Covid 33 alebo Zopár poveľkonočných myšlienok

Veľká noc je už za nami, aj keď veľkonočné obdobie potrvá 50 dní, až do Turíc. Táto Veľká noc bola vďaka Covidu 19 veľmi výnimočná. Tá sa určite zapíše do dejín ľudstva a dúfam, že sa už nebude opakovať. Keď sa tak zamýšľam nad tou pôvodnou Veľkou nocou, ako to bolo vtedy, tak tu nachádzam zopár paralel. Aj vtedy akoby bol vírus. Nazval som ho Covid 33. Číslo 33 preto, lebo je to tradovaný rok prvej Veľkej noci. Tradične, nie historicky sa udáva, že Ježiš zomrel okolo roku 33.

Vtedy tu tiež bola správa, s ktorou si nikto nevedel nič začať. Začala sa šíriť správa, že Ježišov hrob je prázdny, že Ježiš vstal zmŕtvych. Najskôr tomu nikto nechcel veriť. Veď ak je niekto mŕtvy, tak je mŕtvy. Mŕtvy je mŕtvy. Avšak správa sa pomaly šírila, prebíjala si cestu a postupne dobíjala srdcia ľudí po celom svete. 

Keď sa na Silvestra po prvý raz objavila v médiách sprava o nejakom novom víruse niekde v Číne, myslím, že nikto tejto sprave nevenoval nejako veľkú pozornosť. Avšak vírus sa šíril a zachvátil celý svet.

Vtedy, keď sa šíril Covid 33, zohral veľkú úlohu strach. Vírus 33 sa začal šíriť v plnosti času. Tak tú dobu nazýva biblia. Nebol to nejako svätý čas, skôr naopak: viera upadala, ľudia boli voči viere ľahostajní, a všetko sa to odohrávalo len okolo obrovského množstva predpisov, zákazov a príkazov, ktoré určovali život do detailov. Vzťah k Bohu bol vlažný, zostali len predpisy.

Do tejto doby prichádza Ježiš. On rozpráva o Bohu a ľudia cítia, že jeho vzťah k Bohu je hlboký a úprimný. On rozpráva o živote a ľudia cítia, že rozpráva o nich. Nemoralizuje, ale odpúšťa. On ich oslovil. Zákonníci a farizeji dostávajú strach. Boja sa o svoju moc. Ich strach ich vedie k presvedčeniu, že Ježiša zabijú. Ich strach prerástol k bezhraničnej nenávisti.

Strach prechádza aj na učeníkov a Ježišových priateľov. Ak zajali a zabili Ježiša, na rade sú teraz oni. Veď oni boli s ním stále v kontakte. Učeníci sa neboja o moc, ale o vlastné životy. Oni su prví infikovaní.

Ako prví infikovaní idú do karantény. 50 dni zostávajú za zatvorenými dverami. Majú strach, nevychádzajú von. Myslia na Ježiša, uvažujú o ňom a sprítomňujú si, čo všetko s ním zažili, čo im Ježiš rozprával, až niekedy cítia, že Ježiš je s nimi aj za zatvorenými dverami. Postupne sa ich strach premieňa na odvahu a po 50 dňoch to už nevydržia a idú von, sú nadšení a nadchnú, alebo nakazia veľa ľudí.

A táto nákaza sa šíri stále. Napriek všetkým opatreniam a prenasledovaniam. Ale jeden rozdiel tu je: Covid 33 je životne dôležitý vírus, on nezabíja, ale dáva nový život. Ľudia, ktorí sú ním nakazení, dokážu veľké veci, dokážu zo svojho života urobiť niečo úžasné, dokážu sa mať radi a milovať aj tam, kde sa ľahko z lásky stáva nenávisť a násilie. Bráňme sa proti Covidu 19 a nechajme sa nakaziť Covidom 33. 

Gabriel Kožuch
katolícky kňaz