Príbeh rodiny Jozefa Ondriáša

Rodina Jozefa Ondriáša

Jozef Ondriáš sa narodil 8. 3. 1866 v Budmericiach želiarovi a pastierovi Jurajovi Ondriášovi z Lozorna a Tereze Darážovej. Mal súrodencov Jozefu (*1861), Máriu (*1863, †1864), Helenu (*1869) a Jána (*1878).

Rodina sa zvykla sťahovať za prácou, otec Juraj svojho času pracoval ako pastier na majeri v Budmericiach, neskôr na majeri pri Stupave a na Nandinom dvore západne od Zohoru.

Jozef si našiel prácu na rakúskej strane v časti Marchegg Bahnhof, kam prijímali nových zamestnancov k rozvíjajúcej sa železnici. Zoznámil sa s Rozáliou Blažekovou (*24.5. 1868 Stupava) vykonávajúcou na stanici pomocné práce. Prislúchala do obce Závod a jej rodičmi boli pastier Florián Blažek a Mária Radovičová.

Jozef a Rozália spolu žili v miestnom dome č. 209. Narodili sa im synovia Johann (*17.6. 1889) a Josef (*5.5. 1891). Kmotrou detí bola Fany Šteflovičová, dcéra lesníka z Lozorna, ktorá sa zamestnala v Marcheggu v dome č. 199 ako slúžka. Nemanželské deti sa stali legitímnymi po svadbe, ktorú Jozef s Rozáliou oslávil v pondelok 27.7. 1891.

Rozália rodená Blažeková porodila 10.9. 1896 o pol piatej poobede na železničnej stanici za pomoci pôrodnej babice Magdaleny Donschacher mŕtvu a teda nepokrstenú dcéru. Ďalšie deti narodené v Marcheggu boli synovia Rudolf (*15.6. 1898), Victor (*13.12. 1904) a Alois (*9.1. 1907). Dňa 16.3. 1910 Rozália potratila chlapca. Dieťa bolo nedostatočne zásobené kyslíkom, čo bolo zrejme vyvolané stlačením pupočnej šnúry alebo poškodením placenty.

Janatovci

Jozefova sestra Helena sa v máji 1895 vydala v Stupave za pastiera a nádenníka z Nandinho dvoru Jána Janatu (*26.1. 1872 Zohor), s ktorým už čakala dieťa. Keď sa Janatovcom narodila dcéra 27.8. 1895, dostala meno Rozália po Jozefovej žene. Jozef s manželkou tak boli kmotrami na krste na spomínanom dvore o dva dni neskôr. Janatovci sa tiež usadili v Marcheggu najneskôr v roku 1897 a Ján pracoval ako robotník na železnici.

Ján Janata
Helena Janatová

Syn Johann Ondriáš

Johann pracoval ako strojný zámočník a koncom júna 1914 sa oženil s Theresou Ivanics (*1890 Stripfing), dcérou nádenníka Filipa Ivaniča z Plaveckého Štvrtka a Anny Krajčírovej z Jablonového (svedkami na svadbe boli nádenníci Ján Janata a Ján Daráž). Mladomanželia bývali v Marcheggu v dome č. 201.

Úmrtie Jozefa s manželkou a brata Victora

Jozef senior zomrel počas prvej veľkej vojny 12.5. 1916 na pľúcnu tuberkulózu. Victor zomrel 26.2. 1928 na miliárnu tuberkulózu v dome č. 214 (prijal posledné pomazanie) a Rozália 3.8. 1929 následkom krvácania do mozgu.

Deti Janatovcov

Helena mala s Jánom Janatom štyri dcéry a troch synov, no dvaja chlapci zomreli už v detskom veku a Jánov osud sa zavŕšil v januári 1933, keď zomrel vo svojom dome č. 73 v Marcheggu na nádorové ochorenie kostnej drene. Helena sa pominula v roku 1957.

Najživotaschopnejší z Heleniných detí bol Stefan (*12.12. 1899 Marchegg), ktorý sa živil ako tesár, vo Viedni v kostole Všetkých svätých v obvode Brigittenau sa v septembri 1922 oženil s Annou Petrskou (*1900 Baumgarten) a usadil sa v Neunkirchene, kde zomrel ako 90-ročný.

Rodičia Anny Petrskej prišli do Rakúska z Vysokej pri Morave (Annina mladšia sestra Margarete sa v roku 1930 otrávila čistidlom Lysol, ktorý sa používal aj ako antikoncepcia). Stefanov syn Siegfried (*6.4. 1926) padol 17.5. 1944 na talianskom fronte ako vojak divízneho streleckého práporu (Divisions-Füssilier-Bataillon I.) a bol pochovaný na vojenskom cintoríne Pomezia 19 kilometrov južne od Ríma.

Synovia Rudolf a Josef Ondriášovci

Rudolf a Josef Ondrias pracovali ako zlievači železa v miestnej fabrike podnikateľa Maxa Sonnensteina. Zlievareň fungovala do roku 1934, keď ju kúpila a následne zlikvidovala konkurenčná spoločnosť Simmeringer Waggonfabrik.

Koncom mája 1919 sa Josef v Marcheggu oženil so slúžkou Rozáliou Kucmerovou (*7.6. 1894 Slovenský Meder /Palárikovo/), s ktorou mal dcéru Margaretu (*23.4. 1929, vydatú Leitner od roku 1949).

Josef odišiel z fabriky a zamestnal sa ako nočný dozorca v miestnej väznici (jeho žena tam dostala prácu ako kuchárka) a v auguste 1932 mu zvýšili mesačnú mzdu o 20 šilingov (na oplátku mal za to obstarať pre obec bubny).

Josefovo srdce dotĺklo v Marcheggu 7.4. 1959 a jeho brat Johann zomrel presne o osem mesiacov neskôr.

Rudolf sa v novembri 1919 oženil s Eudoxiou Ťuťunyk (*22.2. 1901 Grovica (?)) pochádzajúcou z oblasti haličského Tarnopolu). Na Jozefovej aj Rudolfovej svadbe bol svedkom Ján Janata. Rudolf s Eudoxiou mali synov Rudolfa juniora (*19.8. 1921 Marchegg) a Hermanna (*17.11. 1923).

Rudolf junior slúžil v základnej hodnosti pešiaka (Schütze) vo Wehrmachte v 3. rote 2. motocyklového práporu, neskôr u 118. pešieho náhradného práporu (motorizovaného) a zomrel 9.10. 1941 o tri štvrte na deväť ráno v lazarete Luftwaffe vo viedenskom okrese Döbling na otravu krvi následkom zanietenej strelnej rany v stehne. Jeho pozostatky boli prevezené na pohreb do Marcheggu. Hermann vojnu prežil, v júni 1958 sa v Mariazelli oženil s Marianne Lascak (*1926 Marchegg, mala predkov z Gajár aj z Gbelov), vystúpil z rímsko-katolíckej cirkvi a zomrel v Marcheggu v marci 1988. Rudolf senior zomrel vo svojom rodisku 12.4. 1978.

Hrob Ondriasovci, Marchegg — ***Hrob Ondriášovcov v Marcheggu***
***(Foto Andrej Wsól)***

Syn Alois Ondrias a jeho rodina

Alois žil v Marcheggu v dome č. 260 a pracoval ako pomocný sústružník v miestnej fabrike. Vstúpil do Komunistickej strany Rakúska (KPÖ), ktorá bola od mája 1933 vládou zakázaná.

V nedeľu 17.2. 1935 sa v Marcheggu oženil s Antoniou Kriedl (*10.8. 1911 Marchegg), dcérou posunovača Antona Kriedla a Kataríny Benčovej z domu č. 304. Za svedkov mali Aloisovho brata Josefa a zámočníka Karla Sorskeho (*1907), ktorý bol švagrom Antonie. Narodila sa im dcéra (vydatá Hofer) a syn Werner (*13.2. 1942 Marchegg).

Zatknutie a pochod do Dachau

To už bol Alois v hľadáčiku gestapa. Za členstvo v komunistickej strane ho 3.6. 1942 zatkli viedenskí gestapáci. Nasledovalo vypočúvanie a napokon súd, ktorý ho odsúdil na dva a pol roka väzenia za „prípravu k vlastizrade“. Bol umiestnený do väznice v dolnobavorskom meste Straubing, kde bolo internovaných viacero rakúskych komunistov.

Z nariadenia SS sa mali v apríli 1945 väzni zo Straubingu presunúť pochodom do koncentračného tábora v Dachau. Pochod 3000 väzňov pod dozorom stovky strážcov s karabínami Mauser začal 25.4. 1945 o pol ôsmej ráno. Nespútaní väzni boli oblečení do väzenských mundúrov a prikrývok, mali so sebou poľnú výstroj, trochu chleba a na nohách väčšinou obuté drevené topánky. Sprievod sprevádzal riaditeľ väznice Ottmar Badum a policajný inšpektor Dott.

Už v prvý deň pochodu sa podarilo utiecť viacerým väzňom. Na konci prvého dňa po asi 30 kilometrovom pochode prenocovala výprava pri Ottendingu na lúke. Ďalší deň sa pokračovalo do Altsdorfu pri Landshute, čo bolo asi 22 kilometrov. Na tretí deň sa pokračovalo cez Gündlkofen a Bruckberg do Moosburgu. V sobotu 28.4. 1945 pri prudkom daždi dorazila výprava cez Thonstetten, Langenbach, Marzlich a Freising do Pullingu, kde mali byť väzni odovzdaní jednotkám SS a odtiaľ mali prejsť do Dachau. To sa však kvôli blížiacim sa americkým vojskám nestalo a Badum s Dottom sa rozhodli, že sa s výpravou vrátia do Straubingu.

Nasledujúcu noc strávili väzni v Tuchingu pri Freisingu, prespali na farmárskom sene a dostali dokonca pár zemiakov. Počas pochodu sa však stávalo, že zaostávajúci väzni boli strieľaní najmä vojakmi z jednotiek SS a stovky väznených ľudí tak skončili svoju púť v priekopách pri ceste.

Trestanci zažili počas pochodu mestom aj nálet nízko letiacich spojeneckých lietadiel, pričom bolo viacero väzňov zasiahnutých. Výprava sa rozdelila na viacero skupín. Jedna z týchto skupín pohybujúca sa po ceste z Freisingu do Mníchova narazila na americké obrnené vozidlo, ktoré oslobodilo 250 väzňov a odviedlo ich do Echingu.

Dňa 29.4. 1945 popoludní asi 30 až 40 väzňov pod dozorom pochodovalo cez Goldach smerom k Mintrachingu. Po streľbe z guľometu pred tamojším mostom Isar sa menšia skupina rozpustila, keďže dozorcovia zmizli a väzni boli ubytovaní na neďalekých farmách. Alois patril k tým, čo pochod zo Straubingu prežili. Zomrel 27.12. 1980 vo viedenskom obvode Brigittenau.