Zo života ruskej vojačky

Od apríla 1945 sa v Malackách a v okolí nachádzalo prechodne niekoľko sovietskych vojenských špitálov. V rámci 2. ukrajinského frontu bola v meste dislokovaná 4611. chirurgická poľná mobilná nemocnica (chirurgičeskij polevoj podvižnoj gospitaľ) i 2241. infekčná vojenská nemocnica (infekcionnyj gospitaľ). Náčelníkom infekčnej nemocnice bol podplukovník Mentjukov. (Jedným z pacientov nemocnice bol poručík Stepan Kuzmič Azaročkin, ktorý v Malackách aj zomrel na chorobu, pravdepodobne týfus).

Spolu s 2241. infekčnou vojenskou nemocnicou sa do Malaciek dostala aj rodáčka z Leningradu Iskra Arnoľdovna Gidrovičová (vydatá Fokinová). Otec v hodnosti kapitána Červenej armády prednášal v Ivanove na kurzoch veliteľského zboru (komandnyj sostav). Za najväčších stalinských čistiek v armáde v roku 1937 ho zavreli a neskôr zastrelili. Matka pracovala v hoteli v Gorkom, no po uväznení manžela prišla o prácu a zakrátko bola odsúdená na 10 rokov, ktoré strávila v táboroch v Kazachstane. Brata umiestnili do detského domova. Gidrovičová pred vojnou pracovala ako vychovávateľka v detskom tuberkulóznom sanatóriu. Keď vypukla vojna s Nemeckom (22.6. 1941) mala 16 rokov. Zdravotné sestry, ktoré boli mobilizované, presvedčili napokon Iskru, aby sa k nim pridala. Po krátkodobých kurzoch sa v roku 1942 dostala v základnej hodnosti vojak (rjadovoj) ku spomínanej infekčnej vojenskej nemocnici umiestnenej u Stalingradu.

Ruská vojačka v Malackách

„Špitál sa nachádzal v lese. Spočiatku bol v Beketovke, to je v okolí Stalingradu, a potom nás preložili do oblasti, ktorú tu volali Jamy. U nás sa všetok čas venoval jedinej úlohe: prijímali sme pacientov, liečili ich a starali sa, aby sa čo možno najskôr vrátili k svojim jednotkám. Videli sme Nemcov, keď (maršal) Paulus kapituloval. Neďaleko od nášho špitálu sa nachádzali tábory, kde boli zajatci, všetci vyčerpaní, nedostatočne oblečení. Natiahnuté lodičky (čiapky) a cez ne zaviazané šatky, na nohách čo to obuté, previazané. Starali sa o to, akoby sa zohriali. Bol to žalostný pohľad.

Získala som medailu „Za obranu Stalingradu“. A v roku 1943 medailu „Za bojové zásluhy“. Ešte to bol rad Vlasteneckej vojny, ktorý dávali po vojne všetkým jej účastníkom. V období Stalingradskej bitky bolo počuť nepretržitú kanonádu, streľbu, a keď všetko skočilo, keď sa (nepriateľské) zoskupenie vzdalo, nastalo ticho, čo bolo také nezvyčajné, akoby nám to nechýbalo.

U nás boli dvaja náčelníci oddelenia, traja lekári, náčelník špitálu a politruk. Nechýbala ani kuchyňa s kuchárom. V tej dobe nás kŕmili celkom normálne, rozhodne tri krát za deň – raňajky, obed a večera. Pacientov i nás kŕmili rovnako. Na obed ustavične pšenovú polievku a kašu. Ešte nám dávali 800 gramov chleba. So stravovaním to v čase vojny bolo normálne. Pravdaže nekŕmili nás delikatesami, ale obyčajnou stravou, no nebola podvýživa. Dokonca niekedy aj zostalo nedojedené…Niekedy som zabudla na to, že treba obedovať. Dávali nedelený cukor a sladký čaj. A v roku 1943 tým, ktorí nefajčili, vydávali namiesto tabaku cukor alebo čokoládu. To bolo chutné. Na týždeň pripadala tabuľka čokolády na jedného. Ja som ju hneď zjedla. No častejšie dávali cukor, myslím 200 gramov.

Do nášho špitálu neprichádzali ranení, k nám sa dostávali pacienti práve s infekčnými ochoreniami – s týfom, dyzentériou, vratným týfom, škvrnitým týfom, s akýmkoľvek. A inokedy, keď sme sa sťahovali a bol veľký nával ranených, ako dajme tomu v oblasti Dnepru, kedy zúrili tvrdé boje, prijímali sme ranených ako chirurgický špitál. No u nás sa neoperovalo, len obväzovalo.

…V Kurskom oblúku sa náš špitál ubytoval v škole, vo dvore bol kvetinový záhon. Hoci bola vojna, nejaké kvety tam ostali. Raz som mala službu, trochu som zadriemala za stolom, keď som otvorila oči, priamo predo mnou držal pacient kyticu kvetov. Stál v spodkoch a zubil sa na plné ústa. Narušiteľ vykĺzol zo svojho miesta a obral celý záhon, aby mi vyjadril svoje sympatie.
Vtedy všetci verili vo víťazstvo. Patriotizmus bol veľmi silný. Skutočne, šli ako dobrovoľníci na vojnu. A verili vo víťazstvo, nikto nepremýšľal, čo inak bude.

Tvárou v tvár som videla fašistu, myslím pod Dneprom, kde zúrili boje. Raz som musela priviezť raneného zajatca z jedného špitálu k nám. Nepamätám sa, za akých okolností to bolo, ale povedali mi, že ho treba odprevadiť do špitála a umiestniť do osobitnej izby. Bol očividne letcom. U neho bola dokonca aj stráž. Ja som sa s ním nerozprávala, no veľmi mi utkvel v pamäti: cítila som v jeho očiach toľkú nenávisť voči nám… Vysoký, zaujímavý mládenec, netuším, čo sa s ním potom stalo. Naisto ho odoslali do (zajateckého) tábora.

Zo začiatku sme patrili pod Stalingradský front, potom sa stal 2.ukrajinským frontom a s ním sme šli do konca. Prešli sme Rumunsko, Československo, Maďarsko – čo by som veľa rozprávala. Vojnu som ukončila ako staršij seržant (rotmajster) zdravotníckej služby v Maďarsku. Myslím, že v marci 1946 ma demobilizovali. To už som bola vydatá. Muž bol vojenským lekárom. Jeho potom prevelili z Nemecka na Ďaleký Východ, do Prímorského kraja, a ja som tam robila v špitáli č. 308. A potom ho poslali na služobnú cestu do Číny a ja som šla k svokre do Rjazane, kde som absolvovala dvojročnú školu zdravotných sestier a tým sa moje vzdelanie zavŕšilo. Muža potom prevelili do mesta Černovcy a aj my sme odcestovali na Západnú Ukrajinu. Syn sa narodil v máji 1947. V meste Černovcy som pracovala v jednej nemocnici 37 rokov…

Mladým chcem popriať, aby čestne pracovali a boli dobrými, poriadnymi ľuďmi. To je to jediné, podľa mňa dostatočné. Najdôležitejšie je, aby boli normálnymi ľuďmi. Potom bude všetko dobré… Ja som so svojim životom veľmi spokojná. Mám prekrásne deti a vnukov. Nemám sa na čo sťažovať.“

Zdroje:
oborona.stalingrada.ru
soldat.ru
obd-memorial.ru

1 odpovedať
  1. modest6
    modest6 hovorí:

    …palec hore . Páči sa mi to . A Rusov si dobre pamätám . Po tej prvej zberbe prišli dobrí chlapci . Chodievali sa k nám modliť , starenka mali na stene ikony , priniesol ich ujo zo zajatia v Rusku . Srdečne zdravím………

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.