Z histórie malackej elektrárne

Elektrina je dnes samozrejmosťou. Pred sto rokmi ešte nebola. Mali ju Pálffyovci v niektorých svojich budovách, neskôr horný mlyn (Ondrejka) a liehovar. Po prvej svetovej vojne sa stala aktuálnou otázka vytvorenia obecnej elektrárne a o niekoľko rokov sa vďaka nej v meste svietilo.

Myšlienkou sa dlho zaoberali poslanci obecného zastupiteľstva, hneď od skončenia prvej svetovej vojny. V januári 1919 vyšiel v novinách Osveta článok o príprave elektrárne. Cieľom bolo vybudovať zariadenie, pripojené k veľkej elektrárni v Gbeloch, ktoré malo zabezpečiť elektrinu pre Malacky, Veľké Leváre, Malé Leváre a Závod. Autor článku predpokladal, že ak pôjde všetko bez problémov, v apríli toho istého roku bude elektrina fungovať. Z dnešného pohľadu je zaujímavý vtedajší prepočet a uvedenie ceny. Jedna lampa mala podľa uvedeného článku dať toľko svetla ako 16 sviečok. Hodinu svietenia mala stáť 4 haliere. K realizácii plánov v tejto podobe podľa všetkého neprišlo.

Uvažovalo sa o vytvorení elektrárne vo forme akciovej spoločnosti alebo družstva. Nakoniec sa vedenie Malaciek rozhodlo pre obecnú elektráreň – podnik zriadený a spravovaný obcou. Zriadil sa prípravný výbor pod vedením notára Huga Mayera. Na jeseň 1924 sa začalo so stavbou budovy na ulici 1. mája, v apríli 1925 bola dokončená. Zakrátko začala prevádzka elektrárne. Z kroniky františkánskeho kláštora vieme, že s budovaním rozvodov sa začalo v čase dokončenia budovy a do konca roka 1925 bolo v kostole elektrické svetlo.

Elektráreň bola dieselová, podľa historika Júliusa Trebišovského mala dva naftové elektroagregáty (jeden hlavný, druhý náhradný), ktoré mávali často poruchy. Vojtech Sládek dopĺňa technické údaje. Okrem dvoch 100 HP motorov mala elektráreň trojfázové generátory 85 kW a 50 kW, 50 Hz, 400/230 V. Verejné osvetlenie zabezpečovali 60-wattové žiarovky.

V roku 1929 sa v úradnom zázname písalo, že je pasívna, obec mala kvôli nej miliónový dlh a ukazovala sa potreba skorej výmeny stĺpov prúdového vedenia a oprava generátorov a motorov.

Malacky koncom 30. rokov 20. storočia. Šípkou je označená vtedy nová budova elektrárne. Pôvodná elektráreň stála oproti novej

Na druhej strane v máji 1930 spomínaný Hugo Mayer písal, že elektráreň sa osvedčila: „Obec. elektrárňa stojí pred dôležitým rozhodnutím: či sa má alebo nemá podnik odovzdať Západoslovenskej elektrárni. Podnik sa osvedčil, výsledky sú veľmi dobré. To by nás mohlo svádzať k tomu, aby sme podnik podržali vo správe obce, a mnohí k tomu aj radia. Ale tu je treba verejnosti pripomenúť, že obec tu nemá zcela voľnú ruku, že zákony o elektrizácii považujú elektrárenské podniky za záležitosti verejného záujmu a predpisujú pre budúcnosť jednotnú elektrizáciu v celom území, takže malé podniky docela zaniknú v podniku ústrednom, veľkom. – Problém spočíva v tom, nájsť tú pravú vhodnú chvíľku a ten správny spôsob pripojenia.“

Správny moment nastal ešte v tom roku. Po päťročnom pôsobení obecnej elektrárne nastala zmena, malackú elektráreň odkúpili a prevzali Západoslovenské elektrárne (ZsE). Rozhodlo o tom obecné zastupiteľstvo. Okrem vyššie naznačených dôvodov k rozhodnutiu prispel aj fakt, že nehnuteľnosti elektrárne zostali vo vlastníctve obce a obec mala dostať verejné osvetlenie zadarmo. ZsE mali navyše prevzať zvyšok záväzku obce (pôžička na stavbu elektrárne) a všetkých zamestnancov elektrárne. Malacky boli odvtedy pripojené na sieť ZsE, dovtedajšia elektráreň slúžila ako rezerva. V roku 1934 ju demontovali.

Deti pred elektrárňou. 40. roky 20. storočia

V roku 1933 bol v Malackách Okresný inšpektorát ZsE, sídlo bolo v elektrárni. Na čele bol okresný inšpektor Bruno Leher. Okrem tam boli zamestnaní traja úradníci a 15 montérov a robotníkov. Náplňou práce bolo „vedenie veškerých prác evidenčných, stavby domov. prípojok, údržba sek. sieti, diaľkového vedenia, prevádzanie opráv atď v pridelených zelektrizovaných 23 obciach záhorského kraja“.

V roku 1934 spotrebovali Malacky 266 572 kWh elektrickej energie.

Na budove elektrárne bolo zreteľné logo spoločnosti. Dnes tam už nie je

V polovici 30. rokov 20. storočia sa vybudovala nová budova – Okresná spínacia stanica ZsE. Projektantom bol známy slovenský architekt Dušan Jurkovič, staviteľom bol Slezák z Malaciek. Časť objektu je dvojpodlažná, časť je trojpodlažná. Obsahovala administratívne priestory, sklady a dva byty.

Budova bývalej elektrárne v súčasnosti

Charakteristickým znakom budovy je tehlovočervený obklad z keramických dlaždíc. Rovnaký obklad majú aj ďalšie vtedajšie budovy elektrární – v Bratislave (dnes budova Správy štátnych hmotných rezerv, Pražská ulica), v Senici (dnes Mestský podnik služieb Senica, Hviezdoslavova ulica) a v Trnave (dnes Zlievareň Trnava, Coburgova ulica). Dôvody sú dva. Tehelňa architekta Jurkoviča v Trnave vyrábala práva tento typ dlaždíc, pomenovaných Juko. Jurkovič bol členom správnej rady ZsE.

Typické Jurkovičove dlaždice

Mnohé zdroje uvádzajú obdobie postavenia novej budovy v Malackách 1935-1936. Miroslav Júza, ktorý sa touto otázkou hlbšie zaoberal, zistil nezrovnalosti v dátumoch. Je možné, že v roku 1935 bola už budova postavená a obložená. Na druhej strane odovzdaná bola až v roku 1941.

Pohľad na budovu elektrárne z dvora

40. roky boli v rámci ZsE obdobím reorganizácie, na záver tohto obdobia bola zrušená okresná správa ZsE v Malackách.

V súvislosti s elektrárňou je zaujímavý aj pamätník, vybudovaný po skončení druhej svetovej vojny zamestnancami elektrárne.