Odišiel Peter Farkas-Žiška

V pondelok 9. decembra 2013 zomrel Peter Farkas-Žiška. Na začiatku milénia strávil jeden rok v Malackách. Hoci mal krátko pred tridsiatkou, bol osobnosťou. No zároveň bol (alebo stal sa) nepohodlnou osobou, ako som zistil pred chvíľou.

Peter Farkaš sa narodil 12. novembra 1973 v Bratislave, pochádzal z Veľkého Biela. V júni 1998 ho vysvätili za kňaza a o dva roky neskôr prišiel do Malaciek. Bolo to v čase, keď sa začalo rozbiehať občianske združenie MLOK. Peter Farkaš (zrejme až neskôr pod vplyvom poznania šľachtických predkov začal používať pôvodnú podobu mena Farkas) zaujal svojím “mafiánskym” zjavom, ktorý dopĺňalo čierne auto s tmavými sklami (škoda favorit). Zaujal charakteristickým hlasom. Zaujal krátkymi kázňami. Básnik na to, aby vyjadril to podstatné, nepotrebuje veľa slov. Bol vážny, dôstojný, tajomný. Jeho osobnosť prirodzene vzbudzovala rešpekt, úctu, sympatie. Aj v Malackách uviedol na verejnosť svoju básnickú prvotinu Čo som napísal, napísal som. Po roku, ako to bývalo vtedy zvykom, išiel z Malaciek “o dom ďalej”.

Peter Farkas-Žiška (foto: www.adsum.sk)

Ozval sa mi po viac ako desiatich rokoch tento rok v januári. Hľadal informácie o Pálffyovcoch („v poslednom vlastníkovi bojnického zámku kolovala naša farkasovská krv“) a o zámku Vývrat. V posledných rokoch písal poéziu menej (pozri link na článok nižšie), naopak zblížil sa s históriou (sledoval aj Malacké pohľady: „Myslím a spomínam na vás všetkých a so záujmom sledujem na nete, ako sa vám darí, a čo nové pre Malacky prinášate. Veľmi sa teším každému úsiliu, ktoré vidím, že ako vždy stále doťahujete do konca.“), profesionálne sa venoval genealógii. (“Je to pre mňa relax a oddych so zábavou. Musíme predsa rozširovať svoje zorné uhly.”)

Zhodou okolností som sa v tom čase zaoberal otázkou triptychu troch kráľov, nachádzajúceho sa na pravej strane presbytéria kláštorného kostola v Malackách. Na jeho vrchnej časti sa nachádza erb – nie pálffyovský jeleň, ale “neznámy” jednorožec. Stano Bellan vypátral, že ide o erb rodu Farkas. Peter Farkas nevedel presne, ktorý z jeho predkov uvedený triptych do kostola daroval, ale do úvahy by podľa neho prichádzali asi štyria jeho predkovia. “Jediným háčikom by bola len farebnosť v klenote, ktorá je vymenená, čo by aj mohla byť len chyba maliara, lebo nepoznám ani rod, ktorý by tu mal identický erb s naším.” Pustil sa do pátrania. Posledný mejl poslal v marci, tým naša komunikácia skončila. To som samozrejme ešte nevedel.

Farkasovský erb v kláštornom kostole v Malackách

Výmena mejlov ma potešila. Mal som v pláne niekedy ho navštíviť. Boldog nie je ďaleko. Niekedy.

Správa o jeho úmrtí bola zverejnená pred pár dňami. Uzatvoril jednu etapu. Vydal osem literárnych diel (bol považovaný za pokračovateľa katolíckej moderny, teda aj malackých františkánov), genealogicky spracoval minimálne jedenásť šľachtických rodov, napísal minimálne osem historických článkov a štúdií. Publikoval v časopisoch, bol členom viacerých spoločností. No predovšetkým sa venoval činnosti, ktorá nie je zameraná na merateľné ukazovatele.

Peter Farkas-Žiška (Žiška je básnické meno) zomrel mesiac po štyridsiatke. Stihol toho veľa. Alebo nestihol? V roku 2005 na túto tému napísal: „Sú chvíle, keď si prajeme radšej zomrieť a potom tá rozkoš v nás prebudí neutíchajúcu túžbu žiť. Ešte sme nepostíhali všetko. Ešte po nás nič nezostalo. Tých pár malicherností, ktoré sa zdajú byť veľkými, nestojí za nič.“ Napísal to v roku 2005 v článku V rokoch Kristových, ktorý som našiel pred chvíľou. A čítať ho budem ešte mnohokrát. Napadajú mi Krylove slová o úlohe osobnosti v dejinách…