Spomienky na Júliusa Trebišovského

8. septembra 1916 sa narodil Július Terebessy, jediné dieťa pálffyovského úradníka Júliusa Terebessyho (syna staviteľa Jána Terebessyho) a Antónie Hanušovej (dcéry správcu malackej píly). O dva roky neskôr vznikla Československá republika. V roku 1927 začal J. Terebessy (neskôr si zmenil priezvisko na Trebišovský) študovať na novom františkánskom gymnáziu, kde potom v roku 1935 maturoval.

Potom študoval učiteľstvo a neskôr krátko učil na malackom gymnáziu a iných školách. Neskôr sa venoval pedagogickému výskumu. Zároveň písal básne, písal články, fotografoval, pôsobil ako aktívny osvetový pracovník a športový funkcionár. V dôchodkovom veku bol spoluautorom dvoch kníh o histórii Malaciek. Zomrel 3. augusta 2006. Rozprávali sme sa o ňom s jedinou vnučkou Máriou Seifertovou.

Ako ste vnímali svojho deda keď ste boli malá, príp. neskôr ešte počas jeho života?
Svojho starého otca som vždy vnímala ako spriaznenú dušu, človeka, ktorý ma v mnohom ovplyvnil a nasmeroval. Mal neuveriteľný elán vital. Na konci svojho života ešte tvrdil, že si počká, až sa poletí na Mars, a potom môže v pokoji zomrieť. A keby mal možnosť, tak by sa rád znovu narodil do tejto našej pokrokovej doby a mohol vidieť a skúsiť si, čo človek všetko vymyslí a objaví. Nepamätám si, že by niekedy nariekal, ako niektorí v jeho veku (a nielen v jeho veku), že sa už nemôže dočkať konca, že je život strašný. Asi tu bol rád, a snažil sa vyťažiť maximum.

Július Trebišovský s vnučkou Máriou

Mal veľmi veľký rozsah záujmov. Rád o sebe tvrdil, že je polyhistor. Pamätám si, že neustále bádal v knihách a po nociach písal na stroji obklopený našimi mačkami. Tie ležali na stole spolu s tou kopou kníh. Dávali sme im spolu mená ako Maxi, Mixi alebo Minimaxi. Na záhrade si vytvoril celú zbierku podivných druhov rastlín a stromov. Napríklad sme pestovali špargľu. Teraz sa to zdá byť už celkom bežné, no keď som chodila na základnú školu, tak nikto z mojich spolužiakov, čo k nám prišli, o špargle v živote nepočul. Dokonca sme ju prikrývali takými hlinenými zvonmi. Tie zvony predstavovali poklopy na špargľu, aby sa ťahala za svetlom a nerozvetvila sa.

Rada som ho počúvala, ako malá som za ním neustále chodila a nútila ho, aby mi rozprával príbehy zo svojho detstva. Vedel veľmi pekne a zaujímavo rozprávať. Rozprával mi, ako bývali na dolnom konci pri kostole, cez záhradu im tiekla Malina, ktorú si prehradili a kúpali sa v nej. Ako mal strašne veľa bezdetných tiet, ktoré ho obletovali a volali ho „unsere Sonne“, a že namiesto chladničky mali miestnosť s ľadom zasýpaným pilinami, kde si mimochodom chladili aj Plzeň, ktorú, keď sa učil na maturitu, popíjal so svojím veľmi dobrým kamarátom Gejzy Hellerom. Gejzy Heller bol žid a utiekol pred nacizmom do Izraela.

Alebo ako keď postavili v zámockom parku Panenku Máriu, tak pre tú príležitosť napísal báseň, ktorú tam slávnostne predniesol a tú báseň potom dali do škatuľky a škatuľku zamurovali do podstavca k soche. Keď už tam socha Panenky Márie nebola, tak sme ju tam aj raz hľadali, no nenašli.

Július Terebessy (Trebišovský) ako malý chlapec so svojím otcom Júliusom (druhý zľava), krstným otcom Adalbertom Prenoszilom (tretí zľava) a františkánom P. Hyacintom Haverlom (prvý zľava)

Ako chodil do školy ku Gajdárovi a pán učiteľ mu vždy dával veľký makový závin. Alebo ako bývali jednu dobu v zámku, kúpali sa v bazéne s Tritónom a raz nejaký pán s lietadlom chcel robiť dojem na jednu z jeho tiet a preletel tak blízko jedného komína na zámku, až ho nabral krídlom. Rád spomínal na to, ako chodieval na Felde na ryby. Hrávali sme spolu šachy. A už od malička ma učil latinské mená rastlín a živočíchov.

Pochádzal z prominentnej rodiny, narodil sa v monarchii a mladosť prežil v ČSR. Spomínal na toto obdobie a jeho vplyvy? Ako si spomínal na predkov?
Určite bol ovplyvnený tým, že jeho rodina patrila medzi malackú honoráciu. Toto postavenie mu umožnilo prežiť peknú mladosť a poskytlo mu možnosť všestranne sa rozvíjať. Hlavne si zvykol na určitý nadštandard, prepych a jedinečnosť.

Z jeho rozprávania o predkoch si pamätám iba to, že všetci mali kopu detí, že jeho starý otec postavil malackú synagógu. Korene rodu Terebessy siahajú do oblasti dnešného Rumunska a doma rozprávali len po maďarsky (otcova strana) alebo nemecky (matkina strana). Spomínal na nich vždy s úctou, no hlavne s určitou hrdosťou.

Študoval na tunajšom františkánskom gymnáziu. Rodina mala dobré vzťahy s františkánmi. Rozprával o tom?
Jediného, ktorého spomínal, bol páter Hyacint. Bol to ich dobrý rodinný priateľ.

Fotografia J. Terebessyho (Trebišovského) z maturitného tabla

Ako dospelý si zmenil priezvisko, zrejme to „vyžadovala doba“. Vracal sa k tejto téme alebo ju obchádzal? Ako to vnímala rodina?
Nikdy nespomínal, že by sa zmena mena nejako dotkla jeho príbuzných. Keď som sa ho na dôvod zmeny pýtala, tak mi vysvetlil, že chcel slovenské meno. Bol veľký národovec a pravdepodobne to bolo jeho osobným prejavom patriotizmu.

Väčšiu časť života pôsobil ako pedagóg, až do odchodu do dôchodku. Venoval sa tiež písaniu a publikovaniu… Ako hodnotil toto obdobie, resp. činnosť?
Najprv síce pôsobil ako profesor slovenčiny a nemčiny na stredných školách, no mal až príliš vedeckého ducha, aby ho povolanie učiteľa mohlo dostatočne napĺňať. Preto obdobie, ktoré strávil v oblasti pedagogického výskumu a školfilmu, kde sa podieľal na tvorbe diafilmov pre školy a písaniu didaktických príručiek, bolo s ohľadom na jeho vedecké ambície určite prínosnejšie. Snažil sa v oblasti pedagogiky prísť s niečím pokrokovým, čo by uľahčilo a zmodernizovalo vzdelávanie. Jeho publikácia Audiovizuálne prostriedky v teórii a praxi predstavovala na svoju dobu priekopnícke a nadčasové dielo.

V mladosti sa venoval novinárskej činnosti, ale aj poézii či športu. Zostal mu záujem o tieto koníčky aj v neskoršom veku?
Básne písal neustále. Ak ho niečo rozrušilo, či už v dobrom alebo v zlom, tak o tom napísal. Športu sa aktívne už nevenoval.

Čomu sa venoval ako dôchodca?
Hlavne záhrade. A pestovaniu paradajok, všetkých možných odrôd. Najradšej mal býčie srdce a žlté fľaštičkové a citrónové. V lete sme chodievali chytať ryby na Feld, na Kráľovú. No chytili sme vždy len ostrieže a karasy, ktoré sme dávali mačkám v Malackách alebo ich púšťali naspäť do vody. Rád chodieval na huby. A vždy na Vianoce opravoval bicykel, na ktorom chcel na jar jazdiť, no nejazdil, lebo zistil, že ho zle opravil, a tak musel počkať do ďalších Vianoc.

Každý deň okrem nedele chodieval autobusom, čo stál pred naším domom, nakupovať do mesta. Najprv v Srdiečku kúpil pagáčiky a šišky, potom išiel do obchodného domu, kde nakúpil nejaké základné potraviny a nakoniec sa autobusom odviezol domov. Vystupoval však až pri nemocnici a zašiel ešte do obchodu na Rádku, kde si kúpil ešte niečo. V nákupnej taške nosil niekoľko taštičiek a igelitových vreciek a všetko balil zvlášť. Nevyhadzoval ich a používal ich opakovane. Z domu vyšiel vždy iba v obleku a s uviazanou kravatou. A po nociach písal, buď listy svojim kamarátom, básne alebo len tak po niečom pátral.

Július Trebišovský

Ako vnímal pád komunizmu a spoločenské zmeny s tým súvisiace?
Ako vnímal pád komunizmu to neviem, ale určite veľmi intenzívne prežíval rozdelenie Československa a vznik Slovenskej republiky. Ako som už spomínala, bol veľký národovec.

V mladosti písal okrem iného aj o histórii Malaciek, naplno sa k tomu vrátil po roku 1989, keď bol spoluautorom dvoch kníh. Ako vnímal túto činnosť?
Rád písal, rád bádal, rád predával svoje vedomosti ďalej. Spolupráca s Vladimírom Šípom bola pre neho dobrým obdobím, mohol opäť urobiť niečo pre Malacky a hlavne zanechať odkaz našim deťom.

Bol snáď posledný Malačan, ktorý cez rodinné korene a vlastné skúsenosti vnímal kontinuitu od monarchie cez všetky režimy až takmer do súčasnosti. Napriek snahám o hrubé čiary pri všetkých zmenách. A nielen vnímal, ale aj poznal. Jeho knihy o histórii mesta zachytávajú len časť z toho, čo vedel. Alebo sa mýlim? Rozprával o tom veľa?
Rozprával mi skôr osobné spomienky, bola som malá a potom mladá, aby som zachytila nejaké hlbšie súvislosti.

Ako sa podľa neho uvedené zmeny v 20. storočí odrazili na Malackách? Ako vnímal mesto a jeho obyvateľov?
K mestu mal pekný vzťah a aktívne sa zapájal do jeho diania, aspoň do obdobia pred začiatkom komunizmu. Snažili sa tu vtedy pred vojnou vytvoriť nejakú kultúrnu a spoločenskú úroveň. Potom rezignoval a radšej sa venoval niečomu inému.

Podľa popisu jednej z jeho posledných fotiek je zrejmé, že sa mu nepáčila revitalizácia zámockého parku, ktorá začala na sklonku jeho života. Je to pravda?
Áno. Revitalizáciu parku prijal veľmi negatívne, v podstate zničili všetko, čo na ňom mal tak rád.

Ako ho vnímate teraz, s odstupom a v kontexte so všetkým, čo sme pospomínali?
Ako človeka, ktorého by som ešte rada vo svojom živote stretla.

Július Trebišovský

V Malackách ste vyrastali, teraz sa sem vraciate sporadicky. Ako si spomínate na Malacky svojho detstva a ako na súčasné mesto? Čo sa Vám páči a čo nie?
Na Malacky svojho detstva spomínam veľmi rada. Nesúvisí to však s Malackami, no skôr s detstvom všeobecne. Všetko bolo bezstarostnejšie, krajšie. Moje spomienky sa viažu hlavne na dom a záhradu, kde som vyrastala, a taktiež zámocký park, do ktorého sme sa chodievali hrať. Bol vtedy zarastený, plný tajných cestičiek a zákutí, ktoré nám umožňovali zažívať celú škálu dobrodružstiev. Dokonca sme so starým otcom chodievali do „parku“ na huby; rástli tam bedle, šampiňóny, na lúke špičky a bovisty (rozpadavec dlabaný) a v zadnej časti parku sme zbierali tzv. čertove vajcia (zárodky plodnice hadovky smradľavej).

V meste som okrem školy veľa čašu netrávila, v podstate som k nemu nemala žiaden vzťah, stačila mi naša záhrada a park. O to ťažšie boli pre mňa všetky zmeny, ktoré sa so zámockým parkom v posledných 20 rokoch udiali. Nechápala som, prečo zamurovali malú bránku, ktorou chodievali snáď všetci, keď chceli parkom prejsť, prečo boli zrušené všetky pôvodné cesty a cestičky, a hlavne prečo museli vyrezať až príliš veľa stromov. Súčasný zámocky park už nie je tou divočinou môjho detstva, je to síce príjemné miesto, no ako keby to bol už úplne iný, cudzí park.

A ako vidím Malacky teraz? Príliš veľa ruchu a áut, čo je však problém tejto doby a nie mesta. Zdá sa mi však, že sa konečne niečo deje v dobrom slova zmysle, a Malačania si začínajú uvedomovať, kde treba hľadať a vytvárať tie pravé hodnoty.

Július Trebišovský s vnučkou Máriou

Mgr. Mária Seifertová, PhD. je vnučkou Júliusa Trebišovského. Narodila sa v roku 1980 v Malackách. Vyštudovala Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave a Prírodovedeckú fakultu MU v Brne, kde aktuálne pôsobí ako odborná asistentka.