Príbeh Emílie Jakubcovej
Ochotnícke divadlo v Malackách má mnohých protagonistov, žiaľ, mnohí z tých, ktorých som poznal a spolupracoval s nimi, už nežijú (Gabriel Vach, Milan Drobný), dokumenty sa s odchádzajúcimi zanietencami strácajú. Keď som začal spolupracovať s MCK v oblasti histórie športu i kultúry, rozhodol som sa vyhľadať a porozprávať sa s tými, ktorí sú ešte medzi nami, majú nejaký svoj archív a dobrú pamäť. Nezmazateľnú stopu zanechala v malackom ochotníckom divadelníctve pani učiteľka Emília Jakubcová, u ktorej som účinkoval ako žiak II. ZDŠ vo dvoch divadelných rozprávkach. Chcel som sa dozvedieť, aké boli jej divadelné začiatky a ako sa dostala z myjavských kopaníc do Malaciek. Dohovorili sme si koncom októbra minulého roku stretnutie u nej v byte v dlhom malackom paneláku.
Privítala ma vreckom vylúpaných a vreckom nevylúpaných orechov a fľašou pálenky z Brezovej. Vraj keď bola kedysi chorá, moja mama k nej chodila a opatrovala ju. „Ja nechcem byť dlžníčka,“ povedala. „A orechy sú pre Vaše vnúčatá.“ Vykala mi. „Pani učiteľka, veď v škole ste mi tykali, aj teraz mi tykajte,“ protestujem. Nechcela. Vtedy ma oslovovala priezviskom, ako všetkých žiakov, a ako by to vyzeralo „ty, Swan!?“ A teraz som už vraj vážený človek, tak zostaneme pri vykaní.
V prítomnosti jej opatrovateľky, ktorá jej priniesla obed, sme si pekne zaspomínali, diktafón ako na potvoru zaštrajkoval, tak som sa snažil jej spomienky zapisovať. Čas do môjho odchodu veľmi rýchlo ubehol, tak som sľúbil, že do Vianoc sa určite stretneme a doplníme to, čo zostalo nedopovedané. Žiaľ, človek mieni, Pán Boh mení. Mesiac ubehol ako keď bičom plesne, prišli moje zdravotné problémy a iné veci a keď som po Novom roku začal premýšľať o tom, kedy ju navštívim, prišla smutná správa, že pani učiteľka Jakubcová nás navždy opustila. Orechy z kopaníc sú ešte nevylúskané, orechové „štangle“ z tých vylúskaných už zjedené a ja si čítam nápis z etikety fľaše napísaný úhľadným učiteľským písmom: „Slivovica z kraja Štefánika. Pálenica Brezová pod Bradlom. Je to hádanka. Zamenili mi fľaše (mám nádchu) a tak hádajte – calvados, či slivovica? Piť v malých dávkach! Jakubcová“ Takmer plná fľaša svedčí o tom, že som poslúchol svoju učiteľku a režisérku v jednej osobe, ktorá venovala malackým deťom toľko svojho voľného času. Predkladám teda čitateľovi spomienky tak, ako sa z nej rinuli pri našom jedinom súkromnom stretnutí po takmer 50 rokoch.
Tvrdý život na kopaniciach.
„Otec bol mäsiar,“ začala. „U nás boli dvaja. Jeden bohatý a jeden chudobnejší a to bol môj otec.“
Na prelome 20. a 30.rokov minulého storočia zachvátila svet hospodárska kríza a keď vrcholila, narodila sa na kopaniciach Emília Jakubcová. Volali ju Milka. Keď mala pol roka, mama odišla do Francúzska za prácou, zarobiť peniaze. Malú Milku opatrovala do jedného roka jej veku istá žena, ktorá mala 4 deti. Potom ju vzala k sebe otcova sestra – krstná a tá ju mala do piatich rokov. Mama zostala vo Francúzsku až do vypuknutia II. svetovej vojny a dlho o nej nič nevedeli. Červený kríž aj Ministerstvo zahraničných vecí ČSR po nej pátrali, a keď sa ju ani po vojne nepodarilo nájsť, vyhlásili ju za nezvestnú.
Otec sa oženil s inou a Milka dostala macochu. Potom sa zistilo, že Američania kobercovým náletom bombardovali továreň vo Francúzsku, kde jej mama pracovala. Bola zranená a dostala sa do nemocnice, nikto však nevedel, kto je, lebo bola dlho v bezvedomí. Keď sa prebrala, dostala dočasné doklady a povolenie odcestovať na Slovensko. Musela sa však vrátiť, aby jej vo Francúzsku vystavili riadne doklady. Vtedy mala Milka už 16 rokov. Vyrastala u starkých na kopaniciach nad Košariskami na Dlhom vŕšku a mala sa dobre. Mali hospodárstvo a hektárovú záhradu, ktorej plody ich živili. Starká jej vždy prízvukovala: „Keď niečo chceš, povedz, my máme všetko, alebo ti kúpime, keď treba, ale nikdy nikomu nič neber!“
„Mala som prvú plačúcu bábiku na kopaniciach“, vraví pani Jakubcová. „Takú nemal široko – ďaleko nikto. Dievčatá mi ju pravdaže závideli, a ja som mala pocit víťazstva, lebo mi často pripomínali: ´Ty nemáš mamu.´ Pre to som dosť trpela, ale aj tak si spomínam na detstvo ako na veľmi šťastné, lebo starkí mi svojou láskou mamu dvojnásobne nahrádzali.“
Starý otec bol človek, akému sa vtedy hovorilo „sedlák“. Milku však vychovával veľmi citlivo. Všetko, čo potrebovala do života, jej vysvetlil. Každú nedeľu si našiel čas a mal s ňou vážne rozhovory o živote.
Po základnej škole šla Milka študovať na učiteľský ústav v Leviciach, ten však v povojnových rokoch plných zmien po čase zrušili, tak šla študovať na gymnázium do Komárna. Otec s macochou s ňou býval v Leviciach i v Komárne. Pracoval v mäsokombináte. Spolužitie s macochou nebolo pre Milku ideálne, možno aj preto sa otec so ženou odsťahoval a Milka sa dostala na internát. V škole sedela v lavici vedľa Maďarky – dcéry kalvínskeho farára a pomáhala jej so slovenčinou. Učil ich Čech – profesor Hlúšek.
Mali napísať vetu „Voly ťahali vozy.“ Vtedy bol pravopis taký, že v mužskom rode malo sloveso v množnom čísle na konci „i“ a v ženskom rode „y“. Spolužiačka nevedela, či napísať „ťahali“ alebo „ťahaly“, lebo nevedela, čo sú to voly. Chcela, aby jej Milka našepkala a pýtala sa „čo je to voly?“ „To je ako krava“, pomáhala Milka. Ďalšia otázka znela: „Aký krava? Mužský alebo ženský?“
Cesta do Malaciek nebola priama.
Milka túžila študovať „detskú réžiu“ v Bratislave. Takú mala predstavu o svojej budúcnosti. Na „bábkarinu“ na VŠMU nechcela ísť. Chcela nacvičovať s deťmi divadelné hry, čo sa jej nakoniec v Malackách splnilo, ale cesta do Malaciek bola komplikovaná a v Komárne netušila, čo ju ešte čaká.
„ Ako sa dostať na vysokú školu´, premýšľala som stále. Mala som zlý kádrový profil. Starý otec bol súkromne hospodáriaci roľník, a do papierov mu napísali ´kulak´. Keď ma nechceli vziať na vysokú školu, povedala som si, že pôjdem učiť, lebo vtedy bolo málo učiteľov a brali aj nevyštudovaných.“
Tak sa dostala do Černíka neďaleko Nitry a vydržala tam jeden rok. Potom učila štyri roky v Komjaticiach. Stále ju to však ťahalo domov na kopanice, kde nechala milovaných starkých. Chcela im splatiť veľkú lásku a starostlivosť, ktorou ju v detstve zahŕňali. Keď šla na nedeľu za nimi, vtedy sa chodilo do školy aj v sobotu, cestovala za nimi veľmi komplikovane. Najprv pešo do Komjatíc, potom vlakmi, autobusmi, často sa stalo, že ju niekto doviezol na Dlhý vŕšok o polnoci na voze.
„Mama bola vtedy robotníčka v Myjave, bývala v Kolónii“, spomína pani Jakubcová na neľahké roky mladosti. „Vtedy však ľudia nepovažovali tieto okolnosti za náročné, brali to ako samozrejmosť.“ Myšlienky jej zaletia na ďalšie pôsobisko v Dunajskej Strede.
„Do Dunajskej Stredy som šla učiť na jeden rok s podmienkou, že budem pri menšom úväzku učiť aj popoludní deti v Detskom domove, kde som bola ubytovaná. Ujec žijúci už v Bratislave mi síce vybavil učiteľské miesto v Petržalke, aj mi ho celý rok držali, ale ja som bola hrdá a nechcela som vziať to, čo bolo po protekcii. Chcela som si nájsť niečo sama. V Bratislave na odbore školstva som stretla Vargu – oktavána z gymnázia v Komárne, ktorý ma vždy sekíroval maďarskými výrazmi. Vedeli sme obaja, že sa poznáme, ale veľmi sme sa k sebe nehlásili. Vtedy mi ponúkli Malacky a ja som to v roku 1959 zobrala.“
Prvé kontakty učiteľky Emílie Jakubcovej s Malackami neboli najšťastnejšie. Cestou zo stanice stretla na námestí dve ženy, ktoré sa rozprávali po maďarsky. „Ja sa tých Maďarov nezbavím?“ pomyslela si. Ubytovali ju na Rádku, kde boli malé domčeky s okienkami, ktoré by človek dlaňou prikryl a vo vnútri tma.
„Ani som si nevybalila kufor. Nechcela som tu zostať.“
Po nejakom čase na Deň učiteľov dostala vyznamenanie, možno nielen za dobrú prácu, ale aj preto, aby v Malackách zostala. Z Bratislavy jej ho prišiel odovzdať známy konškolák z Komárna Varga.
„Usmieval sa na mňa, ale ja som sa mu, pokiaľ sa len dalo, vyhýbala. Prišla som domov nazlostená a prikázala som si: ´Zavrieš kufor a pôjdeš preč!´ Ale zostala som. Postupne som sa v Malackách udomácňovala. Zavážilo aj to, že Drgoncovci sa poznali s mojím ujcom v Bratislave, aj učiteľ Jurkáček mi pomáhal. Na Jedenásťročnej strednej škole v kláštore (bývalé FGM), kde som učila, som sa spriatelila so zubárkou dr. Bayerovou. Jej manžel dr. Bayer bol mojím osobným lekárom. Dobrú priateľku som našla aj v tajomníčke školy pani Malankovej.“
Ľady sa pomaly roztopili aj vo vzťahu k Vargovi z odboru školstva: „Neskôr sme sa spriatelili na akomsi zájazde. Povedal mi: ´Ty si bola taká protivná, taká tvrdá Slovenka.´“
Nuž, na kopaniciach bol tvrdý život. V tejto súvislosti spomenie pani učiteľka jednu príhodu: „Raz som mala v ktorejsi triede prvú hodinu, v noci napadol sneh, meškali autobusy a zopár žiakov prišlo neskoro na vyučovanie. Nechcela som sa s tým zmieriť a povedala som im, že ja som chodila do školy šesť kilometrov peši aj v zime cez záveje, a vždy načas. Na to jeden z oneskorencov Peter Hegyi, dnes už lekár, povedal: ´No to by som chcel vidieť.´ Vtedy som už robila na čiastočný úväzok skupinovú vedúcu Pionierskej organizácie a plnili sa odznaky 100 jarných kilometrov. Zorganizovala som výlet popod Štefánikovu mohylu, všetko som o ňom žiakom porozprávala, lebo vtedy sa o Štefánikovi neučilo nič, len sa spomenulo jeho meno v súvislosti so vznikom ČSR. Túru sme potiahli až na kopanice, kde mám teraz chalupu v starorodičovskom dome. Pred ňou sa môj milý žiak Hegyi zvalil na zem a povedal: ´Tak toto by som nerobil, ani keby som celý život nevedel čítať a písať.´
Skupinovú vedúcu v Dome pionierov a mládeže som robila 5 rokov. V škole mi preto znížili úväzok. Po mne to na moje úpenlivé prosby zobrala pani Dubayová.
Na to, že som konečne v Malackách ten kufor vybalila, mala vplyv aj blízkosť Bratislavy.
Vždy som chcela byť čo najbližšie k Bratislave. S krstnou som chodievala do Reduty na koncerty Slovenskej filharmónie a predtým sme sa vždy zastavili v Devíne na kávičku a zmrzlinu. To bol vtedy nový hotel… A v Malackách prišlo na rad aj to hlavné.
Na kopaniciach sa pravidelne hrávalo ochotnícke divadlo. Túžila som byť režisérkou a ochotnícke divadlo bolo prirodzenou cestou. Tak som si vymyslela dramatizáciu románu Zuzky Zgurišky Bičianka z doliny. Dej sa odohráva na kopaniciach a priame reči sú písané v kopaničiarskom nárečí, ktoré neskôr mohli ľudia spoznať cez televízny seriál Sváko Ragan z Brezovej. Zašla som na Literárnu agentúru (LITA) do Bratislavy, pre každého herca som kúpila knižku a do nich som podčiarkovala texty pre malackých ochotníkov. V hre účinkovali dospelí i mládež z malackých škôl.
Chcela som, aby vo svadobnej scéne vystupoval aj vychýrený myjavský primáš Samko Dudík, tak som šla za ním. Kedysi som chodievala na zábavy v Myjave, kde on hrával v Spoločenskom dome. Jednu takú zábavu som pretancovala od večera do rána a nechýbala som v jedinom kole. Dudík hral dole, a hore hrala iná kapela. Hudbe Samka Dudíka sa nedalo odolať. K mame do Kolónie som vtedy prišla o siedmej ráno. Bála som sa, že ma vyhodí, tak som zobrala so sebou nápadníka zo Šaštína, aby ma pre istotu čakal pred domom. Nebolo však treba. Mama ma privítala so slovami: ´Už nehrajú, keď si prišla?´ A bol pokoj.
V čase realizácie Bičianky (1962) býval Samko Dudík v myjavskej Kolónii tam, kde moja mama. Prišla som jednoducho k nemu, povedala som mu „kto som, čo som“, požiadala som ho, či by neprišiel vystupovať do Malaciek do Bičianky z doliny a on pristal.
Raz som u neho stretla aj budúceho šéfa OĽUN, Samkovho vnuka Mira Dudíka. Vtedy mal asi 12 rokov. Samko povedal, že ho aj on učí, ale Mirko sa učí hrať podľa nôt. ´To nie ako ja – národný umelec. Ja nepoznám noty. Vždy som hral podľa sluchu.´
Samko Dudík priviedol do Malaciek dvoch muzikantov, prišli na jednu generálku, kriedou som im nakreslila, kde budú stáť, nacvičili pesničky a Bičianku sme hrali v Sokolovni sedemkrát. Taký bol o predstavenie záujem. Samko Dudík s kolegami býval u Tučkovcov. Pani Tučková, mama Nade Tučkovej, hrala hlavnú postavu – Bičianku. Pochádzala tiež z kopaníc, tak si rozumeli.
„Jedno predstavenie sme hrali aj v malackých kasárňach“, pokračuje v spomienkach pani Jakubcová. „Kapitán Obora dal k dispozícii zopár vojakov ktorí v hre vystupovali a poskytovali aj technické zabezpečenie. Možno preto sme mali aj v kasárňach obrovský úspech. Vojaci – diváci začali počas predstavenia v sále tancovať a na záver bol aplauz postojačky.
V hre bola postava starej baby, ktorá párala perie a pritom popíjala. Nikto ju nechcel hrať, tak som si ju zahrala ja. Zuby mi natreli na čierno a počas deja som aj tancovala. Biela nazberaná sukňa – kasanica sa mi pri tanci krútila a dvíhala, až jeden z divákov sediacich počas predstavenia v prvom rade zvolal: ´Kukni na tú starú babu, jak tancuje. Šak ona má bombarďáky až po kolena.´ Vtedy som mala len niečo cez tridsať rokov.“
Na chvíľu zavládne ticho, cítiť nostalgiu vyvolanú spomienkami na pekné časy mladosti a pani učiteľka Emília Jakubcová sa vracia do reality konštatovaním: „Ešte mám doma myjavský kroj. Sľúbila som ho na Brezovú.“ Lúčime sa s tým, že sa do Vianoc stretneme a budeme pokračovať v spomienkach na 30-ročné obdobie jej divadelného pôsobenia, keď nacvičila so žiakmi II. ZDŠ 28 rozprávok. V prvej – Úbohej Aničke – r. 1964 som hral postavu Kráľoviča a o dva roky neskôr som hral v Bráne Slnka indiánskeho náčelníka Tokvi – Teja v kostýme požičanom od spolužiaka Ruda Podmajerského. Old Shatterhand (Ďuro Gašpar) za asistencie Winnetoua (Peter Malanka) ma omráčil päsťou tak dôkladne, až mi z hlavy odletela indiánska čelenka. Po 30 rokoch, v školskom roku 1993/94 bola poslednou réžiou pani Jakubcovej opäť Úbohá Anička.
Človek mieni,.. a pamätníci odchádzajú.
1.2. 2015 by sa bola pani učiteľka Emília Jakubcová dožila 84 rokov.
S úctou a vďakou
Alfréd Swan
Vážený čitateľ, ak máš čo pridať k týmto spomienkam, čo stojí za to, a nielen o divadle, neváhaj a píš! Aby si to niekto mohol prečítať, aj keď tu už my nebudeme.
Bratislava 21. 1. 2015
Skvely clanok, klobuk dole (aj z ucty k pamiatke pani Jakubcovej)
Krásna spomienka. Často na pani učiteľku Jakubcovú spomínam. Divadlo som nehrala, ale mňa zasvätila do tajov kulinárskeho umenia. Naučila ma uvariť najlepšie hovädzie merano 🙂
Pekný článok. Vďaka!
Veľmi ďakujem za túto spomienku. Som pravnučkou Samka Dudíka a vždy sa rada dozviem, ako ho vnímali bežní ľudia, ktorým rád hral. Tieto spomienky sú o tom vzácnejšie, že generácia, ktorá ho ešte zažila (i keď ako starého človeka) je už definitívne na odchode. Ešte raz vďaka a užitočnú prácu!