Veľkonočné kamarátstvo duše s telom

Vitajte všetci vo veľkonočnom čase a prosím vás neverte nikomu kto by vám chcel tvrdiť, že je už dávno po Veľkej noci! Chcem sa s vami zdieľať s jednou zdanlivo prostoduchou no popritom zásadnou informáciou: Veľká noc stále trvá a bude trvať!!!!

A nakrátko sa chcem s vami podeliť s tým, o čom v tieto vírusové veľkonočné dni premýšľam.

V duchovnom živote sa vždy zračí zápas tela proti duchu a ducha proti telu… Ibaže my budeme raz oslávení aj s dušou aj s telom.. V tomto zmysle je telo posvätné… Uvedomil si to svojho času aj náš zakladateľ svätý František. Vždy volal telo brat osol a bol naň tvrdý tak, že ho úplne zanedbal až k podlomenému zdraviu… Ale k záveru svojho života ho odprosuje, ako nevhodne sa k nemu správal, uvedomujúc si, že je tiež určené na oslávenie…

Sám veľký apoštol Pavol tiež hovori o dualite medzi telom a dušou… Spomeňte si na jeho známy list Galaťanom, kde píše: „Duch si žiada, čo je proti telu, a telo, čo je proti duchu, navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete….“

Tu si ale treba uvedomiť, že Pavol to píše tak trochu pod vplyvom novoplatonizmu a treba to vyvážiť aj inými textami Písma…

Napríklad žalmom 139: „Chválim ťa Pane, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodné obdivu a ja to veľmi dobre viem…“

Mimochodom práve tajomstvom vtelenia Krista na túto našu zem sa Boh akoby nanovo k nemu prihlásil (hovorím akoby, lebo Boh sa nikdy od sveta neodhlásil!!!), nanovo posvätil svoje stvorenstvo…

Vari to nie je tak, že sa nám v príbehu umučenia a zmŕtvychvstania stretajú dva oddelené svety? Jeden svet je svet prirodzeného poznania, v ktorom vieme aj na základe vlastnej skúsenosti pomenovať zradu, krutosť, podlosť, zbabelosť, krivdu, bolesť…. Ten druhý svet je nadprirodzený. Je svetom, v ktorom tvrdí vojaci padajú na zem pri Ježišovej odpovedi „JA SOM“… Je svetom, kde aj pohania, ako napríklad Pilát s manželkou, vo svojom najhlbšom svedomí vedia, že majú dočinenia s nevinným človekom. A nadprirodzene znie aj Ježišov prísľub pre lotra sprava. Rovnako tak, ako je nadprirodzené, keď sa chrámová opona napoly roztrhne, keď popoludní o tretej nastáva tma po celej zemi, keď sa pukajú skaly.

Pozri sa teraz na svoj život. Keby si mal iba telo, bolo by to možno v niektorých ohľadoch pre teba jednoduchšie. Ale vari to nie je tak, že z tvojho vnútra na Teba kričia obrovské duchovné priestory, ktoré má tvoja duša každý deň zapĺňať tým najviac najlepším, čo v tebe drieme, tým najviac najposvätnejším a najčistejším, čo vieš domyslieť alebo si predstaviť?

Všetko v nás kričí po niečom väčšom a dokonalejšom ako sme my sami, niečom, čo nás presahuje a čo je transcendentné. Veď aj klasik vraví, že sme všetci nenapraviteľne náboženské bytosti a že teda keby neexistoval Boh museli by sme si ho vymyslieť, vybásniť.

Keď sa stretnú tieto dva (zdanlivo) oddelené svety, fyzický a duchovný, môžeme zažiť a uskutočniť niečo naozaj nové. Práve teraz by to malo na nás neodbytne doľahnúť. Vnútri žijeme zmŕtvychvstanie, vonku žijeme jar, ale ešte viac žijeme témou vírusu a všetkým, čo s ním prakticky súvisí.

Ak si sníval o tom, že aspoň raz by v živote mohol zaznieť uprostred profánneho sveta chorál čistej Lásky, tak kedy, ak nie teraz?! Teraz je čas na niečo radikálne nové. Už roky hovoríš Bohu v rámci modlitby, čo si, kto si, čím žiješ, o čom snívaš, čo si súrne potrebuješ vymodliť, sú to tony slov.

Čo keby sa teraz pomer síl zmenil a začal by Duch v tebe žiť a dal by nový význam tvojmu uvažovaniu nad hmotou? Ten Duch Svätý, ktorý má moc denne obnovovať tvárnosť našej zeme… Čo keby človek prvýkrát vyšiel zo zacyklenia svojich slov a postojov, a ostal už len s tichou otázkou: „Čo mi chceš povedať Ty, Bože, tým všetkým, čo práve zažívam? A čo mi chceš povedať jasným argumentom Tvojho života, v ktorom Duch zvíťazil nad smrťou aj nad hmotou? Zázračne zvíťazil. A práve preto tú hmotu nanovo posväcuje, dáva jej zmysel, dáva jej poriadok a to ju zachraňuje!

Na záver ostaňme ešte na chvíľu pri tom, čo to znamená, že Duch zvíťazil nad hmotou. Veď hmota je dobrá, Bohom chcená, Bohom stvorená. Myslím, že práve pri zmŕtvychvstaní hmota môže začať žiť v symbióze s Duchom…

Kristus to odštartoval… Má oslávené telo, no aj tak učeníci sa ho môžu dotknúť. Vojde, hoci dvere sú zatvorené. Naraňajkuje sa s nimi…

Na cestách našich životov hmota neraz víťazí… Až na sklonku našich dní, ležiaci na smrteľnej posteli, sme možno horko-ťažko schopní prijať myšlienku, že tu všetko necháme.

Parádne o tom hovorí báseň od Peteraja, ktorú naspieval Meky Žbirka:

….Ďaleko za chrbtom sveta žije už
nenáhli sa, nemá ani kam
Dávno pochopil všetko bielovlasý muž.
Jarnou záhradou kráča k večnej rieke sám.

Vo vlasoch mu sedí motýľ smrtihlav.
Do očú mu padá stále viacej hviezd.
Zdá sa, rozumie už slovám na jazyku tráv.
Už len kúsok cesty zostáva mu prejsť.

R.: Všetko spálil, už ohňu majetok svoj dal
Veľkým plameňom to oheň pohltal.
Staré úspory, mokrý nábytok smetie slov.
Posledný bol čísi pozdrav z kúpeľov….