Pekárne u Gschilla a Studeníka

Pred rokom 1948 bolo v Malackách viacero súkromných pekární. Po znárodnení niektoré zanikli, ale dve sa zachovali dlhú dobu, aj keď v nich už nepiekli pôvodní majitelia ale my, ľud. Boli zrušené, až keď sa postavila pekáreň, ktorá existuje v nezmenenej podobe dodnes. Tie dve bývalé pekárne si zaslúžia pozornosť, pretože o nich má informácie už pomerne málo obyvateľov nášho mestečka.


Pekáreň u Gschilla vedľa bašty.

Ich pôvodní majitelia sa volali Gschill a Studeník a tieto názvy sa zachovali až do ich zániku. Ľudia pekárňam vraveli u Kšíla a Studeníka. U Studeníka sa piekol chlieb a u Kšíla rohlíky a iné dobroty, ako napríklad makovníky.

Studeník sa nachádzal medzi ulicami Kollárova a Vajanského. Jeden vchod bol presne oproti potravinám Bako, dnešný Bowling club.

Hlavný vchod bol z Vajanského ulice. Viedla tam bočná ulička, ktorá vás voviedla na veľký pekárenský dvor, kde parkovali autá.

Gschill sa nachádzal v priestoroch terajšej bašty. Hore boli kancelárie a dole bol mliečny bar a hneď vedľa sa pieklo.

Budovu obchodného domu a susednej pekárne v medzivojnovom období vlastnili obchodní spoločníci Gschill a Schäfer. Obaja sú na fotografii na balkóne, Jozef Gschill je vpravo.

Obidve pekárne som dôverne poznal, pretože otec tam robil dlhé roky šoféra. V 50. rokoch prišlo po znárodnení k veľkej reorganizácii takmer na všetkých frontoch. Bolo treba, aby všetci pracovali a nikto sa neflákal. Zrealizovať to však už bolo ťažšie. Otec robil v úrade a taký úradník musel pomerne dobre vedieť čítať, písať a počítať. Logicky jeden úradník zaberal tri miesta. Riešenie bolo jednoduché. Úradníkov dali do výroby a pracujúcu triedu šupli za písacie stoly. Jeden vedel čítať, druhý písať a tretí počítať, takže sa trojnásobne zvýšil počet „inteligencie“. A pri lopate sa vytvorila mladá, zdravá, neopotrebovaná, nová pracujúca vrstva. Otec sa dostal k autu u pekárov a tam ostal až do dôchodku, takže som si s hrdosťou mohol do životopisov písať robotnícky pôvod.

Občas ma v sobotu zobral so sebou na brigádu, takže som poznal toto prostredie pomerne dôverne. Pre mňa mala táto práca neopakovateľné čaro a ako dieťa som tieto brigády zbožňoval. U otca si dovolím tvrdiť, že až taký nadšený z tejto práce nebol. Vstali sme ráno o štvrtej a hlavne v zime to bolo zaujímavé. Ešte za tmy sme prišli do pekární, kde už prebiehal čulý ruch. Sneh nám vŕzgal pod nohami, šoféri sa postretávali, zapálili si neodmysliteľnú cigaretku a išli naštartovať staré Robúry.

Ak v noci mrzlo, tak väčšinou neúspešne. Potom nasledoval kolorit ručných kľúk, štartovania a ak jeden voz naskočil, tak vzájomného roztláčania. Potom si otec sadol ku sekretárke a ja som naložil spolu s pekármi chlieb do auta. A išlo sa Gschillovi. Tam sme zasa naložili rohlíky, dostal som jeden skvelý makovník, v ktorom bolo plno maku, čo sa už ani zďaleka nedalo povedať o makovníkoch, ktoré sme rozvážali po obchodoch a vybrali sme sa do susedných dedín.

O šiestej sa otváralo a ľudia nás už netrpezlivo očakávali. Utvorili špalier a ja som im z auta hádzal po dvoch bochníkoch, ktoré boli plochými stenami spojené. Do ôsmej sme mali všetky dediny pojazdené a chlieb a pečivo vyložené. Prišli sme späť do Malaciek a bolo po robote.

Jedno si pamätám, že sa muselo robiť pomaly, jazdiť pomaly, aby sa pracovný čas čo najviac natiahol.Keď som si robil vodičský preukaz, dal nám učiteľ chyták. Na križovatku bez dopravných značiek prídu v jednom okamžiku štyri autá, každé z inej strany. Ktoré má prednosť? Chcel som otca nachytať, ale ten bez mihnutia oka odpovedal, že on ich všetky pustí, pretože je v robote a času má dosť.

Okolo obeda sme sa zase vydali na okružnú cestu po dedinách a pozbierali prázdne prepravky od pečiva. Tie sme síce mohli zobrať so sebou už ráno, ale čo by sme robili potom? Dodnes obdivujem premyslený systém práce tej doby, keď všetko klapalo ako hodinky, nikto sa nikam neponáhľal, ľudia boli k sebe vľúdni a hlavne nikto sa nemusel báť, že ho vyhodia, ak bude svoju prácu flákať, pretože vtedy sa nevyhadzovalo.

Dnes sa vyhadzuje, a je jedno, či makáte, alebo sa flákate. Pre psychiku je náročnejšie makať a báť sa, ako nemakať a nebáť sa. Z tohto dôvodu bol stres vtedy pomerne neznámy pojem, samozrejme, ak ste držali hubu a krok. To však pre väčšinu ľudí nebol až taký problém. Jasne sa to prejavovalo i vo voľbách, kde pravidelná 99% – ná účasť pri tej istej percentuálnej podpore strán národného frontu signalizovala spokojnosť obyvateľstva.

Po 89-tom roku sa situácia diametrálne zmenila a dnes už len s nostalgiou my starší spomíname na zlaté staré časy, keď sa robiť nemuselo, práce bolo, výplaty chodili načas, v makovníkoch (niektorých) bol mak. Opäť sme sa dočkali súkromných pekární, ale tie už len zďaleka pripomínajú staré zašlé časy, keď sa v Malackách pieklo u Gschilla a Studeníka.

5 komentárov
  1. cenitram
    cenitram hovorí:

    Pekný článok navodzujúci návrat spomienok na tie časy. Vykladanie chlebov opísaným systémom bolo také družné, pomáhal každý schopný čakateľ na čerstvý chlieb. Zamýšľam sa nad vtedajšou hygienou, keď sme nepoznali to množstvo obalov a éra igelitu nás len čakala.Asi sme boli viac imunní voči bacilom o ktorých sme toho veľa nevedeli. Mliečny bar je v spomienkach na poprednom mieste ako obľúbená jedáleň s neodmysliteľným kakaom s čerstvými rohlíkmi.

  2. handl
    handl hovorí:

    Skoro som na to kakao zabudol. Samozrejme že Mliečny bar a kakao patrili k sebe. Ešte teraz cítim tú vôňu.

  3. Potomok
    Potomok hovorí:

    Aspoň niečo som sa dozvedela, kde pekáreň bola. Bola oproti nášho domu na Kolarovej ulici. Matka spomínala výbornú chuť čerstvých rohlíkov. Ale viete kto založil túto pekáreň. Boli to moji prarodičia Hochschornerovci ( Ján a Anna rodená Huber, ktorí zomreli Anna 1925 a Ján 1928 potom nastúpil Vami spomínaný pekár). Viete z rozprávanie niečo aj o tomto období ? Rada by som sa niečo dozvedela. Potešili ste ma týmto článkom. Ján mal brata Petra a dnes sú s nich známi športovci Peter a Pavol

  4. vnučka Studeníka
    vnučka Studeníka hovorí:

    Dobrý deň moc zaujímavé čítanie, dedo Pepa.Jozef Studeník bol môj dedo ,otec mojej mamy.
    Veľa mi o pekárni hovoril, bol nešťastný z toho, že čo si sám vybudoval vlastnými rukami mu po 1948 komunisti zhabali.
    Áno tiež často hovoril o tom skorom rannom vstávaní, o moderných strojoch aké široko -ďaleko nikto nemal…a ako o ne potom prišiel no nebol zatrpknutý…žil potom v Bratislave až do smrti, zomrel rok pred revolúciou…ale nikdy sa nevzdal myšlienky, že mu to raz bude vrátené. Už sa toho nedožil.

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.