa. Nakoľko komunikácia s Vatikánom počas komunistického útlaku bola takmer nemožná, konal tento charizmatický a excentrický zakladateľ spoločenstva „Koinotes“ (odvodené z prvokresťanskeho pojmu Koinonia = spoločenstvo) zo starostlivosti o budúcnosť Cirkvi vo svojej krajine často na vlastnú päsť. Tak svätil Davídek ako tajný biskup za ťažkých podmienok komunistického prenasledovania pre tajnú pastoračnú činnosť cirkvi aj ženy a ženatých mužov a medzi rokmi 1967 – 1987 vysvätil aj 17 kňazov a rehoľníkov za biskupov. Nakoľko Davídek nemohol požiadať Rím o zvyčajné povolenie vysviacky, odvolával sa na pápeža Pia XII, ktorý v roku 1949 vyzval biskupov v komunistických krajinách, aby svätili svojich nástupcov pre prípad, ak by boli zatknutí, aby sa udržala kontinuita biskupského úradu (apoštolská sukcesia).

Hneď bezprostredne po Davídkovej smrti v auguste 1988 sa začali šíriť správy o jeho schizofrénii, ako sa často počas komunizmu spochybňovali „nepriateľské“ osobnosti, čo kňazi a biskupi, ktorí ho dobre poznali, vehementne popierali. O platnosti Davídkovych biskupských a kňazských svätení sa rozpútala dlhá teologická debata, hlavne o vysviacke jeho dôvernej generálnej vikárky Ľudmily Javorovej, ktorá dodnes žije ako skromná 88-ročná katolíčka v Brne a ktorá až v týchto dňoch zverejnila knihu ako interview o svojej role v dejinách československej podzemnej cirkvi.   

Ostré komunistické prenasledovanie

Vtedajší prefekt Kongregácie pre vieru a neskorší pápež Benedikt XVI., Jozef Ratzinger, nariadil v roku 1992 obnovovaciu vysviacku „sub conditione“ ako podmienku pre tých, ktorí boli počas komunizmu tajne vysvätení, aby mohli aj naďalej pracovať v duchovnej správe. Mnohí našli v tomto spôsobe východisko ako kňazi gréckokatolíckej cirkvi, kde je možná aj vysviacka ženatých mužov. Ale mnohí iní v Čechách aj na Slovensku tajne vysvätení dodnes odmietajú obnovenie vysviacky. 

Československa „tajná cirkev“ má mnoho zodpovedajúcich a aj menej priliehavých názvov: podzemná, skrytá, mlčiaca, tajná, neoficiálna, ilegálna cirkev. Presné smernice a štatúty nemá. Niekdajší tajný kňaz a neskorší kardinál Miloslav Vlk (1932 – 2017) hovorí o tajných omšiach v panelákoch, o pašovaní svätého písma a hostií a o tvrdom boji proti všadeprítomnému aparátu špicľov. 

Mediálny záujem sa upriamil prevažne na exotické fenomény tajnej cirkvi a tak je len málo známa história a činnosť skupín, ktoré sa definovali ako cirkevná rezerva pod štátnymi represiami. V skutočnosti bola cirkev v Československu veľmi ostro zasiahnutá komunistickým prenasledovaním. Počas desaťročí neslobody a prenasledovania niektoré skupiny, aby prežili, vyvíjali významne vlastnú dynamiku, ktorú by sme za normálnych okolností označili ako nezvyčajnú. 

Sakramentálne vylepšenie 

Až po udalostiach politickej zmeny v roku 1989 sa mohli členovia tajnej cirkvi dostávať z ilegality na povrch. Cirkevné vedenie ich vyzvalo, aby sa dali znova podmienečne vysvätiť pre prípad, že ich prvotná vysviacka nebola platná, alebo aby súhlasili s nižšou vysviackou. Tí, ktorých sa to týkalo, to chápali ako zneuctenie, ako sakramentálne vylepšenie, a tie pochybnosti ako nepochopenie nasadzovania ich životov. Mnohí, ktorí riskovali vlastné životy a umožňovali existenciu cirkevného života, sa cítili po druhýkrát prenasledovaní.     

Ale ešte sú aj iné dôvody, prečo niektoré osobnosti „podzemia“, keď sa dostali na „čerstvý vzduch“ novej pluralistickej spoločnosti, strácali na sile stvárňovať spoločnosť a boli nahradení inými silami. Tento fenomén postihol aj niektorých iných disidentov, keď sa po roku 1989 dostali na vedúce pozície novej republiky: výzva obrovskej, ale aj krehkej slobody. 

Činnosť biskupa Felixa Davídka a iných mužov a žien, ktorí sa pokúšali niekedy až nezvyčajnými, ale aj nebezpečnými spôsobmi udržať cirkevnú činnosť pri živote, zostane v niektorých oblastiach života Cirkvi odvážnym projektom aj do budúcnosti.  

Naskytá sa otázka, či takáto činnosť Cirkvi, ktorá sa snažila sprevádzať ľudí, aj takých, ktorých oficiálna cirkev nezastihne, či títo ľudia, ktorí skutočne riskovali pre Cirkev svoj život a mnohí aj na tejto ceste nechali svoje životy, bola iba núdzové riešenie v časoch komunizmu, alebo či by to nebol aj dobrý model do budúcnosti Cirkvi?