Moja prvá zabíjačka

Vo štvrtok 24.11. som sa zúčastnil prezentácie 3. knihy z Malackých pohľadov a zaujala ma spomienka Vlada Handla o predvianočných zabíjačkách na Rádku, ktorú som na prezentácii čítal.

Vtedy som si s nostalgiou zaspomínal na časy detstva, keď aj moji starí rodičia Hurbanovci na Dolnom konci chovali svine i kozy a ja som sa rád chodil pozerať do maštale, najmä keď tam pribudli mladé kozliatka, alebo k chlievu na grúliace prasa. Vtedy mi ani um nezišlo, že takéto milé zvieratká môže niekto zniesť zo sveta.

Až raz pri jednej návšteve na Dolnom konci, mohol som mať 4 – 5 rokov, som bežal z letnej kuchyne z prvého dvora po druhom – hospodárskom dvore, smerom do záhrady za našimi, ktorí na mňa akosi zabudli, a zrazu som zastal ako skamenený. Nad hnojiskom stáli chrbtom ku mne rozkročený a zohnutý stareček, medzi nohami sa im metali biele nôžky kozľaťa, ktoré som ešte pred nejakou chvíľou obdivoval v maštali a do hnojiska stekala cícerkom krv. Obliala ma horúčava prišla na mňa slabosť, rozbehol som sa k mame, ktorá sa už po mňa vracala, videla, čo som ja videl a pritúlila ma do svojej sukne.

Bolo to moje prvé stretnutie so zánikom života a odvtedy som začal premýšľať aj nad tým, že keď sa chceme zasýtiť chutným mäskom, niekto ho musí pripraviť od začiatku do konca.

Keď som dorastal, starenka so starečkom už prestali chovať svine i kozy a tak som sa k zabíjačke dostal po prvý raz asi ako 30-ročný v Zohore u svojho kamaráta Fera, spolužiaka z SVŠ. Povestné držanie svinského chvostíka mi pri mojej zabíjačkovej premiére neponúkali, ale Fero ma inštruoval, že keď sviňu omráčia úderom do čela, my sa na ňu zvalíme a ja mám byť pri zadných nohách a držať ich, aby sviňa nemohla vstať.

Keď niečo robím, tak to robím, ako sa dnes hovorí „na plné gule“ a tak som sa aj vtedy snažil, aby sa nám tá sviňa nevyšmykla a nebol som ja na vine. Dychčal som pritom ako parný valec. Fero, chlap ako sa patrí, svoju úlohu zvládal „ľavou zadnou“ a ešte si, ako zvyčajne, zo mňa uťahoval a spýtal sa so smiechom mäsiara Ondreja: „Čuješ ňeco?“ narážajúc na moje dychčanie. On bol pri hlave, ale tým smerom som sa radšej nepozeral, lebo som vedel, že tečúca krv mi nerobí dobre. Len som počul, ako niečo potichu žblnká do lavóra. To už odpor nožičiek poľavoval a ja som bol rád, že som to prežil, lebo tohoto okamihu som sa trochu bál.

Nasledovala pre mňa najpríjemnejšia časť zabíjačky. Prípitok na úspešný otvárací úkon, príprava a ochutnávanie prvých delikates, čo priebežne popri porcovaní svine Ondrejom pripravovala Ferova šikovná manželka Mariška. Finále v ten deň si už veľmi nepamätám, lebo po výdatnej konzumácii príde na človeka zvyčajne útlm.

Zľava Martin Swan, Marek Swan a Vlado Müller. Chata Vampíl pri Malackách. Marec 1980

Vynikajúce klobásy sme vtedy údili u môjho kolegu Vlada Müllera, ktorý mal chatu aj s udiarňou na Vampíle pri Malackách. Rád sa hral na zálesáka, privítal nás v kovbojskom klobúku a dal nám ochutnať skvelý Irsai Oliver z Valtic na Morave, kam si pravidelne chodil po víno. Bol gurmán a mäsové výrobky si vyrábal sám. Boli vynikajúce a on mal rád, keď ho za ne chválili, čo sme robili radi, keď občas niečo priniesol do divadla.

Kolegyni Majde Pavelekovej pripravoval v divadelnom klube pohostenie k 50-ke. Ja som tam prišiel neskôr, lebo som vyrábal nejakú televíziu, zablahoželal som pani Pavelekovej, ona ma ponúkla najprv kapustnicou a nezabudla nahlas povedať: „Vladko mi pripravoval pohostenie.“ Nabrali mi plný tanier a keď som niesol prvú lyžicu k ústam, zozadu ma potľapkala po hlave nejaká veľká ruka. Pre istotu som položil plnú lyžicu naspäť do taniera a obzrel som sa. Nado mnou stál Vlado a s jemu vlastnou dávkou hrdosti sa pýtal: „Tak čo? Chutí? Chutí?“ Takmer mi vyletelo z úst pochvalné „áno“, ale potom som odvážne podotkol, že najprv musím ochutnať. Samozrejme po prvom súste nemali moje ovácie na kapustnicu konca – kraja. Nuž a pri takých pocitoch slasti človek zvyčajne nemyslí na drobné nepríjemnosti z prvej zabíjačky.

Bratislava 26.11. 2016