Výročie úmrtia Mikuláša XIII. Pálffyho

Posledný malacký Pálffy knieža Mikuláš XIII., ktorý sa v našom meste narodil v roku 1861, zomrel vo veku 74 rokov v rakúskom Marcheggu 6. marca 1935.

Mikuláš Pálffy, od roku 1879 hlava malackej línie rodu, pôsobil na dvore Františka Jozefa I. Svoje hlavné sídlo mal však v Malackách. Aj vďaka jeho aktivitám vznikol v meste dobrovoľný hasičský zbor a ženský kláštor vincentiek, ktorý sa stal pevným bodom malackého školstva. Po prevrate 1918 sa kvôli údajným informáciám o ohrození života zo strany Malačanov presťahoval do rakúskeho Marcheggu. Do Malaciek potom podľa dostupných informácií neprišiel ani na návštevu.

Okrem nútenej zmeny sídla mu osud neprial ani v iných oblastiach – s manželkou Margitou Zichy nemali deti, zmena pomerov ho postupne obrala o veľkú časť pozemkov na slovenskom území, o značný majetok ho podvodom obral aj príbuzný Jozef Pálffy zo Smoleníc. Po smrti manželky zostal Mikuláš sám, s dlhmi.  Tie ho donútili vzdať sa vlastníctva malackého zámku.

Mikuláš zomrel vo Viedni 6. marca 1935 a pochovaný je v hrobke v zámockom parku v Marcheggu vedľa svojej manželky, ktorá zomrela o desať rokov skôr, a vedľa brata Alexandra. Zvyšok rodového majetku (a dlhov) prešiel na jeho bratranca Ladislava, ktorý zomrel v roku 1947.

Informácia o Mikulášovej smrti bola v Malackách prijatá bez väčších emócií, výnimku tvorili rehoľníčky – vincentky, ktoré túto správu prijali so smútkom: „Len pred niekoľkýma hodinámi hlučné a veselé ulice zrázu utichly, keď ako čierný mrak a neočakávaný blesk rozniesol sa smutný chýr zomrel knieža Pálffy Mikuláš. … Zakvili Malacka a jej obyvatelia, lebo vedia čo a koho v ňom mali a teraz utratili. No neviem či to kto viac pocítil ako my milosrdné sestry, veď pominul zomrel zakladateľ nášho ústavu, našej školy. .. Nech mu Boh dá večnú slávu, ktorú si svojím na šlachetné skutky tak bohatým životom zaslúžil. … dľa jeho vypovede mnoho blažených chvil prežil tu. Prišiel si do školy medzi detské neviné duše odpočinúť, zabudnúť na trampoty politického života. Zomrel v ňom veľký bývalý státnik ľudomil, ktorý zaujem ľudu vedel predložiť aj všetkým súvekým predpojatostiam a nedbajúc neblahých pre slovenský ľud neprajných pomerov dbal o to aby v škole utvorily sa slovenské triedy so slovenským vyučovacím jazykom. … Jeho najoblúbenejším odpočinkom bola jazda po lesoch, keď samotný nikým nemilený mohol sa vhlbiť do tajnosti vesmíra a obdivovať tvorivú ruku Všemohúceho.”