Malacká bežecká ekipa. Začiatok konca alebo koniec začiatku?

Na osemnásteho septembra pripadá pre našu ekipu sviatok. Tento rok však niet príliš čo oslavovať, ani sa čím pýšiť. Nech nám najmä slúži ku cti, že napriek všetkému, čím sme si za uplynulý rok prešli, sme neprestali bojovať.

A bojovať sa podľa môjho názoru isto vypláca. Ak má byť do budúcna ktokoľvek z nás úspešný a niekam to v atletike dotiahnuť, tak je asi prirodzené, že musí časom naraziť na zásadné prekážky, na ktorých zdolanie bude potrebovať dlhšiu časovú rezervu. Kto podľahne pachuti zlému osudu a uverí, že mu nie je zhora dané, tak zrejme nemá nárok odkrojiť si kus z koláča. Vlani prakticky „nesúťažila“ tento rok skvelá na 400 prekážok Emma Zapletalová. Teda – súťažila, ale pre vleklú chorobu nebola schopná časmi nadviazať na svoje výkony z roku 2018 a skôr iba robila súperkám garde. Tento rok som nevidel nikde na pretekoch vlani výbornú v polmaratóne Veroniku Zrastákovú, iba som zachytil v tlači, že má rok pauzu od pretekov. Príčiny nepoznám a ani po nich nepátram, maximálne držím palce.

Problémy do športu patria a ak som o tom kedykoľvek v minulosti pochyboval, tento rok ma vyškolil. Znieslo sa toho na nás ozaj dosť. A považujem za kus šťastia, že to bolo v roku, keď sa pre celosvetovú pandémiu aj tak nedalo ktovieako „vyskakovať“. Ak už mať hluchý rok, tak rok 2020 alias Covid 19 bol na to ako stvorený.

Michaela Salayová

Dá sa povedať, že ústrednou postavou našej ekipy v súčasnosti je Michaela Salayová. Ona je ešte stále v žiackej kategórii a ak píšem, že je ústrednou postavou, môže to cítiť ako tlak. Lenže tlak do športu patrí taktiež a cítia ho aj hobbíci, aj maličké deti. Je prirodzený a pomáha počas súťaží jednotlivcovi dosahovať vyšší výkon, ako by dosiahol sám na tréningu.

Miška bola od 1. septembra 2019 do 1. septembra 2020 na 3, slovami TROCH pretekoch. Minulý rok ešte v auguste zbehla krásny čas 3:05 na 1000 m v Zlíne, ale o necelé dva týždne začala mať bolesti v chrbte, ktoré neustávali. Prišla o majstrovstvá Slovenska, kde mala byť hlavná favoritka na majstrovský titul. Problémy s chrbtom boli vyhodnotené, ako rastová záležitosť a odporúčanie zrejmé – behať áno, obmedziť činku (tej sme vlani veľa nerobili) a odrazové prvky.

Miesto vrcholu sme tak začínali prípravu na novú sezónu o mesiac skôr.

Na sústredení v Tatrách Miška prvé dni vynikajúco napredovala. Počas ťažkého hrebeňového tréningu, keď vďaka uragánu medzi Ďumbierom, Chopkom a Derešmi bolo pocitovo tak mínus pätnásť, ukazovala svoj kus bojovnosti a odhodlania. O deň nato ledva vybehla do Smutného sedla, keď ju opäť rozboleli jej nešťastné kolená.

To zažila dva roky dozadu a vtedy nemohla ísť pre kolená na majstrovstvá Slovenska v cezpoľnom behu. Žiaľ, tie kolená ju vyradili zo zvyšných šiestich tatranských dní a zo sústredenia sa stala rekreácia. Prišla následne o jesenný vrchol v podobne krosového šampionátu.

Zhruba v tomto období sme náhodne prišli aj na to, že má extrémne nízke železo v krvi. Hlavne po návrate z Tatier to bolo celkom zrejmé. Miška dostala silný preparát umelého železa a čakal som, keď jej zaberie a zároveň ju prestanú bolieť kolená.

Začiatkom novembra začínala prípravu opäť nanovo.

Na jeseň sa situácia trochu začala lepšiť. Miška sa pomaly dostávala do pohody a na stále ešte aeróbnych lesných tréningoch bolo vidno, že chytá druhý dych. Kontrolný štart v hale v Bratislave však ešte vždy svedčil o tom, že preteky v tomto rozpoložení sú nezmysel a zhruba v decembri už som vedel na 95 percent, že halovú sezónu Miška vypustí a bude sa sústrediť na hlavnú sezónu 2020.

To som samozrejme veril, že už bude všetko v poriadku. Omyl – skutočné problémy sa akurát začínali. Zima bola asi úplne najhoršia. Počas ľahkých klusov v Malých Karpatoch Mišku začali opäť intenzívne bolieť kolená. Napriek všetkým procedúram, ktoré po Tatrách absolvovala (rehabilitácie, každý týždeň fyzioterapia, magnet, elektrina…).

Šli sme na vyšetrenie do centra Rehabilica v Bratislave k Miroslavovi Dlhošovi. Ten potvrdil podozrenie našej malackej fyzioterapeutky Danky Sadovskej – Miška rotuje panvou, koleno pravej nohy vykrúca neprirodzene do osi pohybu. Problém nebol v kolenách, ale skôr v chodidlách.

Dostali sme odporúčanie ísť do Púchova k doktorke Denise Mertl, ktorá Mišku detailne vyšetrila a povedala, že dokonca aj predošlé problémy s chrbtom mali súvis s klenbou chodidiel. Dostala vložky do tenisiek (okrem iného mala jednu nohu o niečo dlhšiu, ako druhú). Počas týchto procedúr stihla ešte baba absolvovať návštevu u zubára, kde jej ošetrili rozsiahly zápal ďasna.

Január a február prakticky natrénovala, takže mi unikala ďalšia podstatná okolnosť – že baba výkonnostne stagnuje a nezvláda ani ľahké tempo. V tomto období som to neriešil. Tešil som sa, že koncom marca, keď už kolená konečne prestali bolieť, mohla začať v rozbiehajúcej sa vlne pandémie Covid 19 ľahko behať.

V apríli začínala prípravu opäť nanovo.

Tušil som, že prežívame extrémne zlé obdobie a rátal som s tým, že prvá polovica súťažnej sezóny je pasé. Ak nie pre Covid 19, tak isto z dôvodu, že Miška nemala celý apríl robiť nič iné, iba ľahko trénovať na rovine, plávať, v kopcoch skúšať iba pár kilometrov na spevnených cestách na bicykli (čo mne sa vcelku priečilo). Časom sme museli rezignovať na moje obľúbené pieskové tréningy, lebo ani to nemalo zapadať do rámca ideálnej prípravy. Bol som z toho celého už riadne zhnusený a problémy mali pokračovať.

Miška sa v príprave kondične skoro nelepšila. Pri ľahkých aeróbnych behoch mala veľké problémy. Jej silná stránka – vytrvalosť – ju teraz opustila. Pritom brala železo, tak som netušil, čo sa to deje a samozrejme, hľadal som príčinu v sebe. Niečo som domrvil, veľa sme trénovali, je ubitá, je zničená… hoci mala dlhé pauzy a nemala byť z čoho. Vedomie, že nič neviem, bolo úplne najhoršie. Pripisoval som to puberte, telesnému vývoju, ale hneď som to zatracoval, veď jej rovesníčky tiež prechádzajú podobným, hoci nie tak intenzívnym telesným vývojom. OK – stále som mal víziu, že v septembri na majstrovstvách Slovenska starších žiačok pobeží aspoň pomocné disciplíny k osemstovke – 300 m, prípadne s prekážkami, stopäťdesiatku…

Vrhli sme sa na rýchlostnú, silovú prípravu na dráhe. A tu konečne po dlhom čase začali prichádzať pozitívne signály. Pomerne rýchlo napredovala Miška vo všetkých anaeróbnych činnostiach – hlavne v sile urobila počas leta ohromný posun. Ale aj v dynamike, technike, frekvencii, stabilite…

Bohužiaľ, naša radosť bola iba planá, čoskoro opäť nastali problémy. A zase bolesti – tentoraz v pravej nohe – holenná kosť. Začal som mať reálne obavy, že sme to počas tej rýchlostnej prípravy prehnali, že si Miška privodila azda únavovú zlomeninu. Ak by to bolo, napísal by som článok, že končím, lebo dohnať k únavovke žiaka alebo dorastenca je vrchol trénerského diletantizmu. Opäť vyšetrenie u Dlhoša, zase röntgeny, zase kadečo… Výsledok – nezacelená rastová štrbina pod kolenom a z toho vychádzajúce bolestivé impulzy cez svalstvo do úponov v danom mieste. Vraj nič strašné, ale výkričník. Baba v minulom roku veľmi rýchlo vyrástla a teraz platí za tento dynamický vzrast krutú daň.

Obmedziť rýchlostné a dynamické veci, vôbec nerobiť odrazy, vyhýbať sa aj strmým svahom (najmä smerom dolu), ľahko klusať, šetriť telo, zabudnúť na nejaké výsledky, nehnať sa za úspechom v žiackom veku. Riskovali by sme, že Miška bude mať v budúcnosti problémy s kolenami. Museli sme to vziať ako fakt. Lebo robiť výsledky v žiakoch a dorastencoch nie je nič také ťažké (veď to aj na Slovensku tréneri ešte relatívne dokážu vo veľkom…). Opäť sme zaradili ručnú brzdu a…

… zhruba v polke augusta sme zase raz začínali nanovo.

V tomto období už som neveril v nič pozitívne a začínal som sa zamýšľať nad kdečím – od konštelácie hviezd cez nejaký nepriaznivý rok podľa čínskeho kalendára alebo kadečo iné… Dokonca by som začal brať vážne „žvásty“ Jaroslava Duška. A zvykol som si, že Miška tento rok nerieši iba jeden problém, ale hneď dva až tri naraz. Mimoriadne stresujúce, len čo je pravda.

Človek znesie veľa, ale v auguste už sme z toho boli ozaj otrávení. Miška počas kondičných tréningov nebehala lepšie, ako behala v apríli. Nič ju nebolelo, teoreticky mohla…, ale nešlo to. Na okruhoch na Babe bola „katabolická“ už po 300 metroch. To som považoval za „nenormálne“, tak som jej nariadil prestať užívať železo a po troch týždňoch som ju poslal na odber. Potvrdilo sa to, čo som očakával – jej krvný obraz bol príšerný. Dôvod bol, že jej bolo vymenené pôvodné železo, ktoré brala, za málo účinný preparát.

Pardon, nie som doktor a nechcem fušovať doktorom do roboty, ale tak, ako viem, že v atletike sa nijako nehľadí na biologický vek detí, tak mám všetky dôvody sa domnievať, že lekári pri svojej vyťaženosti kašlú na biologický vek svojich pacientov. Ak niekto potrebuje v štrnástich rokoch železo pre dospelé ženy, tak ho asi potrebuje a nemal by lekár slepo ísť podľa manuálu, sakra. Nehľadiac na to, že dievča robí aktívne atletiku a nároky na organizmus sú vyššie. Už viackrát som zistil, že športovcovi bežný doktor nepomôže (pokiaľ vie chodiť a normálne žiť, tak je všetko v poriadku…), ba naopak – ešte mu môže uškodiť.

Miška dostala opäť na užívanie silnejší preparát železa… po vyše pol roku. Navyše som s ňou v auguste každý týždeň chodil do Rehabilicy na magnet, ultrazvukovú terapiu a vyšetrenia a aj bolesti spôsobené nezacelenou rastovou štrbinou sa pomaly strácali. Po aplikovaní nových tabliet železa šla ohromne hore aj Miškina aeróbny výkonnosť. Prakticky po týždni behala to, čo nebehala ani v apríli. Po ďalších troch týždňoch som mohol konštatovať (to je vlastne pár dní dozadu), že za daných okolností by Miška mohla už dokonca aj súťažiť na majstrovstvách Slovenska žiačok tento víkend. Nevyladená a dobitá ranami osudu z celého tohto prekliateho roka by podľa môjho skromného názoru mala šancu azda aj na zlatú medailu. Nie som však blázon. Aj Miška mi povedala, že si zvykla čakať a tak si ešte pár mesiacov počká. Radšej budeme šetriť jej telo.

Fakt, že meria cez 170 cm a drží si pritom výbornú hmotnosť, sa vráti.

Podobne jej húževnatosť a morálna sila, obdivuhodný optimizmus a odhodlanie.

A nadôvažok aj jej ľudskosť a dobrotivosť, ktorú by som jej ja mohol iba závidieť.

Lebo počas tohto roka nám vždy v každom období, keď to bolo najťažšie a museli sme začínať zase raz odznova, situáciu neuľahčovali ani správy, ako problémy Mišky komentuje okolie. Ak by ste čakali morálnu podporu alebo aspoň diplomatické držanie jazyka za zubami, ak už teda niekto atletike nerozumie, prípadne rozumie, ale nepozná okolnosti – mýlite sa. Samozrejme – o tomto sa netreba dlho rozpisovať, ale nielen z iných oddielov (do veľkej miery z nášho oddielu) som sa dozvedal, čo je „ozaj vo veci“, prečo Miška nesúťaží, prečo je zranená, prečo má problémy s tým, prečo s oným… Vrchol je, ak jej ide niekto písať smsky s tým, že nemá žiadnu budúcnosť a podobne.

Ja sa považujem za svetského človeka a neverím v žiadne „karmické“ hlúposti. Ale teda, s ohľadom na niektorých, s prepáčením tupých imbecilov, pevne dúfam, že žiadna karma radšej nie je, lebo to by si viacero ľudí muselo neskôr riadne odskákať. Mne táto kríza s Miškou ukázala veľa obzorov, pritom to nebolo nič nové. To sú známe veci, že talentovaná baba vyrastie, chvíľu o nej nie je počuť, verejnosť ju „pochová“ a ona potom príde a zrazu sú všetci prekvapení. Ešte len sa treba dopracovať k tomu, aby sa teda aj Miška ozaj vrátila na dráhu a ukázala, že po vzore akéhosi niekdajšieho nešťastného premiéra Slovenska, nikam neodchádza.

Laura Holická

Ťažkú golgotu si niesla aj iná baba z našej ekipy, iba tento rok dvanásťročná Laura Holická. Dodnes sa poriadne nevie, čo sa jej stalo na jeseň roku 2018. Ale z banálnej virózy sa stala štrnásť mesačná bludná záležitosť, počas ktorej Laura striedala nemocnice, tam ležala na tom oddelení, tam na inom, vybrali jej mandle… Občas sme ju prišli navštíviť a len sme sa vtedy dívali na mĺkve dievčatko, ktoré sme kedysi poznali ako živé a veselé stvorenie.

Napokon jej uzdravenie prišlo de facto samé od seba. Západná medicína občas významne nestíha… Ja sám nemám doteraz jasno v tom, čo Lauru postavilo na nohy. Ale viem, že akonáhle sa začala trochu lepšie cítiť a doma už cvičila na fit lopte, tak sa hrnula k nám. Do skupiny, v ktorej taktiež „zastal čas“.

Zhruba v zime začala Laurinka s nami na tréningoch opäť behávať, ale jej behanie sa behaním ani nedalo nazvať. To bolo akési šuchtanie sa námesačníka po dráhe, Laura si pritom stále držala jednou rukou hlavu, lebo cítila bolesti. Nie som doktor, ale s odstupom času si myslím, že bolo len fajn, že som Lauru nabádal, aby skúšala napriek bolesti (rátal som aj s tým, že to možno je iba akási fantómová bolesť, že to v skutočnosti nie je také zlé) nielen behať, ale aj skackať, robiť gymnastiku. Tak s nami cvičila a lepšila sa zo dňa na deň.

Na jar som mohol radostne konštatovať, že vidím konečne zdravú babu, ktorá si už trúfa. Doma už potom začala vymýšľať na kolobežke alebo boarde – vždy pritom treskla na zem a pár dní netrénovala, lebo bola dobitá všelikde rôzne. Povedal som aj jej mame – túto sezónu Lauru nevezmem na preteky, tá sa musí naučiť zase od začiatku behať.

Tak sme sa pustili do roviniek, vytiahli aj prekážky, kužele. Laura sa aj napriek tomu roku a pol dokázala vytiahnuť na solídnych 166 cm. V dvanástich rokoch je to solídna výška a zdá sa, že budem mať do budúcna vysokú skupinu. V behoch to nie je až také podstatné, ale isto skôr na prospech, ako v neprospech veci.

Po chorobe bola Laura z nedostatku pohybu, ako to povedať, no proste trochu pri sebe. Tuk na bruchu, na stehnách… Stačilo pár týždňov aktívneho pohybu a pár čísiel výšky naviac a máme tu vysokú, štíhlu babu s dlhými nohami. V lete dokonca začala udivovať aj svojimi výkonmi. Ako desaťročná mala zbehnutých 150 metrov cez 24 sekúnd, teraz už atakuje hranicu 22 sekúnd a som si istý, že v tretrách bude atakovať hranicu 21 sekúnd. Aj v oblasti vytrvalosti, kde zase nikdy nebola hviezda, sa dokázala dostať na solídnu úroveň.

Jedna z mojich hlavných dilem bola, či Lauru vziať na kemp do Tatier. Podľa toho, ako zvláda kondičné tréningy v Malých Karpatoch, už nemám starosť. Som zvedavý, či vec, ktorá mi u nej trochu (dosť) lezie na nervy – bojazlivosť o svoj zdravotný stav, prehnaná opatrnosť – taktiež časom vyšumí. Ako menšia bola Laura neriadená strela a ja si myslím, že tieto predátorské gény sa časom opäť prebudia. Dokonca mám v pláne Lauru vziať pred Tatrami na prvé preteky, nech si vyskúša, aké to je, sa zase porovnávať s konkurenciou. Po technickej stránke bude u Laury ešte „roboty ako na kostole“, ale to budeme riešiť najmä v zimnom období. Teším sa.

Matúš Bachratý

Do Tatier pocestuje samozrejme aj Laurin rovesník Matúš Bachratý. Ten bude mať v čase príchodu na Štrbské Pleso presne dvanásť rokov – 2. októbra. Kým u Laury platí, že je skôr do rýchlosti, Matúš presne opačne – perspektívne to bude bežec na dlhé trate. Kondičku má úžasnú, presviedčal nás o tom už ako desaťročný.

Tento rok sa akosi zviezol na vlne neúspechu a pesimizmu ostatných členov ekipy. Matúš nebol ani chorý, ani zranený, ani ho nič iné zásadne netrápilo. Mohol súťažiť, ale tento rok sme sa rozhodli hlavne trénovať. A teoreticky mohol vymýšľať a vynucovať si s rodičmi svoje (ako svojho času iní niekdajší členovia), ale neurobil to a ja som mu za to ozaj vďačný. Tento rok mal hluchý aj Matúš, ale vo svojom veku je lepšie skôr sa hrať s detailami, než sa naháňať na pretekoch. Viď príklad v osobe Mišky Salayovej.

Náš chalan sa tiež vytiahol a má predikciu dostať sa cez 180 cm. Zatiaľ meria 164. U Matúša bude podstatné, aby veľa cvičil a počúval rady fyzioterapeutky Danky Sadovskej. Do budúcna jeho výška môže byť rozbuška problémov a dúfame, že nebude musieť podstupovať také skúšky, ako Miška, ktorá napriek cvičeniam a prehliadkam musela znášať toho viac, ako dosť.

Počas rýchlostnej prípravy sa posunul, konečne vie behať ručne päťdesiatky pod sedem sekúnd. On si však s rýchlosťou príliš netyká, môj tip je, že ho čoskoro po tejto stránke predstihne Laura Holická. Aspoň bude mať Matúš sparingpartnerku do rýchlych vecí. V oblasti vytrvalosti si trúfnem povedať, že Matúš je prvý talentovaný chlapec, aký u mňa zatiaľ trénoval. Dosiaľ to boli iba dve baby, pričom jedna z nich už, žiaľ, atletiku nerobí.

Hanka Hladíková a Alica Vavricová

Ku dvojici Hanka Hladíková a Alica Vavricová nemám veľa čo písať. Sú absolútnym obohatením našej ekipy, budúci rok už im urobím profily na našom webe. Obe sú mimoriadne inteligentné a veselé a majú veľmi pozitívny vzťah k behaniu. Ich rodičia ich vedú k poznávaniu prírody, takže ak beháme po lesoch a horách, sú vo svojom živle. Ja iba dúfam, že zostanú obe takéto kamarátky a budú si vzájomne držať stranu. Od januára už budú mladšie žiačky.

Jakub Kopiar

Kubo Kopiar bude od januára posledný rok v mládežníckej vekovej skupine – muži do 23 rokov. Budúci rok, najmä zima, bude v znamení experimentov a testovania. Posledné dve sezóny naznačil Kubo, že môže ako dospelák solídne behať dlhé trate, či už na cestách alebo na dráhe. Zrejme to však budú cestné behy, čo mu, vzhľadom na nedostatočné rýchlostné parametre a obdivuhodnú húževnatosť v tréningu, budú sedieť. Hala však (ak vôbec bude pre Covid 19) bude trochu o vymýšľaní. Celkom sa na to teším.

Kubo zľavil z bežeckej techniky. To som si všimol pri jeho cestných behoch, ale aj lesných fartlekoch. Je načase opäť sa zamerať na rýchlosť a skúsiť sa trochu „vybehať“ na stredných tratiach. A v hale sa behá najdlhšie 3000 metrov, takže to bude zaujímavé. Nosná však pre Kuba bude 1500ka, kde by mal mať cieľ zbehnúť čas pod 4 minúty. Je fajn, že týždeň po ukončení sezóny 2020 bežal na dráhe ručne 150 metrov 18,59 s. Síce iba o stotinu, ale… to je fuk. Znamená to, že v zime, keď začneme v tretrách naháňať rýchlosť, bude sa z čoho dať odraziť. A je pozitívne, že napriek ťažkým behom v zmiešanom pásme, ktoré tento rok hrali uňho prím, si udržal výkonnosť na posúvanie hraníc na stredných tratiach, ktoré sú niekde úplne inde, ako dlhé štreky.

Keďže som u každého ekipára našiel v závere hodnotenia kus pozitívneho, musím sa takouto optikou dívať aj na najbližšie dni, týždne a mesiace. Nielen, aby ma z toho netrafil šľak, ale hlavne, aby príprava prebiehala v tradične vysokej kvalite a náročnosti, ako si to ja predstavujem. O týždeň vyrážam s Kubom na dvojtýždňový kemp do Tatier. Vlani to úplne nevyšlo podľa predstáv. Verím, že to bude teraz lepšie. Druhého októbra k nám príde Miška, Laura a Matúš. Malé baby zostanú v tomto čase trénovať doma s rodičmi. Držte nám palce.