Náš človek v Bolívii

Vlado Gembeš, malacký športovec – turista, horolezec a náš známy dal o sebe opäť vedieť. Koncom mája sa vrátil z expedície z Bolívie, hornatej krajiny – ktorá teda musí byť pre zdolávateľov vysokých štítov priam rajom na Zemi (keď to trochu preženieme). Bolívia skrýva v sebe ešte mnoho iných kúziel a tajomstiev a my vám ich teraz predostrieme, lebo informácie máme z prvej ruky… A zároveň vás zasypeme množstvom fotografií, ktoré v drvivej miere vyprodukoval Vlado Gembeš a niektoré zábery pridali ostatní členovia výpravy. Aspoň si môžete zmeniť tapetu na vašom počítači.

Vlado, koľko vás bolo v Bolívii?
Na expedícii bolo 8 členov, štyria z Bratislavy, traja Žilinčania a ja – rodák z Malaciek, žijúci však s rodinou v Terchovej.

Za akým účelom ste do Bolívie cestovali?

Hlavný cieľ bol zdolať tri hory v Bolívii. Najnižšia z tých troch, Alpamayo meria 5444 metrov, najvyššia Sajama 6550 metrov. Medzitým sme ešte zdolávali Huano Potosí, ktorá má okolo 6100 metrov nad morom.

To už sú pekné kopčeky, ktorý z nich bol najťažší?
Najťažší, ako najťažší. Treba si uvedomiť, že samotná Bolívia, samo mesto La Paz, kam sme prileteli, leží vo výške 4200 metrov nad morom. To je len o štyristo metrov menej, ako meria Mont Blanc v Európe. Po prílete sme sa trápili najmä s dychom, vzduch je tam riedky a my sme neboli zvyknutí. No a je logické, že keď štúpaš vyššie a vyššie, vzduch redne. Takže z tohto pohľadu bol najťažší výstup na Sajamu, ktorú sme zdolávali poslednú. Z horolezeckého hľadiska bol najťažší Alpamayo.

Vlado už po návrate na schwechatskom letisku.
Naozaj to je s tým dýchaním také zlé? Počul som o tom, ale myslel som si, že je to len výhovorka neschopných športovcov, ktorým sa v tých končinách nezadarilo…
Nie sú to výhovorky. Človeka bolí hlava, doslova musíš „lapať“ dych, aby si dostal kyslíka do pľúc čo najviac.

Južná Amerika má svoje neodškriepiteľné čaro… Pobrežie Peru!
Predpokladám, že ste sa najprv aklimatizovali na dané podnebie, čo ste za ten čas stihli pozrieť? Navštíviť?
V prvom rade samotné mesto La Paz. To bolo mesto, kam sme prileteli, ubytovali sme sa v hoteli a išli na prieskum.

Koľko obyvateľov má to mesto?
Hrubým odhadom asi 1 800 000?

Toľko? To myslíš vážne?

Je to najvýznamnejšie mesto v Bolívii, hoci nie je hlavné. Tým je oficiálne Sucre, ale väčšina obyvateľov za hlavné mesto aj tak považuje La Paz. Sídli tu prezident, sú tu najdôležitejšie štátne orgány, ministerstvá. Pôvodný La Paz mohol mať tak do milióna obyvateľov, ale v posledných rokoch sa na periférii mesta tvorí rozsiahla aglomerácia menších miest, ktoré neskôr územne spadajú pod La Paz. A preto je i počet obyvateľov v meste vyšší.

Okrajové štvrte majú jeden spoločný prvok – väčšiu chudobu, ako v centre.

Ako ste cestovali za svojim cieľom? Ubytovanie ste mali, aklimatizovaní ste po niekoľkých dňoch boli, ale ako ste cestovali za vrchmi?

Ešte na Slovensku sme si vybavili jednu cestovku a sprievodcu. Tento krok považujem za mimoriadne dôležitý, väčšina Bolívijčanov nevie po anglicky a my nevieme po španielsky. Potrebovali sme nejakého človeka, prostredníka medzi nami a ostatným svetom. V ponuke cestovnej kancelárie bol anglicky hovoriaci sprievodca a zároveň šofér, ktorý nás vozil, kam sme si zmysleli. Jazdili sme na veľkom aute, do ktorého sme sa zmestili my i s nažou batožinou, ktorá bola taktiež dosť objemná.

Kam smerovali vaše prvé kroky z La Paz?
Tešili sme sa na jazero Titicaca. Je to najvyššie položené jazero na svete, ktoré má stály prítok i odtok. Hoci sme prišli najmä liezť, navštíviť toto miesto, ktoré nebolo zase tak ďaleko od nás, bolo povinnosťou.

Vlado pri svojich odhadoch tvrdil, že jazero má rozlohu vyše 10 000 kilometrov štvorcových. Podľa oficiálnych čísiel sa trochu sekol, jazero by malo mať 8 800 kilometrov štvorcových. Ale aj tak to nie sú žiadne Marhecké rybníky…

Takýto zaujímavý úkaz sa naskytol našim hrdinom na brehoch jazera Titicaca. Vlado tvrdí, že to je kopec na jednom z mnohých ostrovov, ktoré sú roztrúsené na tejto nekonečnej vodnej ploche. Na jednom z nich aj boli. Na názov si Vlado hneď nevedel spomenúť, ale pamätal si mesto, ktoré na ostrove navštívili, nieslo identický názov, ako svetoznáma pláž v Brazílii – COPACABANA. Výlet k jazeru využil Vlado so spoločníkmi ako ideálne miesto na aklimatizáciu.

Na jazere Titicaca možno vidieť mnoho zaujímavého – našim sa napríklad podarilo zachytiť akési preteky domácich otužilcov, ktorí našli odvahu vliezť do päťstupňovej vody. Na začiatku všetkým žiarili očká nadšením…
… čo však neplatilo po pár desiatkach metrov, keď dobrákov vyťahovali na kosť zmrznutých na sprievodné člny. Zrejme je to nejaký obľúbený šport tamojšieho národa.

Domáca kultúra – indiánske výrobky. Vlado vraví, že všetky textílie sa vyrábajú z lamej vlny. „Lamy sú všade okolo vás, kam sa len pozriete, všade sú lamy…“

„Bolívijské deti mi výrazne pripomínali tie z Himalájí,“ hovorí Vlado Gembeš.
Vlado a spol. navštívili i pamiatkovú oblasť – starobylé mesto Tiwanaku. „Podľa toho, čo sme sa dozvedeli, obyvatelia tejto oblasti žili asi 3000 rokov pred Inkami,“ tvrdí Vlado. Prvé informácie (nemusia byť podložené) hovoria, že dejiny Inkov začínajú v roku 1200 pred n. l.. Tiwanaku je vraj rozlohou obrovské, môžete tu stráviť celý deň a stále je čo obdivovať a skúmať.





Na tomto príklade nám Vlado vysvetlil krajinný ráz Bolívie: „Je zvláštny, oranžovohnedá farba znázorňuje náhornú lošinu, v ktorej leží i La Paz. Krajina je obkolesená vysokými horami – to je Bolívia!“

Koniec srandy – po „predýchaní“ prvých dní v nových končinách ide do tuhého. V ceste našim horolezcom je prvá výzva – Alpamayo. Hoci z trojice vybraných kopcov najnižšia, na lezenie pomerne náročná. „V základnom tábore sme boli len šiesti,“ priznáva Vlado. Dvaja jeho spoločníci mali ešte bolesti hlavy (z ovzdušia, pravdaže) a zostali v meste.

Niektoré lamy môžu vzbudiť v ľuďoch smiech. Sú však perfektne vyzbrojené do drsného počasia.
Základný tábor (4665 metrov n. m.) na brehu horského plesa – idylka.
Okamihy pred výstupom, úprava výstroja, foto, osvieženie a môžeme stúpať…

Krásne počasie! Vlada Gembeša to však neprekvapilo. Ako tvrdí: „Bolívia je jedna z najsuchších krajín, padá tu veľmi málo zrážok, preto sme s pekným a slnečným počasím viac-menej počítali.“

Vrchol Alpamaya sa skrýva za týmto „kopčekom“ – vstupnou bránou ku konečnému cieľu.
Radíme vám zväčšiť si tento záber. Sú na ňom totiž tri kopce, ktoré sa naši priatelia rozhodli zdolať. Za postavou horolezca trčí špic Alpamayo, vľavo od neho čnie ďalšia zasnežená dominanta – Huana Potosí a úplne vpravo, v priestore medzi dvomi poslednými končiarmi je čosi malé, biele – tak to je vzdialený vrch Sajama.

Alpamayo
Na vrch sa najlepšie dalo dostať po hrebeni, lezci sa vzájomne istia lanom.
Alpamayo – vrchol! Konečná zastávka, prosím zostúpte!

Ťažkú batožinu pomohli zniesť zo základného tábora domáci s oslíkmi.
La Paz – mesto s výhľadom na Andy.

Cestou na Huana Potosí sa výprava ocitla i na brehu obrovskej priehrady. V Bolívii sú jediným zdrojom elektrickej energie vodné elektrárne.

Smer Huana Potosí, na úvod sa kráča cez sutiny.
S týmito zábermi sa viaže jedna zaujímavá príhoda. Vlastne to ani nie je príhoda: „Pre výstup na Huano Potosí sme zvolili rovnakú taktiku ako pri prvom výstupe. Zaplatili sme si transport s vecami na osloch a zriadili sme si základný tábor. Keď sme následne pri výstupe uvideli v ceste tento dom, bolo to pre nás prekvapenie. Stavba sa volá Alto Roko a noc tam stojí 10 dolárov. Žije tam domáci, pre ktorého je toto výhodný biznis. Keby sme vedeli, že takéto niečo nám vojde do cesty, mohli sme ušetriť za prevoz všetkých vecí do základného tábora.“ Naši horolezci v dome prenocovali. Treba mať so sebou vlastný spacák, vnútri sa nekúri, napokon nie je ani čím, sme vo veľkej výške, kde nič nerastie. Podľa tabule leží, resp. stojí Alto Roko vo výške 5130 metrov, Vlado však nameral na GPS rovných 5100. Ale to je jedno.
Na tejto snímke je vidieť, že pri dosahovaní druhej méty juhoamerickej tour nepanovalo práve prívetivé počasie. Ale naši to zvládli…
Dokonca sa mraky na chvíľu rozostúpili, aby Vlado Gembeš mohol nafotiť pre Malacké pohľady i výhľad z Huana Potosí.
Dolu vidieť hladinu nádrže, o ktorej sme sa už zmieňovali. „Keď sme zišli dolu, dal som si teplú sprchu,“ hovorí Vlado. „Bol to veľmi zvláštny pocit sprchovať sa vo výške, ktorá je takmer identická s Mont Blancom. Predstavte si, že vyleziete na Mont Blanc a dáte si na vrchole teplú sprchu.“ Absurdné?
V tomto penzióne bývala výprava horolezcov.

Toto sú hrobky. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá! Pochovávanie bolo jednoduché, proste ste nebožtíka hodili dovnútra, povedali ste niekoľko pobožných odrhovačiek a spokojne išli svojou cestou. Vlado nám povedal, že niektoré rodiny sa tejto tradície držia doteraz.
Miesta je tu ešte dosť…
Zdá sa vám táto krajina suchá? Nám áno, Vlado tvrdí, že na tomto obrázku je ešte dosť rastlín. Inde sú len kamene a niekoľko trsov húževnatej trávy. Na fotografii vidíjme v pozadí Sajamu, najvyšší vrch Bolívie, najvyššiu sopka sveta a posledný cieľ našich cestovateľov.
Bolívijský folklór – strechy sú vystlané trávou…
Najvyššia sopka sveta má vrch v oblakoch. Už je nečinná a jej kráter je pokrytý snehom.

Fotografia do kalendára – príbuzné Sajamy, obe sú sopky, jedna je nečinná a druhá ešte trochu dymí.

Pre miestne deti musela byť partia dobyvateľov Sajamy skutočnou atrakciou. Možno aj pre lamy.
Vzdušné víry
Suchá krajina s primitívnymi prístreškami…

Základný tábor
Dominanta Bolívie na sklonku dňa.
Druhý tábor

Po ceste horolezcov prekvapili kusy ľadu, ktoré príroda vytvarovala do kužeľovitých tvarov s ostrým hrotom na vrchu. Vlado vravel, že v horolezeckom slangu sa tieto ľadové kužely nazývajú – „kajúcnici“. Armáda kajúcnikov sprevádzala našich lezcov – aké zvláštne. „A to sme uvažovali, že na vrchol vynesieme i lyže a dolu Sajamu zlyžujeme,“ hovorí Vlado a dnes je rád, že od tohto plánu včas upustili.
Dôkaz, že jedna sopka ešte „žije“.

Cesta na vrchol bola dlhá a ťažká. „Bojovali sme s nadmorskou výškou. Vzduch bol taký riedky, že som sa musel štyrikrát nadýchnuť a vydýchnuť, než som mohol urobiť jeden krok. Ostatní na tom neboli lepšie,“ zveruje sa Vlado so svojimi pocitami.
Napokon sa však skupina na vrchol dostala. „Keď Bolívii zakázali v miestach s enormne vysokou nadmorskou výškou hrávať medzištátne futbalové zápasy (súperi z iných krajín totiž nestačili s dychom), na protest vyliezlo niekoľko odvážlivcov na Sajamu a na jej vrchole si zahrali futbalový zápas,“ hovorí Vlado. Zároveň však dodáva, že je presvedčený, že i oni isto nevydržali na najvyššom kopci krajiny vydržať 90 minútový duel a tak celý ich protest bol skôr komédiou a výsmechom všetkým ostatným.

A našej výprave sa naskytol opäť krásny výhľad. „Najkrajší pocit bol ten, že sme všetko absolvovali v zdraví a môžeme si povedať, že sme boli úspešní,“ hovorí Vlado a nevdojak si pripomína tragédiu, kedy v Himalájach pri zostupe z Tilicho Peak zahynul jeden člen z ich výpravy.

Zaslúžená odmena – s pivom a v termálnej vode, relax ako sa patrí…
Zvláštne druhy zvierat videl Vlado v Bolívii – toto domáci nazývajú vikuňou
Fauna je tu bohatá, medzi lamy sa občas pripletie pštros

… alebo na skale nájdu čudo, čo nie je ani zajac, ani veverica, ale viskač.

Plameniaci

Kaktusy, množstvo kaktusov…

Drvivá väčšina Bolívijčanov sú kresťania
Vlado si pri jednej príležitosti na chvíľu „osedlal“ lamu. Nebolo jej to príliš po vôli. „Najprv som ju nalákal na kalorickú tyčinku, kým ju žula, vyskočil som na ňu. Začala sa mykať a keď už ma chcela pokúsať, zoskočil som. Vzápätí na mňa vyplula zvyšky mojej kalorickej tyčinky, ktorú ešte nestihla skonzumovať.“

Erupcia pivného vulkánu
Hranice s Chile. „Na svojich susedov majú Bolívijčania ťažké srdce,“ vraví Vlado. „Bolívija je v porovnaní s nimi slabý štát, ktorému silnejší zobrali dohromady kus zeme. Kedysi mala Bolívija i prístup k moru, toto miesto si však už rozdelilo Peru a Chile.“
Jednou z viacerých pozoruhodností v Bolívii je obrovské soľné jazero Salar de Uyuni. „Predstavte si 15 000 kilometrov štvorcových soli. Niečo nepredstaviteľné, v Bolívii to máte,“ hovorí Vlado. Po jazere sa preháňali autom. Voda je totiž v spodných vrstvách a málokedy prenikne na povrch. Nasledujúce fotografie dokazujú, že na takom soľnom jazere môže byť pomerne fajn zábava.

Na soľnom jazere sa ťaží soľ (čo iné…). „Chlapi so sekáčikmi a lopatami tu drú od rána do večera až do úmoru. Platy majú mizivé a ich život sa počas tejto práce enormne kráti. V priemere po desiatich rokoch umierajú na rôzne ochorenia,“ opisuje neľahkú prácu Vlado.
Naša výprava navštívila i ďalšiu dominantu Bolívie, tentoraz hospodársku. Bolívia je totiž jedna veľká strieborná baňa. „Už 400 rokov sa v tejto krajine doluje striebro a stále ho tam majú „mraky“. Za ten čas dokázali banníci vyhĺbiť dovedna 8000 kilometrov chodieb.“ Na fotografii „povinná“ výbava banníkov – dynamit s rozbuškou, podľa Vlada „akési hnojivo“, ktoré má umocniť intenzitu explózie a… vrecko kokových listov. Koka je veľmi obľúbená, miestni ju žujú podobne ako tabak a dopláca na to ich chrup. Z koky, ako je známe, sa vyrába i kokaín, vtedy už na jeho používanie nedopláca len chrup…
Naši „banníci“ objavujú krásy tohto remesla…

Hoci sú Bolívijčania kresťania, stále pretrvávajú tradície uctievania rôznych iných božstiev, väčšinou indiánskeho pôvodu. Tento „chlapík“ by mal chrániť baníkov. Tí ho obdarúvajú rôznymi vecami, najmä alkoholom a kokovými listami. To už sa oplatí…

Obávaná bolívijská Cesta smrti. Názov dostala pre trochu drsnejší ráz krajiny, ktorou sa vinie. Zvodidlá neexistujú, cesta sa na krajoch drobí a kamienky padajú do „nekonečnej“ hĺbky. Podľa Vlada cesta znamenala ešte donedávna jediné spojenie medzi mestečkami a dedinami v tejto oblasti. Teraz je už postavená iná, napriek tomu niektorí dobráci po týchto serpentínach naďalej veselo cestujú. „Keď už sme zobrali odvahu a pozreli sa z cesty do hĺbky, videli sme na dne množstvo vrakov áut, ktoré sa zrútili,“ opisuje Vlado tieto šialené miesta. Na cestu pripadalo v minulosti približne 250 smrteľných havárií ročne, informácie o úmrtí na Ceste smrti preto sotva niekoho prekvapia.
Trať Pernek – Pezinok sa môže ísť strčiť! I naši horolezci by zrejme ešte dobrovoľne vyliezli na ďalšiu horu, ako nasadnúť k nejakému vysmiatemu Josému s kokou v ústach do starého a nie príliš spoľahlivého auta a absolvovať zaujímavú exkurziu srdcom Bolívie po Ceste smrti.

Fakty o Bolívii, ktoré sme nespomenuli:

Bolívia sa rozkladá na ploche 1 098 581 kilometroch štvorcových. Leží v západnej časti Južnej Ameriky a svojou polohou je nesmierne zaujímavá. Naďabíte tu na rôzne klimatické pásma, obdivovať môžete vysoké hory i dažďové pralesy v severnej a východnej časti krajiny. Štát nemá prístup k moru, o tom sme sa už zmieňovali. Súčasným prezidentom krajiny je Evo Morales, potomok domorodých obyvateľov, ktorý nadovšetko nenávidí boháčov a rád im berie ich majetok (podobne ako u nás Fico, až na to, že v Bolívii je ozajstná chudoba).

Naša výprava docestovala na Slovensko šťastne, našťastie sa tentoraz nikomu nič nestalo a s výdatnou pomocou Vlada Gembeša mohol vzniknúť tento článok. Držíme mu palce na jeho ďalších cestách!