Polda Trenčanský – spomienky na vojnu i na Libeň

Leopold „Polda“ Trenčanský – už legendárny malacký futbalista, ktorý sa presadil na slovenskej i českej futbalovej scéne v dresoch Malaciek, Slovana Bratislava, Žiliny i Olomouca. Ako šikovný center bol ústrednou postavou historického zápasu ŠK Malacky s pražským klubom SK Libeň, s ktorou bojovali Záhoráci v roku 1946 o postup do prvej československej ligy. V rozhodujúcej chvíli totiž nevyužil obrovskú šancu na skórovanie a i vďaka jeho premrhanej príležitosti Malacky prehrali a objavili sa špekulácie, že sa mal postarať o to, aby Malacky prehrali. Vráťme sa k profilu L. Trenčanského, ktorý je držiteľom ocenenia Mesta Malacky za dlhoročný prínos do malackého športu za rok 2008.

Ako vyzerali vaše futbalové začiatky v Malackách?
Aktívne, ako žiak, som začal hrávať futbal v čase prvej Slovenskej republiky. Spolu s bratom Ivanom sme nastupovali za žiacke družstvo RŠK (Robotnícky športový klub) Malacky. Hrávali sme na ihrisku na Padzelku, pri kanáli. V Malackách fungoval okrem tohto klubu i MŠK – Mestský športový klub, ktorý hrával svoje zápasy na štadióne v zámockom parku. Po rozpadnutí RŠK Malacky vznikol klub AFK Malacky (Atletický futbalový klub). Svoje zápasy hrával na tom istom štadióne pri kanáli, ako RŠK, všeobecne sme to nazývali „Staré futbalové ihrisko“. Potom sa tento štadión zrušil a nový vznikol v blízkosti dnešného starého cintorína. Stával v mieste, kde sú dnes činžiaky, niekde na Rázusovej ulici. AFK napokon zanikol a zlúčil sa s MŠK Malacky, za ktoré som hrával naposledy.

Akú súťaž ste hrávali?
Nepamätám si presne, ale bola to krajská súťaž, hrávali tam s nami napríklad Piešťany. Potom som prestúpil do Veľkých Levár a tam ma vzal Oddiel Armádnych pretekárov z Bratislavy. Hrávali so mnou hráči, ako Fero Semelský, Dodo Reinman a Tondo Beleš. Pamätám si, že s týmto mužstvom sme hrávali proti Prešovu a peňazí bolo vtedy dosť, tak sme sa na zápasy dopravovali i lietadlom. Bolo to v čase, kedy som narukoval do slovenskej armády.

Ako si spomínate na 2. svetovú vojnu?
Ako vojak základnej služby som sa dostal na ukrajinský front do Sovietskeho zväzu, kde slovenská armáda bojovala po boku Nemcov. Generál Čatloš sa ma vtedy pýtal, koľko mám rokov, že vyzerám mladý. Mal som už 21 rokov, slúžil som v zaisťovacej divízii a bol daný rozkaz, že každý vojak musí ísť na front. Moja „vojna“ trvala asi tri mesiace, potom som sa vrátil späť na Slovensko.

Bojovali ste?
Nie, bol som tam ako záloha a nevedel som ešte ani strieľať. Z vojny si pamätám, ako som sa dostal spolu s Nemcami do Katyňského lesa, kde Rusi zmasakrovali poľských dôstojníkov. Aj nás Nemci volali, aby sme sa šli pozrieť na odkrývanie masových hrobov, no my sme odmietli – nechceli sme to vidieť. Dostali sme sa i do Ovruče na Ukrajine, kde padol pri oslobodzovacích bojoch kapitán Nálepka.

Po vojne ste sa vrátili do Malaciek…
Áno – do ŠK Malacky, s ktorým sme bojovali o postup do prvej československej ligy.

Ako sa to stalo, že v Malackách po tej vojne boli zrazu takí dobrí tí futbalisti?
Ťažko povedať, prečo hráči ako Beňa, Hacaj, Kopecký, Jurkovič, Handl alebo Janeček tak zažiarili. Išlo o silnú generáciu, bola radosť s nimi hrávať.

Ako to bolo s tým slávnym zápasom s pražským klubom Libeň, kde ŠK Malacky bojovali o postup do 1. československej ligy a vy ste prepásli obrovskú šancu na gól? Mnohí vás obviňovali, že ste boli podplatený…
Toto sa ma každý pýta – prehrali sme zápas a ja som mal päť minút pred koncom obrovskú šancu, ktorú som zahodil. Potom sa začalo hovoriť o tom, že zápas bol predaný a ja som dostal odmenu za to, že som rozhodujúci gól nedal. To nie je vôbec pravda – na ihrisku bolo jedenásť hráčov a každý mohol dať gól. Vtedy sme sa dokonca čudovali, prečo máme hrať ešte baráž o postup, keď sme sa stali víťazom slovenskej ligy.

Nebrali ste to ako krivdu, keď ste nepostúpili priamo do prvej ligy a museli ste hrať barážový zápas?
Brali, ale na koho sme sa mali sťažovať? Proste sme išli hrať a hotovo. Mnohí hovorili, že sme boli omnoho lepší, ako Libeň – lenže aj lepšie mužstvá prehrávajú.

Kde v Malackách sa hral zápas s Libňou?
Ešte na starom futbalovom ihrisku pri cintoríne. Vo štvrtok tam býval jarmok, kde sa predávali kravy, kone a v sobotu sme tam chodili hrávať zápasy. Z bývalého štadiónu RŠK priviezli dobrovoľníci tribúnu. Nebola príliš veľká, ale postačovala.

Koľko ľudí chodievalo v priemere pozrieť na futbal?
Myslím, že 1500 divákov na každý zápas, niekedy i viac. Najviac ich bolo asi počas spomínaného zápasu s Libňou.

Aká bola atmosféra futbalových zápasov vtedy? Stalo sa, že sa priaznivci jedného tímu pobili s inými?
Nie, existovali nezhody a hádky, ale bitku medzi fanúšikmi si ja osobne nepamätám.

Aký bol potom váš futbalový osud?
Odišiel som hrávať futbal do Olomouca, neskôr do Žiliny a napokon som zakotvil v Slovane Bratislava, ten sa vtedy volal NV Bratislava. Tieto mužstvá hrávali najvyššiu československú ligu.

Na akom poste ste hrávali?
Na centri, v strede zálohy.

Dokedy ste hrávali?
Na vrcholovej úrovni do roku 1949 – potom som hrával rôzne regionálne súťaže, napríklad za Kostolište. Ale to už neberiem vážne, bola to v podstate rekreačná zábava.

Aký bol systém v klube – kto vám pral dresy, trenírky?
Klub platil správkyňu, ktorá sa o takéto veci starala. Pred každým zápasom sme mali v šatni vyprané a vyžehlené oblečenie, v kabíne mal každý podľa čísla vyhradené miesto, kde sedával a prezliekal sa. Ja som hrával s číslom 10. Keď náhodou niečo chýbalo, išiel hráč za správkyňou a všetko sa vybavilo.

Ako často prebiehali tréningy?
Trénovali sme tri krát do týždňa. Inak sme boli zamestnaní a normálne sme museli robiť – ako každý druhý

Mali ste v práci nejaké úľavy, keďže ste reprezentovali mesto v športe?
Nie, úľavy pre nás neexistovali, vtedy sa robilo aj v sobotu. Šéfov príliš nezaujímalo, aké výsledky sme v športe dosahovali. Isté úľavy začali mať až neskôr futbalisti ZTS Malacky.

Keď ste boli malý, ako často ste hrávali futbal?
Každý jeden deň – väčšinou na ulici. Na Rádku bol kúsok voľného miesta, kde sme mohli hrávať od svitu do mrku. Ale mohlo sa kľudne hrávať aj na ceste, v Malackách boli vtedy asi dve autá. Samozrejme, futbal bol najmä zábavou – prvoradé boli povinnosti doma – starať sa o hospodárstvo. Nemali sme ani normálnu loptu – buď sme naplnili pančuchy alebo kopali do tenisových loptičiek.

Pamätáte si nejaké iné športy, ktoré v Malackách v tej dobe prebiehali?
Dobre si pamätám na volejbal. Hrával tu výborný slovenský reprezentant Golian, ktorý bol i na olympiáde – to už však bolo neskôr. V zámockom parku sa hrával i tenis, na štadióne sem tam prebiehali atletické súťaže.

Futbal sledujete stále?
Áno, futbal je to môj celoživotný koníček.

Sledujete niektorých malackých futbalistov?
Áno, som rád, že sa z Malačanov presadili hráči ako Vladimír Kožuch alebo Peter Haľko.

Čo si myslíte o vrcholovom futbale – napríklad o lige majstrov, kde hrávajú popredné európske kluby?
Je krásne pozerať sa na mužstvá ako Real Madrid, Liverpool alebo Barcelona. Futbal je rýchlejší a veľmi sa zmenil od dôb, kedy sme hrávali my. Vtedy to bola samá „česká ulička“, dnes sú to akcie z jednej strany na druhú.

Nie je to škoda, že Malacky majú momentálne takú slabú úroveň futbalu?
Je to škoda a hanba. Veď Malacky sú na podobnej úrovni ako okolité obce.

Ak by ste boli stále mladý, išli by ste hrať i v súčasnej dobe?
Určite áno – keď sa na tribúne pozerám na výkony malackých futbalistov, láka ma to na ihrisko, pomôcť im. Avšak nohy už mám slabé, nejde to.

Text: Jakub Valachovič a Vlado Handl
Foto: Jakub Valachovič a archív Leopolda Trenčanského