Jeden prešel kúštek, druhý velkú dálku… alebo Aký bol divadelný festival

Text: Jakub Valachovič a Martin Macejka, foto: Martin Macejka a Martin Marek

Humor a salvy smiechu zvoľna vystrieda vážna nálada, sprevádzaná hudbou a vizuálnymi efektmi. Drámy a komédie, tak známe pojmy z prostredia, kde divadelné dosky znamenajú svet, sa v Malackách obmieňali

počas uplynulého divadelného festivalu Zejdeme sa na hambálku nepretržite. A neboli to len drámy a komédie, usporiadatelia pravda siahli i po iných pojmoch ako improvizácia, inscenácia, klaunikyáda a podobne, no väčšina divadelných laikov si aj tak väčšinu hier zaradilo po svojom.

Kategorizovanie však nie je náš biznis, naším poslaním je teraz zdokumentovať projekt Vlada Zetka a prakticky celého kolektívu malackého ochotníckeho Divadla na hambálku. Kto ste neboli, možno vám náš príspevok aspoň sčasti niečo vynahradí, kto ste boli, tak sa možno radi vrátite k niektorým momentom, ktoré vás očarili. A tí, ktorí ste neboli a nemáte o reportáž z festivalu Zejdeme sa na hambálku záujem, ste si zrejme náš príspevok ani nevyhľadali a preto je bezpredmetné sa k tomu viac vyjadrovať. Toľko úvod, pripravte scénu, môžeme začať!

Keď sa náš kolega Martin Macejka pýtal herečky z Divadla na hambálku Zuzky Chrústovej, aký bude tohtoročný festival Zejdeme sa na hambálku, Zuzka pohotovo odpovedala, že prvý. Ťažko povedať, či Maťo túžil práve po tejto informácii, v každom prípade, v skutočnosti to bol už druhý rok, čo v Malackách začal režisér Divadla na hambálku Vlado Zetek organizovať divadelný festival. Väčšina akcií je však prvý rok svojej existencie označená ako nultý ročník, čo môže sem tam skomplikovať situáciu, ale to už sa dostávame niekam inam. Teraz, po odohraní poslednej hry Krvavá svadba v podaní malackého Divadla na hambálku si už môže na otázku: „Aký bol tohtoročný festival?“ odpovedať každý sám podľa jeho gusta. My sa prikláňame k názoru, že okrem toho, že to bol prvý ročník, je iniciatíva organizovania divadelného festivalu skvelá myšlienka, ktorá potešila nejedného diváka.

V prostredí hereckých výkonov hralo významnú úlohu i vľúdne domáce prostredie, ktoré sa vyznačovalo najmä vôňou gulášu a chuťou burčiaku (tým nechceme povedať, že guláš nebol chutný, okrem toho, že skvele voňal bol pripravený podľa hambálkovskej receptúry a chuť mal teda vynikajúcu). Vo večerných hodinách sa potom najmä vplyvom burčiaku stávalo, že redaktor Malackých pohľadov kládol hercom zúfalo naivné otázky typu „Ako sa máte?“ alebo „Je to ťažké vystupovať pred obecenstvom?“. Dobrá nálada divákov sa stala najsladšou odmenou usporiadateľov.

Úplne prvým predstavením bola rozprávka O snehulienke, ktorú navštívili školy vo štvrtok doobeda. Festival potom večer slávnostne otvorilo  legendárne Radošinské naivné divadlo programom s názvom To najlepšie z RND. Úspešné scénky z predstavení ako Jánošík, Desatoro, Konečná stanica a pod. sa striedali s piesňami Jána Melkoviča. Okrem Stanislava Štepku, ktorý celým večerom sprevádzal, sa v Kultúrním domečku predstavila Maruška Nedomová, Lujza Schrameková, Dominika Kleisová, Mojmír Caban, Richard Felix, Milan Šago a Ladislav Hubáček.

Didaktickú klaunikyádu pre gymnazistov na motívy románu Cervantesa Don Quijote de la Ancha predviedlo v piatok Divadlo Klauniky a Studio GaGa Brno. Don Quijote bol profesorom španielčiny a spolu so svojou asistentkou Anchou, ktorá bola náhradou za Sancha Panzu, „svojich“ študentov, aj z radov učiteľov, zapájal do predstavenia. Vďaka pohotovým reakciám a improvizácii si získal priazeň publika. Aj keď niektorí sa určite obávali, že sa z nich nedobrovoľne stanú účinkujúci.

Poobede sa situácia definitívne otočila. Baby z františkánskeho gymnázia, ktoré doobeda sedeli v publiku, vystúpili na javisko a ukázali, ako im všetkým jeden „týpek“ Adam zvaný Mr. Boombastic dokáže pomotať hlavy. Na internáte sa stretli dievčatá z rôznych kútov Slovenska. Kača z Kútú, Štefka ze Gbelú, Saša z východu obdivujúca Mojsejovcov, Ľudmila zo stredného Slovenska, tancujúca v SĽUK-u, a „paštekárka“ Ema, ktorá má vplyv na ľudí. Adam začal chodiť s každou z nich bez toho, aby to ostatné vedeli. Samozrejme, netrvalo to dlho. Potom mu to baby pekne zrátali. Táto skúsenosť ich posilnila a stali sa priateľkami až do smrti. Teda do času, kým sa na scéne neobjavil ďalší chalan…

Divadelní spolek Jiří z Poděbrad prišiel do Malaciek za zážitkami i predstaviť tunajšiemu publiku dve divadelné hry. V piatok o šiestej večer to bola tzv. crazy komédia „Jak vyloupit banku“ od Samyho Faada. V krátkosti sa dá scenár opísať tak, že rodina, ktorej členov je ozaj mnoho, ďalší je na ceste, trie biedu, nemá čo do úst (je to talianska hra, podľa toho, čo sme zistili, akákoľvek paralela s niektorými občanmi z východného Slovenska, najmä teda z obcí Spišský Štvrtok, Spišské Podhradie alebo Letanovce je len náhodná). Hlava rodiny Augustin je presvedčený o svojej genialite a „bombarduje“ famíliu svojimi „trochu“ výstrednými vynálezmi. Rodinka sa rozhodne pre „najjednoduchšiu“ cestu, ako sa dostať k peniazom….. navrhne vykradnúť, pardon „udělat“ banku. Prístupová cesta vedie cez kanál. Týmto spôsobom so sebou ťahajú “ i tehotnú dcéru a „tetičku“, ktorá, keďže je na invalidnom vozíku, tak sa do tej banky ani nedostane. Prečo? Môžete si odpovedať sami, keď sa skúsite dostať do banky cez kanál na invalidnom vozíku. Angličan by povedal, že táto myšlienka je „crazy“, z toho dôvodu i názov „crazy komédia“. Počas hry prinesie jedna z postáv do banky odniekiaľ z chodby hasiaci prístroj. Vzápätí na pódium vtrhne rozčúlený policajt, ktorým nie je nik iný, ako člen našich hambálkovcov Paľo Knotek a s krikom, že hasiace prístroje v kultúrnim domečku sú nové a aj tie nám berú sa otáča a rozohnene opúšťa scénu. Poděbradčania zostávajú stáť v nemom úžase, aby sa o pár sekúnd všetci zborovo ospravedlnili. „Keď boli Malačania u nás, tak si vybrali do svojej scény dvoch našich hercov. Teraz nám vlastne splatili dlh,“ smeje sa riaditeľ banky, alias herec Karel Lhotský.

Večer pán profesor Don Quijote voľne nadviazal na doobedňajšie vystúpenie, tentokrát ho sprevádzal vychovávateľ Evžen.

Kombinácia hudby, vizuálnych efektov a dávka psychológie tvorí základný pilier hry Prešporského divadla „Pokušenie“. Začiatok predstavenia pripadol v piatok na neskorú večernú, jedenástu hodinu, napriek tomu bola kinosála plná divákov. „Na „hambálku“ sa zišlo množstvo ľudí, ktorí sa s nami chceli aj zabaviť, aj poučiť, aj porozmýšľať,“ hovorí po predstavení herec Štefan Richtárech. Na našu otázku, či divák, ktorý prvý raz zhliadol túto hru, mal šancu pochopiť podstatu, Štefan odpovedá. „To je z javiska ťažké určiť. Či pochopil podstatu, to neviem. Ale myslím, že isto pochopil dej, napokon, je to len o tom, že chlapík má desať zlatých tehličiek a teraz dedinčania musia jedného zabiť, aby ich dostali a spravia to alebo to nespravia a zvíťazí zlo alebo dobro… dôležité je pochopiť dej.“ Prešporské divadlo sa kategorizuje ako činoherné, a herci sa snažia pri každej ďalšej hre využívať nové a nové prvky, dekorácie, tance, pohyby… „Najbližšie ideme skúšať operu,“ tvrdí Richtárech. I podľa ďalšej herečky Judity Hansman „prešporským“ činohercom nestačí len text. Oni potrebujú viac: „Máme radi nápaditosť. Náš režisér Ivan Blahút je človek, ktorý je správne prísny a chce od nás skvelé výkony.“

Sobota patrila najmä mladým. Dvakrát sa predstavili žiaci z literárno-dramatického odboru ZUŠ. Najskôr doobeda s rozprávkou Ako šlo vajce na vandrovku.

Popoludní sa mladí umelci predviedli so svojím absolventským predstavením Život po živote, ktoré divákov donútilo zamyslieť sa nad svojím počínaním v tunajšom, pozemskom živote. Dojem z predstavenia znásobovali sugestívne zvukové a svetelné efekty.

Tretím predstavením bola“divadelná jednohubka“Štúdia mladých Divadla na hambálku s názvom Money, money.

Mládežnícky program ukončila súťaž v improvizácii o hambáleček. Do tejto „detskej improligy“ sa zapojilo sedem družstiev. Medzi nimi boli  členovia oboch súborov, ako aj babské divadlo z Gymnázia sv. Františka Assiského. Odborná porota v zložení Nadežda Tučková, Jana Langrová a Lenka Belcáková rozhodli, že víťazom sa stali Gumkáči bez gumy z LDO ZUŠ. Podľa Malackých pohľadov najlepšie výkony predviedlo družstvo B2 Šupa z babského divadla.

Druhá hra, ktorú nám Poděbradčania predviedli v sobotu o ôsmej, mala názov Ezop. Je to predovšetkým kontrast medzi múdrosťou otroka Ezopa a takpovediac „filozofa“ Xchantesa, ktorého perfektne stvárnil Ladislav Langr, medzi priateľmi tiež prezývaný ako Lála. V hre je taktiež mnoho komických prvkov, na rozdiel od ich „bankovej anabázy“ však núti diváka rozmýšľať. A to je dobre, tak to má byť. „Osobne mám z nášho predstavenia, ale i z celého festivalu ohromné pocity,“ povedal nám po hre Ezop Ladislav „Lála“ Langr. V hre Ezop sa nielen hrá, ale aj spieva. Hercom sekundujú (ak sa to tak dá nazvať) hudobníci pod vedením Josefa Jínu. „Tento pán Jína má v Poděbradoch svoj big band, ktorý koncertuje už 35 rokov. Náš režisér sa s touto kapelou priatelí a z tohto kamarátstva defacto vznikla hudobná zložka k hre Ezop,“ vraví Langr. Kapela (klávesy, basa, dychové nástroje) hrá a herci spievajú. Pekné.

Nepochybne „ťahákom“ bolo i duo Jakub Nvota a Kamil Žiška so svojím Túlavým divadlom. Tí mali prísť už minulý rok, ale podľa vtedajších slov Vlada Zetka „sa niekde zatúlali“ a napokon svoju hru In vino predviedli Malačanom až v sobotu. Sála MCK bola plná zvedavých divákov, všetok arzenál (účinkujúci, usporiadatelia, pohostenie, hudobníci…) sa presťahovali z kina do Spoločenského domu. Vystúpenie Túlavého divadla zožalo na scéne úspech. A to nikoho neprekvapilo. „Atmosféra v Malackách je ozaj veľmi srdečná a priateľská,“ vravel nám po predstavení Jakub Nvota. V hre In vino vystupuje so svojím kolegom Kamilom Žiškom, ale na scéne majú ešte jeden element, ktorý predstavuje dôležitý prvok ich predstavenia… drevenú stoličku. „Stolička je naša veľká kamarátka a neoficiálny tretí člen hry. V hre určuje bod, kde sa dvaja herci stretávajú, resp. rozchádzajú. Túto stoličku sme stretli v portáli a bolo to veľmi príjemné stretnutie,“ vraví Nvota.

Mimoriadne zábavný večer, respektíve neskorá noc, vyvrcholila tzv. „improligou“ o veliký hambál. Ide o súťaž kolektívov v improvizovaní a v čo najvtipnejšom alebo vôbec najefektnejšom predvedení scénky, ktorá však musí korešpondovať s témou, ktorú si vyberie dané družstvo. Družstiev bolo tento rok päť a asi nám nikto nevytkne, ak napíšeme, že v súťaži si to „rozdali“ herci z malackého Divadla na hambálku a z poděbradského Divadelného spolku Jiří, ktorí účinkovali v ten istý večer v kine s hrou Ezop. Všetkých päť kolektívov totiž reprezentovalo jedno alebo druhé z týchto divadiel.

Pravidlá boli pomerne neľútostné, pritom sa však niesli vo veľmi príjemnom a najmä komickom prostredí. Každá súťažiaca skupina (v každej skupine dvaja alebo traja herci) má jednu minútu na prípravu krátkej scény (ktorá tiež trvá maximálne minútu), ktorej tému si losujú. Keďže skupín bolo päť, hralo sa na štyri kola, po každom kole vypadlo jedno družstvo, ktoré určila porota v čele s Jakubom Nvotom. Vo štvrtom, finálovom kole zostali len Poděbradčania. Víťazmi sa stali Malačania Staré svište v zložení Mária Vinceková, Katarína Trenčanská a Michal Režný. Podľa predsedu poroty Jakuba Nvotu rozhodla invenčnosť. Po chvíľke mlčania sa redaktor J. Valachovič odhodlal spýtať Nvotu, čo tým myslel. J. Nvota veľmi trpezlivo vysvetlil, že invenčnosť znamená nápaditosť, niečo, čo výkonu pridá hodnotu. Súhlasíme, že Staré svište boli nápadité, mali však ťažkú konkurenciu najmä v podaní Poděbradčanov, ktorí nešetrili humorom a taktiež invenčnosťou. Akoby samostatným prvkom bola slovná vojna počas súťaže medzi Vladom Zetkom a Ladislavom „Lálom“ Langrom z Poděbrad. „Porota, vylúčte už toho Lálu konečne, „ navrhoval porote v jednom momente Vlado z hľadiska. Nato Lála vo výhodnej chvíli pred podišiel a pred divákmi porote pripomenul, že sa tento neukáznený divák, ktorý možno nemá ani kúpenú vstupenku pred chvíľou úplne nahlas dožadoval vylúčenia Lálu. „Ak teraz vypadneme, je jasné, že porota nerozhoduje objektívne a počúva jedného človeka.“ Vlado Zetek kontroval s nevinným výrazom, že on mal na mysli člena útočnej formácie z výberu majstrov sveta z roku 1985 v Prahe v ľadovom hokeji. „Každý si pamätáme na trio Lála, Pašek, Šejba. Lála hrával za Pardubice,“ opravil ho Zetek. Možno by Lála (nie ten z Pardubíc) i kontroval, ale bolo mu naznačené, že si má ísť pripraviť s partnerkou scénu.

Po tejto milej udalosti, keď sa odovzdal Veliký hambál sa dostali k slovu muzikanti a tanec. Na tejto udalosti sa už Malacké pohľady nezúčastnili, lebo razíme teóriu, že spánok prospieva duši i pleti a my chceme byť stále rovnako krásni… Z oficiálnych zdrojov sme však počuli, že zábava trvala do skorých ranných hodín a bola skvelá.

Absolútnym záverom sa stala hra Krvavá svadba v podaní domácich hambálkovcov. „Naši poděbradskí kamaráti mi po predstavení povedali, že neľutujú, že ostali až do konca. Boli nadšení,“ tvrdí Vlado Zetek. Nuž, je to dobrá vizitka pre každého, kto s Divadlom na hambálku aspoň trochu súvisí, hoci si treba uvedomiť, že hambálkovci berú divadlo ako potešenie a tak to aj vyzerá. Dej krvavej svadby je vlastne len o tom, že dvaja ľudia (muž a žena) sa ľúbia, ale chlapík si berie úplne inú ženu. Ale stále ľúbi tú prvú, ale ona je ohrdnutá a berie si just iného. Po svadbe však (už) svojmu manželovi po vzore Julie Roberts uteká za tým svojím prvým. Jej (už) manžel si pravda niečo také nedokáže pripustiť a v súboji sa tí dvaja kohúti zabijú. Ide o tragédiu, hercom asistujú gitaristi z kapely Flamenco Clan pod vedením Martina Biesa, čo je v konečnom dôsledku vynikajúce.

Vlado Zetek ukončil prvý ročník festivalu Zejdeme sa na hambálku slovami: „Nech žije druhý ročník festivalu Zejdeme sa na hambálku“. Malacké pohľady držia palce.