Spomíname na malackú futbalovú legendu
V tomto období si častejšie pripomíname tých, čo už nie sú medzi nami. Len nedávno odišla do športového neba i malacká futbalová legenda pán Leopold Trenčanský. K dovŕšeniu okrúhlych deväťdesiat rokov mu ostával jediný deň. Ako si na hráča s obrovským športovým srdcom spomínajú jeho kamaráti a spoluhráči? A ako vyzeral futbal v našom meste v časoch keď obliekali malacký dres?
“On nesporne Poldo Trenčanský bol jedinečný hráč,” začína svoje rozprávanie pán Otto Kristián. “Vtedy však boli dobrí všetci. Bola pofrontová doba, písal sa rok 1946, keď Malacky dobyli najvyššiu divíznu súťaž a dostali sa do súťaže o postup do 1.Československej ligy,” spomína.
Áno, hneď prvá povojnová sezóna vyšla malackému družstvu nad očakávania. Ešte pred jej začiatkom odohrali kvalifikačné zápasy o postup do divízie Západoslovenského kraja. V týchto zápasoch si počínali veľmi úspešne a zabezpečili si účasť v divízii, ktorú hneď v prvom ročníku aj vyhrali. Týmto sa ŠK Malacky kvalifikoval do bojov o titul majstra divízie Slovenska, kde si zmeral sily s víťazmi divízií severného, stredného a východného Slovenska, a to: FC Vrútky, ŠK Banská Bystrica a PTS Prešov.
I tu pokračovali Malačania vo víťaznom ťažení a získali titul majstra divízie Slovenska. Ani to však ešte nezaručovalo postup do najvyššej celonárodnej súťaže. O jedinú miestenku museli ešte bojovať s divíznymi majstrami Čiech a Moravy. Pamätníci dodnes s nostalgiou spomínajú na tieto veľkolepé zápasy a skvelých hráčov. Na futbal do Malaciek sa okrem domácich chodili pozerať nielen ľudia z okolitých dedín, ale dokonca aj z Bratislavy. Štvortisícová návštevnosť nebola ničím výnimočným.
Prvý zápas tejto kvalifikácie odohral ŠK Malacky na pôde ASO Olomouc a prehrali nečakane vysoko 0:8. Taktiež druhý zápas prehrali s Meteorom České Budejovice 2:3. V treťom zápase však doma rozdrvili ŠK Libeň 7:0, a s porážkou odišli z Malaciek aj Olomouc a České Budejovice.
Pán Kristián hrával v tom čase za malacký dorast, takže hráčov A-čka dobre poznal. “Tieto kvalifikačné zápasy hrali v zložení Vaňatka – Beňa, Štiftner – Osuský, Kopecký, Jurkovič – Handl, Hasák, Trenčanský, Hacaj, Gašparík. Striedali Kapsa, Janeček, Dziňa, Trutz,” bez zaváhania vymenuje zostavu aj po 65 rokoch. “My ako dorastenci sme im hrali predzápasy. Keď tu prehral pražský Libeň, my sme hrali zo Senicou 3:3, keď tu prehrali České Budejovice my sme hrali zo Skalicou 1:1 a ďalší zápas sme vyhrali 3:2. Preto si pamätám všetky kvalifikačné zápasy.”
Tak sa stalo, že v poslednom zápase v Prahe s ŠK Libeň stačil Malačanom k historickému postupu získať jeden bod. Ten sa im však napriek prevahe uhrať nepodarilo, keď krátko pred koncom zápasu inkasovali a postupové nádeje sa rozplynuli. Po Malackách sa však povrávalo, že hráči si na svoje prišli.
Domáce zápasy sa vtedy hrávali ešte na starom ihrisku pri cintoríne. Nové ihrisko v Zámockom parku sa otváralo až v roku 1955, a toto staré ani zďaleka nespĺňalo podmienky pre najvyššiu československú súťaž. Cez týždeň sa tu konali jarmoky, na trávniku sa pásli husi a kozy, pred bránkami chýbala tráva úplne. “Terén tu bol nemožný,” hovorí O. Kristián.
Ďalším problémom boli financie. Hráči boli normálne zamestnaní a museli chodiť do roboty. Po zápase dostali v miestnom pohostinci guláš a pivo a boli spokojní. Malacký futbal mal síce veľkého mecenáša v osobe pána Piška a živnostníci tiež podporovali šport ako mohli, 1.ČSL však kládla oveľa väčšie nároky.
Malacky teda prepásli túto veľkú šancu a i nasledujúci ročník odohrali v divízii. A výnimoční hráči sa pomaly rozpŕchli. Trenčanského si všimol prvoligový Olomouc, a tak odišiel skúsiť šťastie za rieku Moravu. Po roku prestúpil do Žiliny, ktorá hrala rovnako najvyššiu súťaž. Počas tunajšieho pôsobenia sa zoznámil i so svojou manželkou.
Potom však prišla ponuka ktorá sa neodmieta, a Poldo ako ho všetci volali, zamieril do slávneho Slovana Bratislava. Tu sa stretol s ďalším Malačanom Alexandrom Matuškom, ako aj s niekdajším spoluhráčom z ŠK Malacky Pavlom Beňom. Pán Ali Matušek na bývalého spoluhráča spomína takto: “Poldo Trenčanský bol typ hráča, ktorý vyčkával okolo šestnástky. Čakal na centre, prihrávky a potom zakončoval. Mal vynikajúci výskok, v hre hlavou bol najlepší. Aj keď bol menší, zavalitejší, dával veľa gólov hlavou.”
L. Trenčanskému patrilo miesto v strede útoku na pozícii centra. Treba povedať, že v tých časoch sa hrávalo v inom rozostavení ako dnes. Pred brankárom boli iba dvaja obrancovia, v strede poľa tvorili hru traja hráči, pred nimi spájali obrannú formáciu s útokom spojky a útok tvorili ľavé krídlo, pravé krídlo a center.
“Poldo sa ale chcel vrátiť do Malaciek,” vraví A. Matušek. Po návrate doma naháňal loptu až do svojich 49 rokov, vyskúšal si aj trénovanie, venoval sa práci s mládežou. V roku 2008 získal ocenenie za dlhoročnú prácu a rozvoj športu v Malackách. Ako hovoril futbal bol jeho celoživotným koníčkom.
Malacký športovci boli a sú aktívnymi tvorcami diania v našom meste. Je dôležité aby sa nezabudlo na časy, keď mali Malacky významné postavenie na československej futbalovej mape a na ľudí ktorí sa o to svojim talentom a zanietením zaslúžili.
Text: Tomáš Gelinger
Foto: Jakub Valachovič a archív L. Trenčanského
Dúfam, že tento pán dostal za túto reprezentáciu nášho mesta Pálfyho srdce.Ak nie určite by si ho zaslúžil. Česť jeho pamiatke.
tu je informácia o ďalšom športovcovi – malačanovi, o ktorom som doteraz netušil:
http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/bratislava-kedysi/sporty-starej-bratislavy/najstarsi-slovanista-ma-uz-95-rokov.html?page_id=270039