Páter Osvald Bednár

Posledným františkánom, ktorý pôsobil v Malackách, bol niekdajší gvardián a farár páter Osvald Bednár. “Z Oravy ma zavialo na Záhorie, do Malaciek, kde som sa stal vychovávateľom gymnazistov a kaplánom v jednej osobe. Tu som aj prežil väčšiu časť svojho života,” uviedol ako deväťdesiatročný. Vtedy ešte stále aktívne pôsobil v malackej farnosti. Pritom prvý raz sem prišiel viac ako 70 rokov predtým.

Rodina, štúdiá, kláštor

Páter Osvald sa narodil sa 19. decembra 1904 na Orave v Trstenej ako Viktor Bednár. Bol synom Antona a Jany Bednárovcov. “Trinásť detí nás bolo. Otec bol zámočníkom, mal zámočnícku, kováčsku a plechársku dielňu,” uviedol okolo roku 1994 v reportáži časopisu Extra Slovensko.

Do kláštora vstúpil 27. augusta 1921 a prijal rehoľné meno Osvald. Podľa vlastných slov bol spolužiakom Rudolfa Dilonga – nie je úplne jasné, či ešte v Trstenej alebo vo vyšších triedach v Trnave.

V Malackách bol prvý raz v mladom veku, zachovali sa dve fotky osadenstva malackého kláštora na zámočku Vývrat z 20. rokov 20. storočia, jedna z nich je datovaná rokom 1922. Zároveň máme zmienky v kronike kláštora. Prvá hovorí o príchode z Trnavy v roku 1923. V Malackách študoval aj v nasledujúcom roku. V roku 1925 už v malackom kláštore nebol. 

Osvald Bednár v Malackách

V roku 1927 zložil tzv. slávne sľuby a o dva roky neskôr, 29. júna 1929, bol vysvätený za kňaza – spolu s ďalšími Oravcami Celestínom Lepáčkom a Rudolfom Dilongom. 

V tom istom roku už pôsobil v Malackách ako prefekt (vychovávateľ) v internáte malackého rehoľného gymnázia a zároveň bol zakladateľom miestneho oddielu katolíckych skautov. Vo funkcii prefekta pôsobil podľa kláštornej kroniky aj v nasledujúcich rokoch. V gymnáziu neučil. Podľa františkánskeho nekrológia strávil istý čas okolo roku 1931 aj v Trnave. V máji 1933 bol preložený z Malaciek do Skalice. Najneskôr v roku 1936 sa vrátil opäť do Malaciek. V Malackách pôsobil aj ako kaplán.

Významnejšie obdobie jeho pôsobenia nastalo pri generačnej výmene v reholi a v malackom kláštore. Na konci roka 1937 zomrel gvardián a farár Vendelín Kučera. Novým farárom sa stal práve Bednár. O štyri roky neskôr sa stal aj gvardiánom. Zároveň v roku 1940 sa stal jeho rovesník Celestín Lepáček riaditeľom gymnázia, neskôr v roku 1946 dokonca novým provinciálnym ministrom rehole. 

Na rozdiel od učiteľov, z ktorých mnohí sa angažovali v osvetovej a spolkovej činnosti, prípadne v politických záležitostiach, Bednár bol skôr prakticky založený. Bol zorientovaný v ekonomických i právnych záležitostiach. 

Jeden jeho dobrý priateľ mu raz žartom povedal: „Páter Osvald, vy keby ste neboli rehoľníkom, museli by ste byť konský handler.“ Osvald sa údajne len usmial a prikývol.  

V 40. rokoch si dopĺňal vzdelanie štúdiom práva v Brne. Toto pokračovalo aj v roku 1950. Nemáme informáciu, či štúdium ukončil, ale vzhľadom na vývoj v štáte a reholi usudzujeme, že nie. 

Doba slovenského štátu bola rozporuplná, viacerí františkáni v Malackách boli zapojení do aktivít Hlinkovej gardy, Hlinkovej gardy, ale aj strany HSĽS. Osvald Bednár sa týmto aktivitám vyhýbal, neangažoval sa verejne. Bol skôr diplomatom, snažil sa vychádzať so všetkými. 

V zmenených pomeroch

V roku 1945 sa pomery zmenili, františkánom poštátnili gymnázium, neskôr aj internát. Niekoľkí rehoľníci, ktorí predtým pôsobili v Malackách, z politických dôvodov emigrovali do zahraničia. Niektorí boli vyšetrovaní a aj väznení. P. Osvald pokračoval v línii neangažovania sa a pokračoval vo svojej práci.

Za jeho gvardianátu sa podarilo previesť opravy kostola a kláštora poškodeného vojnou, neskôr posvätil sochu víťaznej Panny Márie v parčíku pri farskom kostole. V roku 1948 posvätil kaplnku na Vŕšku pri Kostolišti, postavenú podľa návrhu Martina Benku a zasvätenú fatimskej Panne Márii. 

Aj medzi rehoľníkmi bolo občas aj napätie, čo je prirodzené. V archíve sme našli zmienku, týkajúcu sa pátra Osvalda vo vzťahu k básnikovi Svetloslavi Veiglovi. Na konci školského roka 1945/46 sa Veigl dozvedel, že je “dišponovaný” z Malaciek do Trnavy na obdobie školských prázdnin. Listom provinciálovi sa voči tomu rázne ohradil.

Z textu vyplýva napätie a neskôr aj konkrétne uvádza: “Keď P. Osvald ako predstavený ešte len nedávno za moju profesorskú prácu vedel prijímať tisícky, nuž mal by mať toľko hrdosti a priamosti toto moje domovské právo v Malackách rešpektovať i tých pár mesiacov, keď mu tisícky nenosím, nehovoriac o … poznámkach…, čo ani trochu nesvedčí o otcovskosti predstavenstva.”

Likvidácia kláštora – akcia K

V roku 1950 sa pripravovala likvidácia reholí. ŠtB sledovala pôsobenie rehoľníkov, kláštory mala zmapované. O P. Osvaldovi v správe pred prepadnutím kláštora napísali, že je politicky „nezávadný a žije v obavách, či im rehoľu nerozpustia. …prehovára farárov, aby v kázňach sa nedopúšťali dvojzmyselných protištátnych výrokov.“

Nevieme overiť, či sa šíril chýr o plánovanom prepade kláštora alebo bol P. Osvald prezieravý, ale v pivnici kláštora nechal zamurovať priestor, kde sa uložilo väčšie množstvo vína a cennosti ako významnejšie zväzky kláštornej knižnice, busty politikov, premietačka a podobne. Tento krok však nebol úspešný, krátko po prepade sa všetko prezradilo.

Samotná Akcia K, ktorá ukončila existenciu kláštora, prebiehala v noci z 13. na 14. apríla 1950. V malackom kláštore bolo vyše 30 rehoľníkov, P. Osvald však medzi nimi nebol. V tom čase nebol v Malackách. Podľa oficiálnej verzie bol na oslave u provinciála Lepáčka v Bratislave. Podľa spomienky pamätníka J. K. bol v škole v Brne. Overiť to nevieme.

Každopádne o jeho návrate informuje pamätník, že sa prišiel do Malaciek vlakom. A pokračuje: „Habit mal u nás, tak si ho obliekol, zobral si „švestky“ aj bicykel a s ním sa prišiel prihlásiť, že som tu. Ale už ho medzi tých nezaradili.“ Neposlali ho za ostatnými rehoľníkmi do tzv. sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku, ale dočasne ho nechali v Malackách ako správcu farnosti. Začiatkom roka 1952 bol preložený do Jasovej pri Nových Zámkoch.

Osvald Bednár ako dôchodca

Po odchode na dôchodok sa v roku 1970 vrátil do Malaciek. Býval v dome na Štúrovej ulici, spolu s gazdinou. Vypomáhal v pastorácii v Malackách a v prípade potreby aj v okolí. Bol tiež obľúbeným spovedníkom. Na odľahčenie spomenieme, že dôvodom bola okrem iného nádej spovedajúcich sa, že „páterko“ dobre nepočuje. Pri spovedi sa vždy s ľuďmi porozprával, pýtal sa z ktorej rodiny pochádzajú. A neraz končil slovami: „Dušička, ja v tvojom veku som bol horší.“

Od polovice 90. rokov žil v charitnom domove v Pezinku, tam oslávil v júni 1999 70. výročie kňazstva.

Zomrel 21. novembra 2001. Zádušná sv. omša bola vo františkánskom kostole v Malackách, odtiaľ išiel po Hviezdoslavovej ulici sprievod na starý cintorín. Pochovali ho v Malackách na Tam ho pochovali v sekcii od 19. storočia vyhradenej františkánom. 

Zdroje:

• JURČOVIČ, Fidél. Františkáni na Slovensku. Minulosť a prítomnosť do konca 20. storočia. Trnava, 2001
• ORAVEC, Martin. A ja som z Oravy Bednár. In Extra Slovensko (nedatovaná xerokópia)
• ŠABA, pracovisko Archív Modra, Zbierka kroník, E. Cirkevné kroniky, Kronika františkánskeho kláštora v Malackách – Historia Domus Malackyensis (Historia domus II.), inv. č. 117.
• ŠABA, SPF, Korešpondencia s predstaveným kláštora v Malackách 1920-1947, č. 36, k. 6
• Vestník katolíckeho duchovenstva. Bratislava: Slovenský úrad pre cirkevné veci, 1952.
• Nekrológy františkánov (http://www.frantiskani.sk/nekr/11/bednar.htm) https://www.knihydominikani.sk/hlavna_schemhladat_3?kpcmeno=bednarosvaldviktorofm
• Spomienky J. K., 2008