Zasnežené letisko Malacky – Nový dvor

Na prelome rokov 1944/1945 bola na letisku Malacky – Nový Dvor pri Kuchyni umiestnená nemecká I. skupina bojovej eskadry KG 4 „General Wever“, ktorá sa zúčastnila bitky o Budapešť. Hans Gaenshirt z 2. letky tejto eskadry opisoval podmienky na letisku nasledovne:

„V polovici januára (1945) napadol sneh. A v množstvách, ktoré sú neopísateľné: v priebehu dvoch dní asi 90 cm! Letisko bolo ochromené. Stroje zapadané snehom až na nepoznanie. Vedeli sme, že keď neodstránime sneh, následne príde odmäk a potom bude mrznúť, nebudeme môcť najmenej 2 – 3 týždne lietať. Tak prišiel rozkaz od veliteľa k odhrabávaniu lopatami.

Zohnalo sa asi 400 až 500 lopát, netuším odkiaľ a celá skupina vrátane veliteľa (major Ernst Göpel), dôstojníkov, šikovateľov, technikov, všetko čo malo ruky a nohy, odhŕňalo sneh dňom a nocou. Jednako bolo treba odhrnúť štartovaciu dráhu o šírke asi 30 metrov a dĺžke 800 – 900 metrov, teda asi 25 000 kubických metrov! K tomu rozjazdové dráhy od stanovíšť lietadiel k štartovacej dráhe s ešte raz takým množstvom!

Len keď sa niekto rýchlo zvalil, smel si urobiť prestávku. Dva dni a dve noci sme odhrabávali sneh bez prestávky, potom sme to zvládli a mohol sa urobiť pokus o štart a pristátie.

Také nebezpečné experimenty robil samotný náš veliteľ, a tak to bolo aj teraz. Štartoval na úzkej štartovacej dráhe – He 111 je okolo 22,50 m široký – napravo a naľavo od neho bol navŕšený sneh do výšky 3-4 metrov. Išlo to aj hladko. Ale pristávaniu sa na takej úzkej dráhe nedôverovalo. Stačilo by len celkom málo prejsť na stranu na snehovú stenu, stroj by sa mohol otočiť, nevysunúť podvozok a pristáť na bruchu s pravdepodobnou explóziou alebo prinajmenšom požiarom zošmyknutím na betónovej dráhe. Tak pristál v hlbokom snehu vedľa štartovacej dráhy.

Prizerali sme sa v napätí. Hlboký sneh brzdil silnejšie, ako sa čakalo, chvost He 111 stúpal nahor a mysleli sme každú chvíľu „teraz pôjde na nos“. Ale išlo to práve celkom dobre – po asi 200 metroch pristávacej dráhy stroj zastal. Z hlbokého snehu sa ale nemohol viac vyrolovať von, musel byť vytiahnutý ťažkým ťahačom s navijakom.

Táto metóda pristávania sa teda pre nočné pristávania určite nehodila! Chtiac nechtiac sme sa museli k tomu odhodlať, uskutočniť následne aj pristátie na úzkej štartovacej dráhe. Kurt Lauxmann a ja sme si to vyskúšali ako prví, potom čo nám veliteľ sľúbil, že nás nepotrestá, keď stroj poškodíme. Potom ako sa nám obom podarilo pristáť, vyskúšali si to aj ostatní – a ukázalo sa – že to síce bolo ťažké, ale možné. Čo išlo cez deň, muselo ísť aj v noci!

Tak nahlásil náš veliteľ skupiny u leteckého zboru opätovnú pripravenosť k boju. A promptne aj prišiel ešte v tú noc ďalší rozkaz na nasadenie k zásobovaniu Budapešti. Ako sme dúfali, všetky posádky zvládli aj nočné pristávanie bez nehody. Stali sme sa drzejšími a zvykali sme si na tieto extrémne podmienky na pristávanie tak rýchlo, že sme niekedy lietali aj na tri nasadenia.“     

Nemecké sane, ktoré sa používali na letisku v januári 1945

Napriek zvládnutiu nočného pristávania na zasneženom letisku sa zlé počasie predsa len podpísalo pod stratu bombardéra z eskadry KG 4. Heinkel 111 H-20, W.Nr. 700501 s pilotom Eduardom Wiesenfarthom, pozorovateľom Ludwigom Stahlom, palubným radistom Georgom Saalfrankom a palubným mechanikom Heinrichom Pollmeierom havaroval 16.1. 1945 na vrchu Vysoká v Malých Karpatoch. Išlo o skúsenú posádku, ktorá mala nalietaných vyše 1000 nepriateľských letov. Všetci zahynuli a ich ostatky sú pochované na vojenskom cintoríne v rakúskom Allentsteigu. 

Zdroje:

  • Gundelach, Karl. Kampfgeschwader »General Wever« 4, 1978 Stuttgart;
  • volksbund.de
0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.