Rozhovor Malackých pohľadov s Vladom Zetkom

Rozprávali sme sa s Vladom Zetkom. O detstve, o Malackách a záhoráčtine, o divadle. Odpovede sa prelínali, preto sme sa rovnako ako pri predchádzajúcom rozhovore rozhodli neprerušovať všetky otázkami, ale podnadpismi oddeľovať jednotlivé témy.

Vlado Zetek s obrazom od Františka Liptáka.

Detstvo

Som dieťa Domkov, tých nových – sídliska. Ako šesťročný som sa tam s rodičmi presťahoval zo sídliska na ulici 1. mája. Tam bolo pekne, pri nás tiekla Malina, starší súrodenci ma popri nej vodili. Mám hmlisté spomienky, že sme na zamrznutej Maline, súrodenci s kamarátmi ma ťahajú na saniach, vidím len hviezdy. Bolo to krásne, ale veľmi málo si z toho pamätám.

Potom sme sa presťahovali do Domkov. Nepamätám si už tie staré domčeky, ktoré tam predtým stáli. Už bolo všetko zvalené a čakalo na veľkú komunistickú výstavbu. Bolo to v roku 1974. Nasťahovali sme sa do prvého osemvchodového domu. Naokolo boli vykopané jamy na nové domy, rozostavané domy, raj pre chlapcov od 7 do 14 rokov. Vyvádzanie kvázi mestského typu – behanie po stavbách, unikanie pred vrátnikmi a robotníkmi, schovávanie sa na stavbách, naháňanie potkanov fungovalo vo veľkom. Keď sa potom sídlisko dobudovávalo, robili sa ihriská, v zime sme ich za pomoci rodičov napúšťali a hrávali sme hokej, v lete hokejbal, futbal a iné športy. Odohrávali sa dôležité zápasy a ligy. Potom boli súťaže aj s Partizánskou a inými sídliskami.

Vybiehali sme aj do okolitých lesov. Začali sme pri stavnici (pri Troch duboch), rodičia niektorých kamarátov tam mali záhradky a vďaka tomu sme to objavili, jazdili sme tam na bicykloch. Keď sme boli starší, jazdili sme aj na štrkoviská v okolitých obciach. V lete sa chodilo na kúpalisko pri kasárňach. Lokality ako Rádek a rybníky som spoznal až oveľa neskôr.

Popri tom som chodil na dramatický krúžok do synagógy k Naďke Tučkovej. Divadlo ma bavilo od malička. Istý čas som chodil aj na futbal, venoval som sa aj ľahkej atletike.

Vlado Zetek.

Rodičia pochádzali z Moravy. Mama bola učiteľka, otec bol vojak z povolania, bol u pohraničnej stráže. Príbuzenstvo som mal na Morave. Celé leto som trávil v Novom Jičíne a neďaleko v dedinke, ktorá sa volá Žilina. Celé sa to točilo okolo prírody, koní a športu. Bolo tam nádherne. Keď som prišiel, všetky deti sa mi smiali, že neviem rozprávať ich rečou, moravsko-ostravsky. Keď som sa potom vrátil na konci prázdnin domov, zase sa mi smiali tu, že neviem po slovensky alebo záhorácky, že rozprávam ináč.

Je čo závidieť generácii, ktorá nezažila bývalý režim, resp. bola vo veku, keď ho nemohla vnímať. Čím sme boli väčší, venovali sme sa literatúre, divadlu, stretávali sme sa s mnohými ľuďmi, tým viac sa nám otvárali oči – kde sme my a kde je svet. Mali sme výhodu, že sme mohli sledovať aspoň rakúsku televíziu. Môj otec ako politruk to nemal veľmi rád, keď som to pozeral alebo keď som si púšťal Kryla, ale on nebol z tých, ktorí by boli zásadne proti tomu. Dnes deti môžu chodiť do celého sveta, my sme nemohli. Na druhej strane dnes majú všetko, až veľa. Nehovorím to mentorsky. Robím pre deti, vidím, aké sú. Dnes sa deti bežne nehrávajú vonku, skôr sa potulujú alebo sú zatvorené doma. My sme boli partie, robili sme si bunkre, klubovne…

Vzťah k Malackám

V devätnástich som z Malaciek odišiel, štyri roky som bol v Prahe, domov som chodil raz za dva týždne. Keď bola nežná revolúcia, prišiel som až po dvoch mesiacoch, na Vianoce. Keď som prišiel z Prahy, odišli sme na šesť rokov do Nitry.

Čo ma teší – Malacky sa nezmenili v tom, že tu existuje kino. Existovalo za mojej mladosti. Keď sme nemohli ísť na niektoré filmy, nenápadne sme otvárali dvere, čo idú do uličky pri škôlke, spoza závesu sme pozerali. Páči sa mi, že kino doba neprevalcovala. A že má aj iný rozmer. My sme za iným umením ako filmovým museli cestovať.

Vlado Zetek v televíznej inscenácii Za mestskými múrmi.

Vždy som mal k Malackám kladný vzťah. Nie som z tých, ktorí na Malacky nadávajú. Ľudia hovoria: no jasné, to sa iba v Malackách môže stať, to sú typické Malacky… Neviem, kde vznikol takýto negatívny obraz. Už sa z toho stalo klišé. Na druhej strane nie som úplný lokálpatriot so všetkým, čo k tomu patrí. Som divadelník a to je kočovný spôsob života, žijem tak dodnes, hoci som sa usadil. Kočovní divadelníci majú jeden stály flek a odtiaľ putujú.

Malacky mali v minulosti svoje čaro, dnes majú iné čaro. Páčili sa mi vtedy, páčia sa mi aj dnes. Stredom mesta išla križovatka ciest dávno predtým, než si súdruhovia zmysleli, že urobia navádzač na diaľnicu. To vadí každému, nič s tým nenarobíme. Máme prenádherný zámocký park, kostoly, synagógu… Keď my sami budeme na mesto nepekne rozprávať, chýr ide ďalej a ďalej. Ja som sa snažil mesto dobre reprezentovať, dostať do povedomia, snažím sa o to aj dnes.

Vnímanie mesta zvonku

Malacky majú obrovskú výhodu, že existuje pesnička Išeu Macek… Tá spravila Malacky známymi v celom Československu už dávno. Je to obrovská výhoda, hoci sa to nezdá. Spieva sa na folkórnych slávnostiach, hodových slávnostiach, výročiach miest a obcí v celom Československu. Hráva sa na hokejových štadiónoch aj za hranicami. Hovorí sa tomu kouzlo nechtěného.

Okrem frflošov sa všade stretávam s veľmi kladným a vrúcnym ohlasom na Malacky. Nielen cez tú pesničku, ale aj kvôli Záhorákom. To majú ľudia veľmi radi. To je také echtovné. Záhorákov majú radi na Slovensku aj v Čechách. Aj Pražáci vedeli, čo je to Záhorák.

Vlado Zetek s Františkom Liptákom.

V Malackách bolo množstvo ľudí na vojne, boli tu dvoje pomerne veľké kasárne. Tam sa premleli kvantá šuhajov a kluků z celého Československa, mnohí sa tu oženili a mnohí šíria zvesť o Malackách kde-kade. Kdekoľvek som, každý si niekoho v Malackách nájde, každý tu niekoho pozná. Pritom vieme, koľko máme obyvateľov. Ale toto sa mi vždy stáva. V tomto majú Malacky výhodu, čo sa týka renomé.

V Slovenskom rozhlase so mnou robili nedávno rozhovor o divadle a o používaní Záhoráčtiny. Hneď sa mi ozval kamarát výtvarník Fero Lipták, že akurát ma počúva v rádiu a že nech žijú Záhoráci. Aj Nitre mi v divadle hovorili „Záhoráčku náš“. Mali by sme si vážiť, že máme taký ohlas v Čechách aj na Slovensku.

Vzťah k záhoráčtine

Je to nádherné nárečie. Vychádza z teritoriálneho začlenenia Malaciek. Je krásne, keď sa do toho začleňujú nemecké a moravské výrazy. Ja som kedysi rozprával hatmatilkou. Mama sa na mňa snažila rozprávať po slovensky, ona sama sa to musela naučiť ako učiteľka, keď sa sem presťahovali. Otec rozprával moravsko-záhorácky, po slovensky sa nikdy nenaučil. V škole sa na nás snažili rozprávať po slovensky, ale my sme rozprávali po záhorácky. Na dramáku sme sa snažili po slovensky, ale viacmenej som celý čas rozprával záhorácky. Keď som išiel do Prahy na vysokú školu, ešte som nevedel poriadne po slovensky, až tam som sa naučil. Jedna vec je samotná reč, druhá intonácia.

Záhoráčtina je nárečie môjho detstva.

Herectvo, učitelia, vzory

V šiestich rokoch som povedal, že chcem byť herec. A odvtedy ma to neopustilo. Popri tom som chcel byť chvíľu rušňovodič. Chodili k nám na návštevu príbuzní a pred stromčekom som si vymýšľal etudy, hral som scénky. Nenútili ma, sám som to v sebe mal. Mama ma prihlásila na ĽŠU. Učila nás Naďka Tučková, potom na strednej škole, keď som plánoval ísť na herectvo, Naďka ma dávala aj na hodiny v hudobnom odbore – Jožko Blažíček, Daška Norisová, pán učiteľ Jánoš, pán učiteľ Bránsky. Tam sme dostávali prvé hudobnícke zauchá.

Na dramatickom som mal spolužiakov – moju Janku, ktorá sa kultúre venuje ináč ako herecky, Jara Strungu, Petra Hegyiho, ktorý dnes robí na hambálku zvukára, Zlaticu Vicenovú, dnes Ilievovú, Rasťa Krála, Beinu Blažíčkovú, dnes Reifovú, Katku Švorcovú, dnes Habovú, Andrejku Swanovú. Boli sme silná partia, navzájom sme sa ťahali a pomáhali si, vplývali sme na seba. V tých dobách sme chodili na školenia, chodili tam aj ľudia z Čiech – Standa Zindulka, Jarda Hrubý, z Bratislavy Vlado Sadílek, Ernest Weidler, pán Rusko, Šustek. Otvárali nám nové obzory. Na besedy k nám chodili vyštudovaní herci z Malaciek – Fredy Swan, Stano Král, aj Mišo Dočolomanský, ktorý mal k Malackám blízko.

Vlado Zetek s Jarom Strungom a Jonášom Jiráskom.

Čo sa týka vzorov, ide o ľudí, za ktorých posolstvom stojím aj ja – ide o posolstvo lásky, mieru a srandovna, to je Werich, Voskovec, Lasica, Satinský, Lennon…. A samozrejme veľa spisovateľov.

Divadlo na hambálku

Keď sme sa vrátili z Nitry, bol tu hlad po divadle. Externe som učil na ZUŠ, začal som robiť maličké divadelné projekty. Bol obojstranný tlak na vznik divadla – aj zo strany hercov, aj divákov. Boli sme v pravom čase na pravom mieste. Bolo to v roku 2002. Vypísali sme konkurz, prišlo do 50 ľudí. To som nečakal. Považoval som za až kacírske niekoho nezobrať. Všetkým som poslal pozvánku na prvé stretnutie divadla. Rátal som s tým, že bude treba robiť alternácie. Zrazu to bolo veľké, čo sa týka počtu ľudí, ale aj kvality a entuziazmu. Ťahalo a ťahá nás to dodnes.

Smerovanie divadla

Dnes je slovíčko smer sprofanované a nerobí to vo mne dobrú krv, preto ho radšej nebudem používať. Nevidím do budúcnosti, žijem prítomnosťou. Mojím úmyslom a celého divadla je naďalej zabávať ľudí, prinášať im radosť, smiech a štipku kvalitného divadelného umenia. Aby sme divákov neunudili, aby sme sa im nezunovali, možno si niekto o sto rokov povie, že vznikla nová tradícia. Nesnažím sa o žiadne avantgardné ani alternatívne pokusy, prenechávam to divadlám, ktoré na to majú štátne dotácie a sú národom hýčkané. Prenechávam to amaterským súborom, ktoré sa stretávajú ad hoc pre jeden kus, zahrajú ho svojim najbližším a potom s tým idú na festivaly. Robím to, aby kino žilo nielen filmami, ale aj divadlom, aby bolo plno alebo takmer plno, aby ľudia odchádzali usmiati a vytešení, pobavení. Možno je to malý cieľ, nepotrebujem vyhrávať žiadne súťaže, festivaly, ale potrebujem vidieť, že diváci sú šťastní, potom som šťastný aj ja a určite aj ľudia z divadla. Divadlom sa aj živím, pre mňa je to alfa a omega.

Najbližšie premiéry

Pôvodne som rátal, že túto divadelnú sezónu urobíme dve premiéry. Nehovorím, že to nestihneme, ale našťastie nemusíme plniť žiadne plány. Na konci zimy by mohla byť prvá. Je to komédia od Ephraima Kishona s názvom Rómeo a Júlia po tridsiatich rokoch. Je to mystifikácia o tom, čo by sa stalo, keby Rómeo a Júlia kvôli rodinnému sporu tragicky nezahynuli a keby spolu žili 30 rokov v manželstve. Objavujú sa tam aj ďalšie shakespearovské postavy. Nájde sa tam mnohý divák. Keď je veľká láska preč, nesie so sebou jarmo každodennosti. O druhej premiére zatiaľ nebudem hovoriť.

Divadelné pôsobenie mimo Malaciek

Prvý veľký moment pre mňa bol odchod a život v Prahe. Študoval som loutkoherectví. Pôsobili tam ľudia ako Honza Schmid z Ypsilonky, tiež Miroslav Krobot, Bára Hrzánová, tiež veľkí „loutkaři“ Jan Dvořák, Josef Krofta, Markéta Schartová . Školský život bol fantastický, žral som každú jednu hodinu, teóriu, herectvo, tanec,… Život v Prahe bol úplne iný, bola to obrovská zmena. Zažil som tam aj nežnú revolúciu, pre mňa to bola veľká vec.

Vlado Zetek s Vladom Kobielskvm v televíznej inscenácii Za mestskými múrmi

Potom Nitra. Spolupracoval som s Ondrom Spišákom, ktorý zakladal Teatro Tatro. Je to alternatívna scéna, ktorá dnes funguje v lete. Pôvodne sme mali ambície spraviť z toho kamenné divadlo. Odišli sme do Popradu, kde sme dostali priestory v kultúrnom dome. Vydržali sme tam pol roka. Boli sme mladí rojkovia, veľkí snílkovia, mysleli sme si, že všetko bude jednoduché, že manželky s deťmi prídu za nami, budeme žiť v jednej veľkej komúne a bude nám krásne. Nedostatok peňazí nás rýchlo vrátil na tvrdú postrevolučnú zem. Chuť zostala, divadlo funguje dodnes. Všetci sú zamestnaní, stretnú sa, keď sú divadelné prázdniny. Pracoval som v Divadle Andreja Bagara. Boli tam veľké osobnosti – režiséri Karol Spišák, Jožko Bednárik, herci Adela Gáborová, Žofka Martišová, Olinka Hudecová, Eva Pavlíková, Martuška Sládečková, Stano Král, Tuli Vojtek, Marek Majeský, Majo Labuda, Jožko Dóczy, Milanko Kiš.

Potom som v Nitre prešiel do bábkového divadla. Od rána som robil a skúšal predstavenia pre deti, poobede skúšal Teatro Tatro a večer hrával predstavenia. O deti sa nám po poludni starali študenti a študentky nitrianskych vysokých škôl, lebo Janka chodila učiť do ĽŠU Vrábel. Bolo to hektické, ale bola to veľká vec v mojom profesijnom živote. Z existenčných dôvodov sme museli z Nitry odísť. Vrátili sme sa do Malaciek do rodičovského domčeka Jankinho otca na Rádku.

Potom som bol chvíľu v Žiline v divadle s riaditeľom Tonom Šulíkom. Potom som na šesť rokov zakotvil v bratislavskom bábkovom divadle. Hranie pre deti ma baví. Ponúka iné rozmery. Detský divák je najúprimnejší. Potom to smerovalo k ďalšiemu medzníku – byť na voľnej nohe a mať svoje divadlo. Máme Divadlo na hambálku a mám svoje Divadlo Žihadlo, čo je kočovné divadlo pre deti, na ktorom sa však zabávajú aj dospelí. Hrávam tam ja, niekedy aj moja dcéra Sabina a Jožko Klučar. Hrával som s mojím spolužiakom a najlepším kamarátom Jonášom, ten už tu bohužiaľ nie je. Divadlo na hambálku je koníček, Divadlo Žihadlo ma živí. Cestujem s týmto divadlom po celom Slovensku.

Vlado Zetek.

Mgr. Vladimír Zetek. Narodil sa v roku 1968 v Malackách. Je ženatý (manželka Mgr. Jana Zetková je riaditeľka Mestského centra kultúry Malacky), má tri deti. Vyštudoval DAMU v Prahe. Pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Starom divadle Nitra, divadle Teatro Tatro Nitra, v Bábkovom divadle Žilina a v Bratislavskom bábkovom divadle. V súčasnosti je principálom Divadla Žihadlo a umeleckým vedúcim a režisérom ochotníckeho Divadla na hambálku. Je autorom viacerých scenárov a piesní. V roku 2002 mu bolo udelené Pálfiho srdce. V období 2002-2010 bol poslancom mestského zastupiteľstva v Malackách.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.