Červená armáda v Malackách

Blížil sa koniec druhej svetovej vojny. 5. apríl 1945 bol deň, keď bolo naše mesto oslobodené od fašizmu. Článok so základnými informáciami si môžete prečítať tu. Skúsime sa na tieto udalosti pozrieť odľahčene, konfrontáciou dvoch pohľadov – oficiálneho socialistického z roku 1980 a spomienkami Malačanov.

„Oslobodenie nášho mesta je ohnivkom v pevnej reťazi oslobodených miest spod nemeckého fašizmu. So symbolom kvitnúcej jari prišiel aj prísľub nového života v oslobodenej Československej republike.“ Takýto text nájdeme v popise malackej histórie v spise História, oslobodenie a súčasný vývoj Malaciek 1945-1980.

„Nie je možné nespomenúť veľké obete, ktoré museli byť položené, aby ďalšie generácie mohli spokojne a v mieri žiť a pracovať. Bol to práve ľud Sovietskeho zväzu, jeho armáda, ktorá priniesla najťažšie obete, zachránila naše národy pred zničením a umožnila im slobodné rozhodovanie o budúcnosti.“

„Dejiny nepoznali a nepoznajú armádu, ktorá by toľko vykonala v prospech ľudstva a slobody národov. Sovietsky vojak bol pre nás človekom nového sveta, symbolom hrdinstva,… Jeho nesmiernu obetavosť a hrdinstvo si neustále uchovávajú v pamäti nielen účastníci a a svedkovia oslobodzovacieho boja, ale i ďalšie pokolenia.“

Toľko angažovaný text z roku 1980. Padlí vojaci boli pochovaní v parku pri kostole, kde bol neskôr vybudovaný pamätník venovaný vojakom Červenej armády. Neskôr boli ich pozostatky prevezené na bratislavský Slavín, s výnimkou pozostatkov majora Dubovského, ktorého na základe žiadosti miestnych funkcionárov dovolili pochovať na starom cintoríne v Malackách.

Prechod frontu a príchod Červenej armády znamenal pre ľudí slobodu. Nechceme znižovať význam vojenských operácií a hrdinstvo sovietskych vojsk, ale skúsime sa na prechod frontu pozrieť z druhej strany – tak, ako to vnímali miestni obyvatelia. Podľa pamätníkov bol príchod sovietskych vojakov spojený s rabovaním a inými zločinmi. Ľudia sa dozvedeli, že v sovietskej armáde sú aj prepustení trestanci a negatívna zvesť o ich správaní sa rýchlo šírila. Pokúsili aspoň čiastočne na príchod osloboditeľov pripraviť – potraviny zakopali v záhrade, časť obyvateľstva odišla do okolitých lesov, mladé dievčatá a ženy sa prezliekali za starenky.

Ľudia prišli o zásoby, kone, bicykle, motorky, autá. Sovietski vojaci robili s miestnym obyvateľstvom „výhodné“ obchody – napríklad vymenili alkohol za benzín. Až neskôr vysvitlo, že išlo o vodu, do ktorej bolo priliate malé množstvo benzínu.

Vojaci sa ubytovali v malackých domoch. Pamätníčka spomína: „Vyhnali nás, bývali sme u otcovho brata. Šesť týždňov. Brat mal dva roky, sestra mala štyri, ja som mala osem. V takej izbičke sme bývali, päť ľudí. Ešte aj sliepky mama zobrala, aby ich zachránila pred sovietskymi vojakmi. Kým prišli, mali sme zabíjačku a zakopali sme masť aj mäso. S bodákmi všetko našli a zjedli. Keď potom chcela mama ísť domov, po zemiaky, musela mať povolenie a ešte dvaja vojaci s ňou išli do pivnice. Nič nebolo na svojom mieste, zo špajze spravili WC. Bola tam kopa.“

A pokračuje v spomínaní: „Všetkým zobrali hodinky, bicykle, ani na tom nevedeli jazdiť. Hodinky nepoznali. Potom išli po ženách. Znásilňovali. Naša mama zopla ruky: „Pane Ježišu Kriste, toto sú naši osloboditelia…“ Boli sopliaci, šestnásť-sedemnásťroční. Boli to chudáci chlapci. Ale boli strašne tvrdí, suroví. A stále boli ožratí, pili vodku.“

Pamätník s odstupom hodnotí situáciu podobne: „Keď prišli Rusi, všetko vybrakovali, stále boli opití… Chudáci, nahnali ich sem. Bola strašná demoralizácia. Boli tu až do 8. mája, potom armáda odchádzala. Ľudia ďakovali Pánu Bohu, že už idú. Ja som spával s otcom na dlážke v kuchyni, izby mala Červená armáda. Dievčatá museli byť poschovávané.“

Toľko spomienky Malačanov. Podobné zážitky mali obyvatelia celého Záhoria. Zločiny podľa spomienok pamätníkov väčšinou páchali radoví vojaci, ktorí boli často primitívni. Dôstojníci boli inteligentnejší a prehrešky svojich podriadených, o ktorých sa dozvedeli, vedeli potrestať aj zastrelením.

Oslobodzovanie prebehlo pomerne rýchlo, napriek tomu v Malackách padlo počas prechodu frontu okolo sto ľudí (údaje sa rôznia). Po vojne bol v parku vybudovaný pamätník, venovaný vojakom Červenej armády. Od skončenia vojny sa pri ňom každoročne v deň výročia stretávajú predstavitelia mesta a armády a obyvatelia, aby si pripomenuli udalosti z roku 1945.

 

 

4 komentárov
  1. jees
    jees hovorí:

    no ja si myslím, že dnes by niektorí nemuseli mať za sebou ani niekoľkomesačné a niekoľkotisíckilometrové vojnové útrapy, aby sa chovali podobne. Tým nechcem schvaľovať krivdu, ktorým sa niektorým stala, ale tí čo sa schovávali so sliepkami a zabíjačkou aspoň prežili, ale čo sa stalo s tými chlapcami, nahnanými do boja a nevedeli hodinu ani minútu, kedy ešte budú na svete, kto sa im môže čudovať, že si chceli omámiť mozog alkoholom a zobrať si aspoň niečo, čo sa im ešte naskytlo. To je predsa zákom prežitia. Kto sa zaujíma, čo sa s nimi stalo…neboli to asi Vaši dedkovia a otcovia. Aj dnes si predsa každý berie, čo môže, aj keď mu nejde práve o život, ale iba o mamon.

  2. mato
    mato hovorí:

    nasi „osloboditelia“ nas prisli oslobodit od vlastneho statu, majetku, znicit mladym dievcatam zivoty. Aspon by sa to NEMALO oficialne oslavovat, stacilo by zapalit 8. maja ticho sviecku za vsetkych nevinnych na oboch stranach…

  3. Jožko
    Jožko hovorí:

    Banda sedlácka malacká nevďačná. Za nemcov Vám bolo zjavne niektorým dobre, ani dneska by ste neboli iní, a radi kolaborovali. Čo si ruský vojak musel pretrpieť a Vy sa tu staráte o sliepky a žranicu. Mali ste osloboditeľom aj posledné dať. Že pozrieť sa aj na druhú stránku oslobodenia… veď hlavne o tú Vám ide… než by ste opísali ako sa v meste a okolí bojovalo, ako tu padli ruskí vojaci.

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.