Výnimočná slávnosť v Malackách v roku 1856

Príležitostne prinášame texty vychádzajúce zo starých novinových článkov. Dnes sme si vybrali vyše 160-ročný článok publikovaný v periodiku Katolícke noviny pre obecní ľud z 4. októbra 1856, v rubrike Věstník Cirkevný. Bol sviatok sv. Františka Assiského a v Malackách sa konala veľká slávnosť pri príležitosti primícií novokňaza Františka Šilhánka (uvádzaného v podobe Schilhanek) a 50. výročia kňazstva malackého farára a dekana Imricha Ostrovského.

Presnejšie išlo o dva na seba nadväzujúce články – jeden napísal gvardián malackého františkánskeho kláštora Anián Dobšovič (Anian Dobssowič), druhý bol spoločnou správou podpísanou duchovenstvom malackého dekanátu.

Udalosť sa odohrala niekoľko rokov po veľkej revolúcii 1848/1849 a víťazstve habsburského centralizmu – počas neoabsolutizmu (tzv. Bachovho absolutizmu), niekoľko mesiacov po smrti Ľudovíta Štúra. Zároveň niekoľko rokov pred vznikom Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Bolo to niečo vyše roka pred smrťou jubilanta Ostrovského.

Za pozornosť stojí aj vtedajší novokňaz František Šilhánek. Už pri vysviacke vo veku 23 rokov sa ukazoval ako schopná osobnosť a dotiahol to ďaleko – postupne sa stal trnavským vikárom v rámci ostrihomskej arcidiecézy, pápežským prelátom a dekanom ostrihomskej katedrály. Medzitým si vzápätí po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867 zmenil priezvisko na Szilányi.

Zaujímavé je, že želanie pátra Dobšoviča, vyjadrené v článku: aby oslávil aj on tzv. druhotiny, teda 50. výročie kňazstva, sa naplnilo. A ešte pozoruhodnejšeie je, že Šilhánek/Szilányi rovnako ako jeho duchovný otec Ostrovský zomrel v 52. roku kňazstva. V Malackách neskôr vznikol z jeho prostriedkov fond na podporu chudobných veriacich a miestnej školy.

Článok je zaujímavý aj po jazykovej stránke. Zachytáva podobu slovenčiny, v akej bola snáď rozšírená, resp. ako ju používali niektorí národovci. Článok sme prepísali doslovne, len kvôli lepšej zrozumiteľnosti sme v prepise spravili drobné úpravy: namiesto „w“ dávame „v“, namiesto „ss“ dávame „š“ a namiesto „ä“ dávame „a“ tam, kde dnes „a“ patrí. Príležitostné pravopisné nezrovnalosti sme neopravovali.

Prinášame oba články v celom rozsahu.

Riedka slavnosť, ktorú nám nebe dožiť doprialo, núti ma k tomu, abych ju i v „Katol. Novinách“ uverejnil, aby i mnohí iní tej duchovnej radosti účastní byli, ktorú sme my skúsili, a ktorá sa hluboko zaryla do srdc našich, a ktorej pamiatka s námi strvávať bude až do poslednieho dechu tohoto zemského života našeho. Dňa totižto 21. Septembra b. r. (v nedělu 19-stu po Sv. Duchu) odbývali sa kňazské prvotiny a druhotiny. Prvotiny Bohu obětoval veleb. p. František Schilhanek, novovysvätěný kňaz arcibiskupstva ostrihomského a vymenovaný profesorom na arcibiskupskom gymnáziumě v Trnavě; druhotiny ale preveleb. p. Imrich Ostrovsky, farár malacký a děkan okolia malackého.

Slavnosť sama sa konala nasledujúcim poriadkom: pred deviatou hodinou raňajšou shromaždilo sa kňazstvo, družičky a mládež pohlavia ženského do farského chrámu Pána, odkud pekným poriadkom za zástavou panenskou, ktorá vloni ku cti bez poškvrny počatej bl. P. Marie posvätěna byla, kráčali do kostola kláštorského vv. oo. sv. Františka. Pochod tento sprovádzalo hrměnie mažiarov, ktoré pri službách božských znamenité stránky mše svätej oznamovalo.

Po príchodě veleb. duchovenstva pristúpil p. primiciant s úplnou asistenciou k oltáru Pána pri rukovodstve prevelebn. p. Imricha Ostrovsky-ho, a obětoval prvú sv. mšu Pánovi nebies a země. Po dokonanej mši sv. vystúpil veleb. p. Jozef Turzó, farár závodský, na kazatelnicu, a rečou plnou zápalu vysvětlil věriacím tu velkým počtom shromažděným dnešniu dvojnásobnú slavnosť, mluviac o hodnosti stavu kňazského, o jeho ťarchách a obtížnostiach, obzvláště keď věriaci neprijímajú hlas pastýra duši jejich, a neriada sa podľa naučenia, ktoré im k ich věčnému dobrému dáva; – potom sa obrátil k preveleb. starcovi, a v krátkych slovách (aby jeho poniženosť a pokoru neobrazil), predniesol jeho výborné zásluhy pred Bohom a světom, ktoré si zýskal za celých 50 rokov v stavě kňazskom, totižto: za 6 rokov kaplánstva v Stupavě, za 14 rokov čo farár v Perneku, a za 30 rokov čo farár v Malackách; čo sa ale týka jeho hodnosti děkanskej, túto za 30 rokov tak konal, tak zastával, že duchovní bratia, jeho riděniu svěrení, nemôžu dostatočně zvelebovať a chváliť jeho obratnosť, sběhlosť a dokonalosť vo svojich povinnosťach, a preto sa žiaden nenachádza, kdoby sa nevynasnažoval jemu všemožnú úctu preukázať; kdoby mu neprial, aby jeho čnosti a zásluhy odměněné byly.

Po dokonanej duchovnej reči pristúpil preveleb. p. starček k oltáru, a pod rukovodstvom preveleb. p. Antoňa Markoviča, podděkana malackého a farára kuchynského, a mnohých kňazov prisluhujúcích odbýval svoje druhotiny. Po dokonaných druhotinách jak primiciant, tak sekundiciant udělovali sväté požehnanie ľudu veriacemu. Pod obidvoma sv. mšami sa strielalo z mažiarov.

Jak velký počet věriaceho ľudu tejto dvojnásobnej slavnosti účastným sa stal, to vypísať nemôžem, – dosť nech je na tom, že viacej ľudu bylo von kostola nežli v ňom; i jakožeby sa nebyl ľud shromaždil, keď viděl, že sa ích duchovní pastýri podobně ta poběrajú. Poriadok proti stisku ľudu vedlo c. kr. četníctvo (žandarmeria). Okolití pp. farári už týždňom predtým oznámili ľudu, že sá bude riedka slavnosť v Malackách odbývať, a preto i oni budúcu neděľu služby božie zavčas rána držať urídili. K tejto slavnosti okrem 19 pp. farárov, medzi nimi stupavsky a senický preveleb. pp. děkani, prišli i iní kňazi a klerici, tak že sa zo stavu kňazského blízko 40 osôb počítať mohlo; prišli tiež všeci pp. úradníci jak zo stránky cis. kráľovskej, tak i zo stránky Jeho Světlosti p. kniežaťa Antoňa Pálffy-ho.

Po dokonanej slavnosti, o dvoch hodinách po poludní, prisadlo sa k obědu, ktorý (pre úzkosť miesta na fare) odbavoval preveleb. p. děkan v kláštore vv. oo. sv. Františka; pri ktorom stolovalo 80 hosťov, kňazov i světských. Medzi zdravicami vynikala p. primiciantova, ktorý výbornou rečou latinskou verejné vďaky vzdával preveleb. p. děkanovi, jakožto pôvodcovi svojeho vzdělania, vychovania a na hodnosť kňazskú uvedenia. Ty si – pravil on – ktorý si mňa z náručia biedy a psoty vytrhol, keď si mňa malého po smrti mojich milých rodičov jako opustěnú sirotu pod svoju ochranu vzal; o mňa, o moju budúcnosť si sa všemožně staral; mňa jako zreničku oka svojeho chráňil; mňa do stavu kňazského uviedol; áno ani na tom ti eště dosť nebylo, lež si ešte tvoju naproti mně starosť dňa dnešnieho i dovršil, stanúc sa mojim rukovodičom pri prvej obětě, ktorú som činil na oltári Pána pánov atď.

Nasledovali potom i iné mnohé zdravice v reči latinskej, maďarskej a slovenskej. V tejto reči pripijal veleb. p. Martin Čulen, učiteľ na gymnásiumě prešporskom na zdravie jeho cis. kráľ. apošt. veličenstva, Jeho světlosti p. kniežatu Antoňovi Pálffymu, jeho eminencii kardinálovi kniežatu prímassovi, celému prítomnému úradníctvu a duchovenstvu. Já ale, pisateľ riadkov týchto, prajem p. primiciantovi: aby po nastúpenej ceste šťastlivo pokračoval, aby sa vždy ľúbil tomu, ktorý si ho vyvolil, Ježišu Kristu; aby byl učiněn hodným po 50-ročnom kňazstvě, tak jako jeho rukovodič a dobrodinec, druhotiny sláviť. Prevel. ale p. děkanovi prajem: aby prázny všeckých obtížností, ktoré staroba so sebou donáša, blahé dni života nalezol, mnohé dni a roky eště s námi prebýval a nás svojou prítomnosťou na mnohé letá obveseloval; po dokonanom ale tomto pozemskom putovaní k tomu sa dostal, komu už vyše padesiat rokov pri oltári slúži, a jeho kráľovstvo oznamuje. Boh nech je s ním i s námi!

P. Anian Dobšovič

Medzi srdečným lúčením ponáhlali sme sa (z vyšopísanej slavnosti po obědě) domov k odpoludňajším službám božím, želajúc dluhé roky, zdravia a šťastia obzvláště preveleb. p. děkanovi, jubilárnemu to dobrému kňazovi, ktorý za celých 50 rokov kňazstva svojeho býval zrkadlom kresťanského a kňazského života, do ktorého všeci hladieť a vždycky nasledovania hodný príklad kresťanskej čnosti a mravnosti naleznúť môžu. Jako děkan za celých 30 rokov sebě svěrené děkanstvo malacké neunavenou opatrnosťou, dychtivým slovom a vznešeným príkladom spravuje, tak že medzi všeckými farármi jedna mysel a jedno srdce prebýva. A jestliby sily staroby jeho ustávať stíhaly; hľa, nové sily v novoposvätěnom kňazovi, vo veleb. p. Schilhanekovi, skrze něho i slovom i príkladom i peňažitými nákladkami vychovanom s pomocou božou vzbudil ku cti a chvále Boha najvyššieho a k ozdobě cirkve svätej kresťansko-katolíckej, ktorá plnú nádej v mladom tomto kňazovi zakladať môže; lebo sám jeho eminencia p. kardinál knieža primas a arcibiskup náš, mladého tohoto kňaza, poznav čnosti a schopnosti jeho, hneď zo semenišťa na učteľskú stolicu trnavského gymnásia povolal. Hľa, to je zásluha našeho velact. preveleb. p. děkana, ktorá má tým vätšiu cenu pre naše ostrihomské arcibiskupstvo, čím vätší nedostatok na kňazoch cítime. Tyto zásluhy našeho veľactěného a milovaného p. děkana nezostanú bez odměny, a čoby ich aj svět eště meškal odměniť, odmění ich Boh povědomím dobrých skutkov, ktoré podla slov sv. Jána apoštola „blahoslavených nasledujú“ (Zjav. 14, 13). Ty ale, ó, Bože! vyslyš modlitby jeho, ktoré on tebě pri padesiatoročnej sv. mši obětoval; vyslyš spolu i srdečné žiadosti naše: daj mu na mnoho eště rokov stáleho zdravia, spokojnosti a potešenia plnú jubilárnu starobu!

Duchovní údovia děkanstva malackého

Vysvetlivky a skratky:

riedka – zriedkavá
světlosti – jasnosti
b.r. – pravdepodobne: bežiaceho roku (pod vplyvom nemčiny), dnes by to bolo uvedené t.r. (tohto roku)
vv. oo. – pravdepoobne: velebných otcov
pp. – páni, pánov
c. kr. – cisárske a kráľovské