Úspešná premiéra Zuzany Švejdovej medzi dorastencami v Taliansku

San Giorgio su Legnano (6. 1. 2018). Premiéra v dorasteneckej kategórii ako hrom? Nuž, asi hej. Zuzana Švejdová, naša minuloročná krosová majsterka Slovenska, dostala ponuku bežať vo svojej kategórii na prestížnych krosových pretekoch v San Giorgio su Legnano, kúsok od talianskeho Milána. Nepočínala si zle a v konkurencii 38 domácich bežkýň obsadila ôsme miesto.

Do Talianska sme sa dostali vďaka ponuke českého manažéra, inak však aj bývalého ultramaratónskeho chodca, súčasného rozhodcu a najmä atletického srdciara Zdeňka Simona. Ten najprv oslovil mňa s tým, že mu vypadli z nominácie na Campaccio Cross Country všetci slovenskí bežci a či si nechcem ísť zabehať ja. To som, pravda, z voleja odmietol, keďže sa už viac, ako atlét, angažujem ako kouč mladých ekipákov. Navyše som mal v termíne 6. januára, teda na troch kráľov, bežať polmaratón v Gúte. A to posledné, čo by som potreboval, je ísť si robiť medzinárodnú hanbu niekam do Talianska. Zistili sme, že Campaccio je prestížny kros s dlhokánskou históriou a je zaradený do seriálu krosových mítingov IAAF, čiže medzinárodnej atletickej federácie. Keď sme si prechádzali menoslov víťazov posledných ročníkov, tak sme žasli. Chodia sem hviezdy svetového formátu. Takže ja, ktorý sa považujem za provinčného bežca, som nemal dôvody stavať sa po bok velikánov. Na to už mám dosť rokov a rozumu.

Situácia sa však zmenila. Zdeněk mi medzičasom dal ponuku, že môže ísť za dorastenky bežať naša úspešná žiačka, avšak v roku 2018 už čerstvo dorastenka Zuzka Švejdová. To je, pravda, iná káva. Zuzku považujem minimálne za najtalentovanejšiu súčasnú bežkyňu z mládežníčok na Slovensku a rozhodne by jej takáto skúsenosť padla vhod. Nuž som bol rád, že ju Zdeněk zaradil do výpravy a potom som mu už ochotne prisľúbil, že si tých desať kilometrov na okruhu v San Giorgio su Legnano pôjdem odbehať aj ja. Chcel som každopádne cestovať so Zuzkou a robiť jej garde.

Vyrazili sme vo štvrtok, pre Zuzku to mala byť nielen cenná skúsenosť, ale veľmi veľa vecí bolo pre ňu s prívlastkom „prvý raz“. Ak dobre viem, prvý raz v živote bola v Prahe. Tu som trochu ľutoval, že sme sa nemali čas zdržať a prejsť si historickým centrom, ale isto na to bude neskôr príležitosť. Prvý raz cestovala metrom, videla aspoň z cesty Lichtenštajnské veľkovojvodstvo, Bodamské jazero, Alpy, mestá Regensburg, Bregenz, Lugano, Como… A prvý raz bola v Taliansku. Aj pre mňa bolo veľa vecí prvý raz, nuž som bol rád, hoci cesta mala merať takmer tisíc kilometrov.

Ubehlo to však celkom fajn, ja osobne som mal radosť, že sa stretla veľmi dobrá partia.

Zuzana Švejdová počas behu. (Foto: ekipa.sk)

Priznávam bez mučenia, že mnohokrát mám problém nájsť spoločnú reč s mnohými bežcami, ktorých považujem za vrcholne nudných spoločníkov (česť výnimkám), lebo ich introvertná povaha je pre môj temperament prakticky neznesiteľná. Tu sme však boli celkom veselá partia, prevažne tvorená mládežníckymi atlétmi. Verím, že aj Žužu sa dobre cítila v spoločnosti dievčat Báry Placatkovej (Příbram) a Anetky Chlebíkovej z Třinca. Ja osobne som poznal už z minulých pretekov Michala Šmahela, stípliara pražskej Slávie, s ktorým som súťažil na mítingu v Tábore. Samozrejme, taktiež svojho spolubývajúceho Mira Borovku z nitrianskeho ŠOG poznám, bol to vlani súper Kuba Kopiara, najmä v krosových súťažiach. Bol som rád za Mira, lebo na izbe nechrápal, bol čistotný, poriadkumilovný a ohľaduplný, čo sa okrem toho chrápania nedá príliš povedať o mne. Ostatných chalanov z českých luhov a hájov som nepoznal. Dorastenca Kubu Stibala som si prelustroval a zistil, že má v talóne veľmi slušný osobák 6:07 min na dvojke steeplechase, teda disciplíne, ktorú by som chcel prihrať tento rok Marekovi Ondrovičovi. Kuba sa zrejme tento rok prebojuje aj na majstrovstvá Európy do Maďarska, keďže už vlani sa závratne priblížil nominačnému limitu. Ako sa bude na prekážkach dariť Markosovi, to si ešte netrúfam tvrdiť. Marek zrejme bude platiť daň za neskúsenosť, ale možno ma prekvapí. Tomáša Křivdu som dosiaľ nepoznal vôbec a ani výsledkovo som sa uňho nemal príliš o čo oprieť, keďže robí orientačné behy. A to je, hoc ide o pekný šport, pre mňa oblasť značne neprebádaná.

So Zdeňkom Simonom som počas dlhej cesty do destinácie pretekov viedol siahodlhé reči a zistil som, že máme spoločný názorový prienik asi v 80 percentách tém. To je postačujúce. Nezhodli sme sa v názoroch na migračnú politiku Európskej únie, ale tam som zvyknutý, lebo na tomto vratkom ľade bojujem takmer s každým, vrátane mojich rodinných príslušníkov. Čo sa týka atletiky, tam sme rozoberali všetko možné a to ja mám osobne rád.

Bývali sme v hoteli, kde sa najmä Zuzke veľmi páčilo. Mne už menej, lebo som bol opäť stratený pri problematike používania kariet a obsluhe množstva svietiacich elementov v našej izbe. Miro Borovka veľa vecí riešil za mňa, za čo mu patrí nehynúca sláva a vďaka. Nebola to však taká hrôza, ako pred pár rokmi v Ženeve, kde som aj po X neúspešných pokusoch neprišiel na to, ako sa zapína prekliata sprcha a tak som si iba umýval nohy v umývadle. Tu ma najviac zaujal alarm v sprchovacej časti. Mal som enormnú chuť ho spustiť a potom iba pod prúdom teplej vody slastne očakávať, čo sa bude diať. Napokon som to, ako sa dalo čakať, nespravil.

V hoteli bola ubytovaná celá atletická smotánka, ktorá mala na druhý deň ovládnuť preteky. Aj s týmito Afričanmi je nekonečná nuda a keď s nimi chcete nadviazať dialóg, tak narazíte nielen na rečovú bariéru (oni sú ozaj mizerní angličtinári), ale aj na svojskú povahu. Mlčia, ako hrob. Nielen pri jedle, pri debatách (to sa vlastne nedá nazvať debatami), proste oni mlčia takmer stále. Neviem, ako funguje s nimi Tibi Sahajda v Itene, ale ja by som si nechty na nohách hrýzol s takýmito nudnými spoločníkmi. A to mám školu, lebo trávim sústredenia s Kopiarom a Ondrovičom na izbe a to sú teda pekne nudní parťáci. Vytrvalci sú proste takí.

V piatok večer sa Zuzka rozcvičila na hotelovej chodbe, ktorá spĺňala moje predstavy o atletickom poňatí na hotelovej chodbe. Schodisko a chodba – perfektné. Zuzka je zvyknutá na dynamické cvičenia (dokonca už zvládne amortizačne prekonať výšku 91 cm, čo je ozaj slušné), tak jej to šlo ako po masle.

Na druhý deň mala práve Žužu štartovať ako prvá z našej výpravy. Panoval psí čas, pršalo a všetci sme sa vnútorne zmierili s tým, že ideme premoknúť do nitky. Nebola však zima, teplota okolo deväť stupňov – to je luxus na január. Možno dokonca aj na túto oblasť. A neskôr prestalo dokonca aj pršať a bolo príjemne. Až tak, že sme so Zuzkou štartovali iba v trenírkach a ľahkých dresoch. V mikrobuse som sa snažil vymámiť z domácich, či fandia milánskemu Interu alebo AC. Dozvedel som sa, že Milánu, čo znamená, že AC, pričom Inter nepovažujú za Miláno. To bolo niečo pre mňa, vŕtať do futbalistov aj v Taliansku. Cesta nám aj vďaka tomu ubehla rýchlo.

Zuzka dostala pri prezentácii menej špendlíkov, ako mala, nuž som poznamenal, že sa cítim ako na majstrovstvách Slovenska. To sa nedalo povedať o ostatných okolnostiach. Keď som videl talianskych žiakov, žiačky, dorastencov a dorastenky, vravel som si – sem by mali chodiť slovenskí tréneri behov, aby videli, čo je behajúca mládež. Ak Zuzka je na slovenské pomery slušne somaticky, technicky a rýchlostne vyzbrojená, tak tu sa pred štartom preháňalo možno desať takých Zuziek. Všetky štíhle, s dlhými a štíhlymi rukami a nohami, technicky veľmi vyspelé a rýchle. Veci, ako dynamický strečing, teda niečo, čo vídam u bežcov na Slovensku minimálne, tu vo veľkom frčalo. Bol som rád, že Žužu tu pri nich vyzerala ako ich rovnocenná súperka. Neskor som lustroval jej najbližšie súperky na stránkach talianskej federácie a zistil som, že všetky tieto dievčatá majú okrem obligátnych štartov na tratiach od 600 do 3000 m aj množstvo štartov vo viacbojoch, šprintoch, prekážkových disciplínach, skokoch, niektoré v chôdzi, niektoré dokonca v žrdi. Heuréka – konečne som si nepripadal ako exot, keď na Slovensku nasadzujem zjavne vytrvalkyňu Zuzku na technické a rýchlostné disciplíny a práve tieto v žiackom veku uprednostňujem pred bežeckými. Skrátka, pripadal som si, ako v atletickej krajine. Najviac ma oslovila pretekárka, ktorú som potom videl v čele dievčenskej súťaže. Neprekvapilo ma, že vyhrala, už v rozcvičke som vedel, že toto bude silný kaliber. Keď sa potom mladá šestnásťročná Martina Cornia poľahky predrala na čelo a svoje súperky deklasovala o triedu, nebol som vôbec prekvapený.

Nesklamala však ani Žužu. Dala si záležať, aby neprepálila úvod, zvládla počiatočné mikrosúboje a usadila sa na ôsmej priečke. Bežalo sa svižne a Zuzka to akiste tak cítila. Vravela, že sa jej veľmi zle vybiehali krátke, zato však ostré kopčeky. V druhom kole sa chvíľu prepadla na desiate miesto. Zdeněk Simon pri vbiehaní do cieľa vravel, že Zuzka bude ešte bojovať o desiate miesto, ale ja som ho uistil, že ona zvládne záver a tie dve dámy pred sebou ešte sfúkne. A stalo sa. Napriek tomu, že už toho mala celkom dosť, jej záverečný finiš bol pekný a tak na jej konte zostalo ôsme miesto, na ktorom figurovala väčšinu času na trati.

Zuzana Švejdová s trénerom Jakubom Valachovičom.  (Foto: ekipa.sk)

Netreba však robiť z jej ôsmeho miesta žiadnu veľkú slávu. Zuzka bežala v tempe 4 min na kilometer, čo by mala lepšia dorastenka zvládať bez problémov. A naša ekipáčka dosiahla čas 15:59 min, čiže o nejakom rýchlom behu nemožno hovoriť. Samozrejme – trať bola ťažká, ale na to sa nehrá. Už som však aj na iných miestach písal, že Zuzku som ako žiačku šetril a miesto tempových behov sme behali skôr intuitívne, prevažne fartlekovým štýlom. A pred bežeckými tréningmi sme uprednostňovali šprintérske a technické. Verím tomu, že tých päť rokov, čo Žužu poctivo a trpezlivo venovala práve všestrannej atletickej príprave, sa zúročí v ďalšom období, keď prejde do špeciálnejších bežeckých temp. Všetko by sa jej malo robiť ľahšie a najmä, mala by byť nielen vytrvalá, ale, i rýchla. Zuzku zdolalo päť dievčat ročníka 2001 a dve 2002, aj tie však narodené v januári, čiže biologicky skôr patriace k starším dorastenkám. Uvidíme, ako bude reagovať na nové bežecké prvky v tréningu, ale ja som optimista. Ak dostane možnosť na tento krosový beh ísť aj o rok, môže tu podať celkom iný výkon. Teraz to bol iba výlet, o rok to môže byť útok na stupne.

Ja som si odbehol hlavný beh na desať kilometrov a podľa očakávania to žiadna sláva nebola. Ale treba priznať, že som sa podcenil, resp. precenil som súperov. Čakal som úžasne našliapanú konkurenciu, no pravda je taká, že prišlo zhruba desať súperov svetovej triedy, ďalších desať bolo asi domácich bežcov, na ktorých výkonnostne nemám a potom tam boli zväčša priemerní, až podpriemerní pretekári na mojej úrovni. Ja som začínal na štarte úplne vzadu, takže som nezachytil úvod. Postupne som sa tlačil dopredu, ale sklamalo ma, že som mal v cieli čas výrazne cez 33 minút. Zrejme som mohol bežať aj lepšie. Zhruba tridsať sekúnd za mnou dobehol Miro Borovka. To tak zodpovedá, on a náš ekipák Kubo Kopiar sú približne vyrovnaní súperi a obaja sa na mňa časom už doťahujú, čo je žiaduce. Doplním, že som dobehol 38. z 94 bežcov.

Na druhý deň sme zdvihli kotvy a cestovalo sa späť domov. Zuzka si teda užila ťažký krst dorasteneckou kategóriou. Teraz ju budú čakať azda menej náročné halové slovenské podujatia, na ktorých prejde z vytrvalosti opäť do rýchlosti a v permanencii bude mať okrem tradičných šprintov aj prekážky a behy na 800 m. Halovú sezóna sa neoplatí robiť nijako významnejšie, než len ako formu rýchlostnej prípravy a testov pred očakávanou hlavnou sezónou 2018.

Zdroj: ekipa.sk