Pôst a Veľká noc – tento rok trocha inak

Pôst sa v posledných rokoch stal časom, keď sa ľudia, veriaci či nábožensky vzdialení, niečoho zriekajú. Niektorí chcú schudnúť, iní chcú zapracovať na sebe, iní zasa chcú byť zdravší a pod. Veľká noc je preslávená práve svojou šibačkou a rodinnými návštevami. Náboženské ponímanie týchto sviatkov pre veľa ľudí zaniklo. Zostali tradície, ktoré ale tiež majú svoj význam.

Tento rok nám vírus korony urobil škrt cez naše plány. Vďaka opatreniam, ktoré sú veľmi prísne, musíme sa zriecť nielen sladkostí, kávy alebo alkoholu, ako to mnohí robia cez pôst, ale musíme sa zriecť veľa samozrejmostí, ktoré nám boli vzácne: nesmieme sa stretávať, podávať si ruky, musíme sa zriecť objatí a návštev, nedá sa vycestovať. A k tomu pocit neistoty a možno i strachu. Veriaci ľudia sa musia zriecť krížových ciest v kostole, omší a aj veľkonočnej spovede. Komunisti sa snažili 70 rokov vyprázdniť kostoly, ale veľký úspech nemali. Vždy sa našli takí, ktorí aj napriek prenasledovaniu do kostola chodili.

Korone sa podarilo vyprázdniť kostoly za niekoľko dní. Ochranári životného prostredia sa snažia už roky, aby sa menej chodilo autom, aby sa zmiernila miera emisného odpadu, aby sa menej lietalo. Veľký úspech zatiaľ nemali. Korone sa to podarilo výborne: lietadlá stoja na zemi, autá jazdia menej a z komínov mnohých priemyselných podnikov sa nedymí. Veľa politikov sa snaží uzatvárať hranice a chrániť ľudí pred cudzincami. Teraz sú hranice uzatvorené. Korona sa o to postarala veľmi rýchlo. A takých príkladov by sa našlo určite viac. Takto si človek bude možno všetko to, čoho sa teraz musí zriecť, oveľa viac vážiť a sa z toho tešiť.

Človek si v týchto dňoch oveľa viac uvedomuje, aké dôležité je, byť zdravý. My ľudia nemáme právo na zdravie. Zdravie je veľký dar (Boží). My si ho musíme ceniť, zveľaďovať ho a neničiť, a byť vďační za každý jeden deň, keď sme zdraví.

Aj to, že nemôžeme chodiť do kostola, môže byť ako znamenie času: je to čas, keď môžeme prehodnotiť svoju vieru, zamyslieť sa nad ňou a pokúsiť sa živiť ju bez pomoci kostola a kňazov. Je pekné a zmysluplné, ak sa človek dokáže pomodliť aj sám, ak sa zamýšľa nad svojou vierou, ak sa dokáže porozprávať o svojej viere alebo sa pomodliť s inými. To sú znaky vyspelej alebo dospelej viery dnešných ľudí. Kňazi majú ľudí sprevádzať v radosti aj smútku, nie ich moralizovať a hovoriť im, čo smú a čo nie.

A práve v tomto krízovom období slávime Veľkú noc. Boh nám ponúka znova čerstvú nádej, že nie problémy a to negatívne, choroby a smrť, majú v živote posledné slovo, ale jeho láska k nám ľuďom. Nie len my sa pokúšame veriť v Boha, ale aj on verí v nás jeho dokonalou vierou. Veľkonočná viera nie je len nasladlým útekom pred realitou života, ale mení perspektívu nášho života: my musíme v živote rátať so všetkým – aj s dobrým, aj s tým najlepším.

Nedajme si vziať túto kresťanskú nádej a žime a zveľaďujme ju.

Prajem požehnanú a radostnú Veľkú noc v trocha iných podmienkach!

Gabriel Kožuch
katolícky kňaz