MUDr. Karol Virsík – priekopník liečby tuberkulózy na Slovensku

Zdroj titulnej fotografie: Respiro č.2/1999

Vynikal veľkorysosťou, obetavosťou i nevšedným organizačným talentom. Dokázal stmeľovať ľudí a presadzovať plány, ktorých realizáciou sa veľkou mierou pričinil o vymiznutie častého smrteľného ochorenia – tuberkulózy. Pohnutý, ale intenzívny a úrodný životný príbeh priekopníka pľúcneho lekárstva Karola Virsíka, sa začal v Malackách.

Detstvo na Rakárni

Karol Virsík sa narodil 25. augusta 1915 do viacdetnej rodiny úradníka, ktorá bývala na dnes už neexistujúcej Novej ulici (dom Virsíkovcov sa nachádzal v susedstve Dérerovcov). Otec však musel narukovať do prvej svetovej vojny, a tak sa pre malého chlapca stal aj do budúcna autoritou skôr jeho starší brat Július. Pod jeho vplyvom sa tiež neskôr prihlásil na reálku v Bratislave a vzápätí prestúpil na Masarykovo reálne gymnázium, kde si obzvlášť obľúbil latinčinu. Po maturite začal študovať na Lekárskej fakulte v Bratislave, pričom si ho po finančnej stránke vzal na starosť práve starší brat, v tom čase už advokát.

Karol Virsík

Meno študenta Karola Virsíka z Malaciek vo výročnej správe Masarykovho štát. čsl. reál. gymnázia v Bratislave v šk. roku 1932/33.

No kým sa v predstavách prenesieme do medzivojnovej Bratislavy, ostaňme ešte chvíľu vo Virsíkovom rodnom meste, ktorého kolorit aj po rokoch opísal vo svojom autobiografickom románe Odchádzam s Hippokratom. Napríklad takto sa vracia do vianočného času svojho detstva: „…ako starší chalani vyparili [sme sa] z domu, aby sme nezavadzali pri príprave štedrovečerného stola. Prechádzali sme sa po vŕzgajúcom snehu hlavnou ulicou a zvedavo nazerali do okien, ako sa rozsvecujú vianočné stromčeky. Malackami ticho zneli vianočné koledy, s ktorými chodili malí koledníci z domu do domu. (…) Okolo polnoci pod našimi oknami zahrala krásne a dojímavo Tichú noc kapela Gustibáčiho. Tak volali v Malackách učiteľa hudby Augustína Osuského.“ [1]

K detstvu patrili aj túlačky po lesoch a lúkach, zbieranie húb či lesných plodov. „V horúcich letných mesiacoch sme sa chodili kúpať na Rakáreň. Tak sme volali veľký umelý rybník. Jeho vody boli popretkávané vodnými riasami. Niekoľko chlapcov sa utopilo, keď sa im do nich zamotali nohy i ruky. Plávali sme tam napriek tomu, že nás rodičia na toto nebezpečenstvo upozorňovali. Neskôr sme sa kúpavali na malej priehrade, ktorú vybudovalo posádkové veliteľstvo na potoku Malina.“[2]

Karol Virsík

Karol Virsík ako maturant. (Foto: archív Petra Virsíka)

Zakladateľ malackého skautingu

Ako šestnásťročný mladík založil v Malackách spolu s vtedy dvadsaťsedemročným františkánom pátrom Osvaldom Bednárom katolícky skauting. „V pálfiovskom zámku sme získali miestnosti pre klubovňu a sklad. Táborové vybavenie sme nakúpili z milodarov majetnejších občanov Malaciek.“[3]

Ako skaut sa mladý Karol zúčastňoval cirkevných slávností, ale aj Študentského dňa, ktorý organizoval Spolok záhorských akademikov či obľúbených letných táborov a zimných sánkovačiek, kde vypomáhal najmä ako kuchár či zdravotník. Vareniu ho priučila jeho milovaná mamuli a základy prvej pomoci mu vštepil okresný lekár Jozef Straka. „Tu niekde sa začali kryštalizovať moje celoživotné lásky: láska k chorému či poranenému človeku, láska k hudbe a ľudovým piesňam, láska k prírode a moje celoživotné hobby – varenie. V ich súhre sa rodila moja celoživotná filozofia.“[4]

Medik zo Svoradova

Ako vysokoškolák býval spočiatku u brata Júliusa, no keď sa ten oženil, presťahoval sa Karol na vtedy nový vysokoškolský chlapčenský internát Svoradov. Venoval sa striktne štúdiu, nakoľko ho brat vystríhal, aby sa nezaľúbil, lebo by ľahko mohol nechať školu. A tak chodieval vždy v piatok na večeru k Júliusovi a v sobotu potom za rodičmi do Malaciek, odkiaľ sa v nedeľu večer vracal do Bratislavy „s balíkom škoricových koláčov“[5].

Doktor Virsík vo svojich pamätiach tiež spomína na študentskú prax v detskom rekreačnom stredisku v Lučivnej, kde ho pridelili k doktorovi Antonovi Jursovi, ktorého poznal ešte z Malaciek. Tu sa oboznamoval s dôležitosťou preventívnych prehliadok u detí, ktoré pochádzali z rodín s výskytom tuberkulózy.

Karol Virsík

Študent medicíny Karol Virsík (vľavo).  (Foto: archív Petra Virsíka)

Karol Virsík

Oznam o promócii dr. Virsíka v dobových novinách Slovák.

Promoval v období krátko po vzniku slovenského štátu: „V týchto divokých a mimoriadne napätých časoch ma promovali za doktora medicíny. Mama a otec museli pricestovať na slávnostný akt nákladným vlakom. Železnice boli ochromené. Osobná doprava smerom na Kúty nefungovala vôbec. Na oslavy môjho vstupu do lekárskeho stavu sa nedalo ani pomyslieť. Mama s otcom sa len narýchlo pozreli, ako dekan lekárskej fakulty odovzdáva ich synovi diplom a odcestovali domov.“[6]

Ešte v tú noc dostal čerstvo spromovaný doktor povolávací rozkaz. Musel ísť bezodkladne zabezpečovať lekársku pomoc pre vojakov na slovensko-maďarskej hranici. Našťastie sa na úseku, kde ho pridelili, nestrieľalo a po troch týždňoch bol prepustený do civilu. Bola to však zatiaľ iba chabá generálka toho, čo malo nasledovať.

 

Krásna slečna Nitta

Prvým pôsobiskom doktora Virsíka sa stala I. interná klinika na Lekárskej fakulte UK. V samých začiatkoch sa musel uspokojiť s tým, že pracuje len za stravu a ubytovanie, ale neťažkal si. Až o niekoľko mesiacov získal na klinike platené miesto asistenta.

To už poznal aj pôvabnú študentku Anitu – „dievča v ružových tylových šatách. Prekrásne gaštanové vlasy nakrútené do lokničiek jej siahali až po ramená“[7] – vynára sa mu okamih, keď ju videl po prvý raz na majálese v bratislavskej reštaurácii U Albrechta. Dobyť jej srdce nebolo jednoduché. Nittuška, ako ju volal, pochádzala z Devínskej Novej Vsi a chodila do gymnaziálnej triedy s jeho sestrou. Po pretancovanej noci, samozrejme, v sprievode jej gardedámy, neprestával na toto nielen pekné, ale aj bystré a hĺbavé dievča myslieť. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď ju pozval na nadchádzajúci juniáles a ona neprišla. Až keď sa potom stretli na mikulášskom večierku, prezradila mu, že juniáles musela oželieť, nakoľko ju mama odmietla sprevádzať. Ba pred mladým doktorom, ktorý to určite nemyslí vážne, ju priam vystríhala.

Keď začal Karol randiť s Nittuškou, bol už opäť vojakom, zatiaľ však iba na rôznych štáciách v Bratislave. V júni 1940 jeho milá zmaturovala a cez prázdniny ju predstavil v Malackách rodičom a zasnúbili sa. Následne sa však nádejný ženích musí hlásiť v rôznych posádkach, ktoré mali odísť na východný front, no vždy z toho nejako zišlo. Nittuška sa zamestná na úrade v Bratislave a nebyť vojny, iste by už strojili svadbu. No tentokrát prichádza rozkaz, ktorý ho vzdiali od rodiny i snúbenice na dlhé a ťažké mesiace.

Karol Virsík

Titulná strana životopisného románu Odchádzam s Hippokratom, na ktorej je Virsíkova fotografia z mladosti – ako slobodník s milovanou Nittuškou.

Frontový denník

Karol Virsík si viedol súkromný frontový denník, ku ktorému sa už po vojne nechcel vracať. Túžil zabudnúť na všetky hrôzy, ale ako starý muž do týchto zápiskov predsa len nazrel. Pripomenuli mu nielen ťažké chvíle, ale aj nekonečnú lásku jeho vernej snúbenice, ktorá mu na front písala úprimné, posilňujúce listy. V čase, keď svoj Frontový denník opäť otvoril, už jeho manželka odišla na večnosť, ale práve spomienky na náročnú skúšku ich vzťahu v ňom podnietili chuť napísať o svojom živote knihu. K písaniu ho pobádal nielen syn Peter, ale aj spisovateľ Peter Valo, ktorý bol jeho editorom i vydavateľom.

Frontový denník tvoria zápisky vojenského lekára poznačené náročnými presunmi, nepriazňou počasia, náletmi, ostreľovaním, katastrofálnymi podmienkami provizórnych frontových lazaretov a zdesením z toho, ako vojna nezmyselne zabíja a kaličí nielen vojakov, ale aj civilistov vrátane detí. „…vojna prebúdza v ľuďoch krutosť a nenávisť. Kolotoč smrť za smrť sa roztáča stále divokejšie. Každý má pocit, že smie zabiť, lebo aj jemu niekoho zabili.“[8] 

Karol Virsík na východnom fronte.  (Foto: archív Petra Virsíka)

Denníkový zápis z 27. apríla 1942 odhaľuje aj ďalšiu šialenú dimenziu vojny: „V meste je hotový blázinec. Nemecké vojenské žandárstvo robí razie po domoch. S revom pátrajú po partizánoch alebo ich sympatizantoch. Medzi obyvateľmi pribúda stále viac udavačov. Zväčša sú to zlomyseľní ľudia, ktorí si chcú s niekým vybaviť osobné účty. Stačí ukázať prstom a popravné čaty rýchlo zastrelia človeka za to, že sa kedysi škaredšie pozrel na suseda alebo mu nebodaj odoral kus záhrady. Urobia to rýchlo a beztrestne.“[9]

Otrasený lekár na viacerých miestach denníka spomína, ako pomáhal nielen svojim vojakom, ale aj civilistom z opačného tábora odvolávajúc sa, a to aj pri vyšetrovaní na nemeckom veliteľstve, na Hippokratovu prísahu. „Ja tú prísahu dodržím, aj keď sa to niekomu nepáči,“[10] povie aj nemeckému generálovi. Čoraz väčšmi bolo zjavné, že napriek mocnej propagande slovenského štátu, sa lojalita slovenských vojakov k nemeckej myšlienke stráca. Virsík opisuje scénu, ako sa jeden slovenský nešťastník dozvedel, že mu padol brat a zo zúfalstva začal strieľať do obrazu Hitlera. Prípad sa podarilo ututlať, ale strach z prezradenia a trestu medzi vojakmi pretrvával ešte dlho.

Pri jednom z útokov na predhorí Kaukazu bol dr. Virsík vážne ranený, keď ho odhodila tlaková vlna zhodenej bomby. V knihe opisuje, ako v tú noc a dokonca aj presnú hodinu jeho mama precitla doma so zlou predtuchou, že sa synovi niečo stalo. Zranenie našťastie nebolo fatálne.

Karol Virsík

Doktor Virsík s manželkou Nittuškou a vnučkou. (Zdroj foto: nasaorava.sme.sk)

Prvé úspechy v boji proti tuberkulóze

V novembri 1942 vystúpi z vlaku smerujúceho z východného frontu, ktorý je plný ranených slovenských vojakov, aj sprevádzajúci lekár Karol Virsík. Konečne je opäť v Bratislave, vojnou akoby ešte nedotknutou.

Odlúčenie a čoraz zložitejšie doručovanie listov lásku medzi ním a Nittuškou neoslabilo, ba práve naopak. Vo februári 1943 majú svadbu.

Po svojej demobilizácii nastúpil Virsík na infekčné oddelenie internej kliniky a tu sa jeho pozornosť upriamila na tuberkulózu. Spôsoby jej liečby mali v tom čase rôznu podobu – od klimatoterapie či hydroterapie cez vykrmovanie chorých, podávanie kalciových a iných preparátov až po tzv. umelý pneumotorax a napokon aj prvé účinné antituberkulotiká. Azda vtedy sa boj proti tuberkulóze stal jeho hlavným životným cieľom. Výskyt tejto diagnózy bol častý aj medzi študentmi, a tak zaviedol preventívne prehliadky a okamžitú liečbu nakazených, čím vlastne na niekoľkotisícovej vzorke študentov realizoval jej dispenzarizáciu.

Manželka v malackej krypte

Slovensko sa však ešte stále nachádzalo vo vojne a na tomto mieste treba spomenúť, že doktor Virsík zachránil aj niekoľko židovských spoluobčanov, ktorým po vypuknutí povstania (1944) hrozila od nemeckých nacistov okamžitá smrť. Napríklad svojich susedov dal Virsík na niekoľko týždňov hospitalizovať s údajnou prudko infekčnou chorobou, aby sa im vyhla razia. Inému pánovi, ktorého by bola prezradila tvár so semitskými črtami, pomohol nielen hospitalizáciou, ale aj stanovením diagnózy, ktorá si vyžadovala dôsledné obviazanie hlavy. Tak aspoň spomína na ťažké obdobie pred koncom vojny, ktoré malo dramatický záver aj preňho samotného. Počas oslobodzovania Bratislavy ho totiž pri výkone lekárskeho povolania zasiahol delostrelecký granát.

V tom čase sa jeho manželka Nittuška uchýlila už aj s dvomi maličkými synmi – pätnásťmesačným Petrom a dvojmesačným Vladkom – k rodine do Malaciek. Neskôr, po návrate do Bratislavy, mu porozprávala, „že dom, v ktorom sa schovávali (…) vážne poškodili dve bomby. Keďže hrozilo ďalšie bombardovanie , tak sa presťahovali z jednej pivnice do druhej. Spolu s ďalšími obyvateľmi Malaciek našli útočište v krypte pod kostolom františkánov. Ľudí bolo veľa. Miesta málo. Aby sa živí pomestili, museli ustúpiť mŕtvi. Tak jednoducho odtlačili truhly s telesnými pozostatkami do kúta. Koniec vojny prečkali v hrozných hygienických podmienkach.“[11]

Záver vojny zastihol teda doktora Virsíka ťažko raneného, ale zdravotne na tom neboli dobre ani jeho malí synovia – jeden mal osýpky a bábätko bojovalo s ťažkým zápalom pľúc.

Krypty v Čiernom kláštore v Malackách. Historický záber.

Krypty v malackom františkánskom kláštore

Zdevastovaný kláštor nemocnicou

Po vojne sa doktor Virsík naďalej angažoval v boji proti tuberkulóze. Pracoval  na detašovanom pracovisku infekčného oddelenia na Školskej ulici v Bratislave, odkiaľ sa zanedlho sťahovalo do murovaných pavilónov Mestskej infekčnej nemocnice na Miletičovej a napokon zakotvil na neďalekej Bazovej ulici, kde dal Červený kríž postaviť štyri budovy pre pacientov s infekčnými chorobami, pričom do dvoch umiestnili tých s tuberkulózou (dnes v týchto miestach stojí polyfunkčný dom Gaudí s vychýrenou cukrárňou Wagner) a tu sa stal primárom tuberkulózneho oddelenia. V rokoch po vojne dochádzal ako lekár aj do Galanty. Práce bolo stále neúrekom, našťastie mal pevné rodinné zázemie, ktoré sa rozrástlo ešte o dcéru Nóriku a syna Andreja.

Po jednom kritickom vystúpení v rozhlase, kde hovoril o nedostatku lôžok pre izoláciu a liečbu nákazlivých foriem TBC si ho predvolal predseda novovzniknutého krajského národného výboru a na podiv doktora Virsíka mu tento človek ponúkol možnosť zriadiť potrebné lôžka vo vyprázdnenom kláštore Kongregácie sestier Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach. Zároveň ho vymenoval za riaditeľa a primára tohto novovzniknutého tuberkulózneho dispenzára.

Písal sa rok 1952 a kláštor, z ktorého dva roky predtým násilne vysťahovali rádové sestry, sa nachádzal v dezolátnom stave. Budova bola schátraná, bez kanalizácie a elektroinštalácie, z hygienického hľadiska celkom nevyhovujúca. Mladý riaditeľ sa však pustil do práce a získal pre víziu moderného centra pre boj s tuberkulózou a ďalších respiračných ochorení, šikovných a myšlienke rovnako oddaných spolupracovníkov. Postupne dobudovával ďalšie oddelenia.

„Ako správny stratég dokázal predvídať nielen potreby nášho odboru, ale aj nevyhnutnosť prepojenia na ďalšie, súvisiace medicínske disciplíny. Bolo treba vybudovať diagnostický komplement, ambulantné služby, chirurgické oddelenia, liečiť nielen dospelých, ale aj novorodencov, deti, starých ľudí, starať sa o rizikové skupiny obyvateľstva, robiť epidemiologický prieskum, osvetu medzi obyvateľstvom, ale najmä presvedčiť svoje okolie a nadriadených o potrebe takýchto služieb,“[12] vyzdvihol Virsíkovu všestrannosť jeho mladší kolega prof. MUDr. Peter Krištúfek, CSc. Nemocnica v Podunajských Biskupiciach niesla rôzne názvy a bola známa hlavne ako Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb.

Karol Virsík

V roku 2006 získal malacké ocenenie Zlaté Pálfiho srdce. (Foto: Stanislav Osuský, malacky.sk)

Cigarety v rukách „pľúciara“

Doktor Virsík nefajčil. Aj vo Frontovom denníku sa na viacerých miestach zmieňuje, ako chodil ešte v Spišskej Novej Vsi, krátko pred presunom na východný front, písať listy do kaviarne, kde smrdel cigaretový dym. No na fronte, kde fasovali vojaci cigarety na prídel, sa mu slovenské „egyptky“ neraz zišli, keď ich použil ako platidlo. A zvyčajne za ne získaval od Nemcov lekárske náčinie, obväzy či lieky.

Vo svojich pamätiach tiež spomína, ako sa už po vojne zúčastnil  prednášky, kde sa hovorilo o škodlivosti fajčenia, prednášajúcim bol istý patológ. Po prednáške sa však z publika ktorýsi kolega s iróniou v hlase pýtal, či o škodlivosti fajčenia existujú vôbec nejaké štatistiky…

Volal ma Štefanko

Aktivity a lekárske funkcie doktora Virsíka by tvorili dlhý zoznam, rovnako ako pracoviská, ktoré pomohol budovať (napríklad aj známu nemocnicu v Lehniciach); faktom ostáva, že patril k vedúcim osobnostiam svojho odboru a neskôr sa angažoval ešte aj v problematike geriatrie.

„Pán profesor bol veľmi prezieravý človek. K jeho nesporným zásluhám patrí, že sa podarilo dostať tuberkulózu pod kontrolu. Prišiel vlastne do Podunajských Biskupíc robiť to, čo bolo neatraktívne, a to bola tuberkulóza. V tom čase bol streptomycín veľmi málo dostupný, takže šlo o smrteľnú chorobu, niečo podobné ako dnes AIDS,“ zaspomínal si na niekdajšieho kolegu pre Malacké pohľady prof. MUDr. Štefan Krajčík, CSc. prednosta kliniky geriatrie v Podunajských Biskupiciach. „Chvalabohu, tuberkulóza prestala byť strašiakom, a on sa zamýšľal, čo ďalej,“ pokračuje profesor Krajčík. „Ako sčítaný človek zistil, že ľudia sa dožívajú stále vyššieho veku. Malá odbočka – keď som začínal pracovať, deväťdesiatnik bol zriedkavosťou, ale dnes je v tomto veku hádam každý desiaty pacient. Profesor Virsík teda ešte v roku 1973 zriadil prvé geriatrické oddelenie vo vtedajšom Československu, ktoré sa stalo klinikou. Bol veľmi aktívny, vzbudil o geriatriu záujem a zaslúžil sa o jej rozvoj. Patril k spoluzakladajúcim členom Slovenskej gerontologickej a geriatrickej spoločnosti. Okrem iného sa mu tiež podarilo zorganizovať viacero veľkých medzinárodných konferencií o preventívnej geriatrii.“

Profesor Krajčík pracuje v Podunajských Biskupiciach už tridsaťšesť rokov a vidno, že na Karola Virsíka spomína rád: „Bol to nesmierne milý pán! Vedel byť aj razantný, ale vo všeobecnosti bol mimoriadne láskavý. Mal k nám v podstate až otcovský vzťah, mňa napríklad volal Štefanko,“ usmeje sa profesor Krajčík.

Karol Virsík

Karol Virsík v roku 2006. (Foto: Stanislav Osuský, malacky.sk)

Manévre v medziach hraníc

Doktor Virsík dokázal aj v podmienkach plánovaného hospodárstva a politických tlakov presadiť mnohokrát novátorské myšlienky. „Cieľavedomosť, vynaliezavosť a charizma profesora Virsíka boli a sú obdivuhodné. Vedel nie pre seba, ale pre svoj odbor a pre svoj ústav využiť všetky kontakty, presvedčiť mocných o potrebnosti projektov, ,mal nos´ na spolupracovníkov, vedel ich motivovať, koncepčne usmerňovať. Vedel predvídať vývoj odboru, vytváral úseky, oddelenia a koncepcie nie na základe toho, či boli v nariadeniach a vo vyhláškach, ale podľa toho, či boli potrebné. Profesora Virsíka a jeho ústav nevedeli organizátori zdravotníctva zaradiť do žiadnych rigidných tabuliek, pretože bol výnimkou pre svoju výnimočnosť,“[13] konštatuje doktor Krištúfek.

A hoci o ňom v roku 2005 píše ako o profesorovi, dlhé roky doktorovi Virsíkovi znemožňovali profesúru takzvané kádrové problémy. V pamätiach popisuje politický pohon, ktorý mal pre vieru jeho najstarší syn, až napokon musel emigrovať. Socialistický režim postihoval príbuzných emigrantov, a doktorovi Virsíkovi postupne emigrovali všetky štyri deti, takže sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. V kádrových materiáloch, ako sa neskôr dozvedel, mal poznámku, že je agent Vatikánu. Na osud sa ale nikde vo svojich pamätiach nesťažuje, vždy bral život ako výzvu a díval sa naň s optimizmom. To však neznamená, že by nebol čelil aj bolestným ranám, akou bolo určite úmrtie jeho dcéry, neskôr vážna diagnóza milovanej manželky, o ktorú sa veľmi príkladne staral a napokon aj skon najstaršieho syna.

Diaľky budúcnosti

S odchodom jeho milovanej ženy na Veľkú noc miléniového roka sa uzavrel aj jeden veľký príbeh naplnenej životnej lásky. Po smrti Nittušky predsa len nazrel do Frontového denníka a našiel tam dodatok, ktorý doň plná citov a nádeje vpísala presne dvanásť dní pred svadbou: „Obaja stojíme na prahu nového života. Tešil sa niekto viac ako my na to, čo sa za ním skrýva? Len odhŕňame nesmelo záclonu temnôt, nazeráme do diaľok našej budúcnosti a neprajeme si nič iné iba jeden druhého.“[14]

Šľachetné srdce doktora Karola Virsíka dotĺklo tesne pred Vianocami v roku 2009. V Podunajských Biskupiciach je dnes Špecializovaná geriatrická nemocnica s množstvom odborných pracovísk a ambulancií. Vlani na jeseň však prebehla tlačou informácia, že do konca marca tohto roku sa bude nemocnica sťahovať (vraj nie rušiť). Pre profesora Virsíka neexistovali prekážky. Akiste i dnes by vedel nájsť peniaze a nemocnicu zachrániť… Bolo by krásne, ak by mohol byť odkaz doktora Virsíka aj naďalej spojený s geniom loci jeho dlhoročného pôsobiska.

 

Zdroje:

BÚBELOVÁ, Tatiana: Osem Zlatých Pálfiho sŕdc v rukách ocenených. In: Malacký hlas,18/XVI., 18. 10. 2006, s. 4 – 5.

KRIŠTÚFEK, Peter: Päťdesiat rokov Národného ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb. Bratislava – Podunajské Biskupice 1952 – 2002. NÚTaRCH vo vydavateľstve mk3, Bratislava 2002.

KRIŠTÚFEK, Peter: Profesor MUDr. Karol Virsík, 84-ročná legenda odboru. In: Respiro č.2/1999, s. 32-33.

KRIŠTÚFEK, Peter, CSc.: Prof. MUDr. Karol Virsík, DrSc. deväťdesiatročný. In: Medicínsky monitor č. 3/2005, s. 38.

VALO, Peter: Virsíkovci. NÚTaRCH, Bratislava 2002.

VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. Nebojsa, Bratislava 2005.

Poznámky: 

[1] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. Nebojsa, Bratislava 2005, s. 14 – 15.

[2] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 16 – 17.

[3] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 17.

[4] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 18 – 19.

[5] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 22.

[6] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 30.

[7] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 33.

[8] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s.69.

[9] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 79.

[10] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 132.

[11] VIRSÍK, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s. 169.

[12] Prof. MUDr. Krištúfek, Peter, CSc.: Prof. MUDr. Karol Virsík, DrSc. deväťdesiatročný. In: Medicínsky monitor č. 3/2005, s. 38.

[13] Prof. MUDr. Krištúfek, Peter, CSc.: Prof. MUDr. Karol Virsík, DrSc. deväťdesiatročný. Tamže.

[14] Virsík, Karol: Odchádzam s Hippokratom. s 9.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.