Ľudo Zúbek

12. júla uplynulo 105 rokov od narodenia jedného z najslávnejších rodákov z Malaciek – spisovateľa Ľuda Zúbka. V článku sa dozviete, ako si na neho spomínali príbuzní, a môžete si pozrieť niekoľko doteraz nepublikovaných fotiek.

Na svet prišiel na dnešnej Sládkovičovej ulici, v dome, ktorý dodnes stojí a túto udalosť pripomína pamätná tabuľa. Mal osem súrodencov, bol najstarší z chlapcov. Sestra Matilda na neho spomínala takto: „Ľudo bol vynachádzavý, smelý, túžiaci nie po dosiahnuteľnom cieli, ale po výnimočných činoch, za ktoré treba bojovať.“

Študoval v Malackách a Bratislave. Vysokoškolské vzdelanie nemal, napriek tomu mal encyklopedické vedomosti. Získal ich z kníh. Podľa sestry to bol výsledok matkinho pôsobenia – rada čítavala deťom texty z kníh, novín a časopisov. V rodine sa čítali aj po slovensky písané noviny, ktoré vyšli v New Yorku a ktoré Zúbkovcom posielal vzdialený príbuzný Štefan Mereš.

Na knihy sa viaže ešte jedna spomienky sestry Ľuda Zúbka. Ľudo našiel počas prevratu v roku 1918 na ulici obrázkovú knihu a vzal si ju. Keď jeho otec zistil, že kniha sa dostala na ulicu počas rabovačiek, hodil ju do sporáka so slovami: „Kradnuté veci u nás v chalupe nestrpím.“

Ľudo Zúbek s jednou zo sestier na dvore rodičovského domu

Po skončení štúdií pôsobil Ľudo Zúbek ako bankový úradník v Malackách a na iných miestach západného Slovenska. Potom odišiel do Bratislavy. V období 1932-1946 pôsobil v Slovenskom rozhlase, od roku 1940 aj ako redaktor časopisu Slovenský rozhlas. Po skončení druhej svetovej vojny v období 1946-1947 pracoval na Povereníctve informácií. V roku 1947 sa stal riaditeľom vydavateľstva Tatran, v nasledujúcich rokoch bol jeho vedúcim redaktorom. Od roku 1957 sa aktívne venoval literárnej činnosti.

Keď písal, sústredil sa a nevnímal nič okolo seba. Často ho to tak vyčerpalo, že musel prestať, aj v polovici slova položil pero a išiel sa na vzduch prejsť. Všetky svoje diela napísal rukou a manželka mu ich potom prepisovala na stroji. Takto naňho spomínala dcéra v rozhovore pre časopis Život v roku 2010.

V jeho tvorbe hrala veľkú úlohu história. Ako autor začínal s rozhlasovými hrami. Prvé boli v roku 1934 Katastrofa a Ľudovít Štúr. O rok neskôr ďalšia hra Život básnika. Pre deti a mládež napísal hry Zánik ríše Aztékov a Pochod do Mexika. Medzitým mu v roku 1938 vyšiel prvý román o slovenskom maliarovi – Ján Kupecký. Nasledovali ďalšie romány, z ktorých najznámejšie sú Doktor Jesenius, Skrytý prameň, Farebný sen, pre deti V službách Mateja Hrebendu, Murársky chlieb, Jar Adely Ostrolúckej a ďalšie. V rámci literatúry faktu napísal v roku 1965 dve diela – Moja Bratislava a Gaudeamus igitur alebo Sladký život študentský.

Okrem toho publikoval v Slovenských pohľadoch, Eláne, Národných novinách fejtóny, reportáže, cestopisné pásma a romány, poviedky. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti, najmä z maďarčiny a češtiny. Niektoré články podpisoval pseudonymom Vladimír Malina.

Ľudo Zúbek sa oženil, manželka sa volala Mária, ale celý život ju oslovoval Jahôdka. V roku 1939 sa im narodila jediná dcéra Elena, ktorá sa neskôr vydala do Talianska a volá sa Bertoncini. „Manželstvo mojich rodičov bolo také úžasné, že celá Bratislava ich považovala za vzor. Muži po viacerých rokoch manželstva zabúdajú na komplimenty, malé radosti, u nás doma to tak veru nebolo,“ spomínala dcéra Elena.

„Bol veľký gavalier. Vždy som podľa neho posudzovala ostatných mužov. Bol pre mňa tým najväčším vzorom, nie preto, že bol mojím otcom, ale preto, akým bol človekom,“ uviedla Elena v rozhovore pre Malacký hlas v roku 2005.

Zúbek bol umelec, ale nebol žiaden bohém, ale naopak bol hĺbavý a vážny, pokojný. Miloval knihy, často navštevoval antikvariáty. Po zaplnení poličiek kôpky rástli na zemi. „Keď to už mama nevedela vydržať, poslala ho, aby nejaké knihy predal. Často sa stávalo, že čo predal v antikvariáte, o nejaký čas znova kúpil. Keď som bola malá, ešte za vojny, ho mama poslala kúpiť hus. No a on sa vrátil s knihami,“ pokračovala v spomínaní dcéra.

Z jeho záľub uviedla operu, moderné výtvarné umenie, turistiku, polievky a deti. A tiež fotografovanie. Fotografoval príbuzných, ale aj krajinu, architektúru. Fotky však nikomu neukazoval. Kritika sa ho dotýkala. „Bol citlivý a hrdý, bál sa zahanbenia. Nepamätám si, že by sa smial, možno bol suchár, ale zakladal si na dôstojnosti.“

Uznanie získal už za života. V roku 1966 mu udelili Cenu Fraňa Kráľa za prínos k rozvoju slovenskej literatúry pre deti. O rok neskôr získal titul zaslúžilý umelec.

Mal v pláne napísať niečo o Malackách. „Želal by som ešte dosť tvorivých síl na to, aby som mohol splatiť Malackám aspoň časť podlžnosti, ktorú voči nim cítim. Chcel by som napísať aspoň jednu knižku, ktorej dej by súvisel s minulosťou môjho rodiska. Dúfam, že sa mi podarí tento zámer uskutočniť.“ Nepodarilo sa.  Zomrel 23. júna 1969 po krátkej ťažkej chorobe.

Busta na náhrobku Ľuda Zúbka. Vandali ju ukradli v roku 2008

Pochovali ho na malackom starom cintoríne, neďaleko vstupnej brány. Pomníku z egyptskej žuly dominovala bronzová busta umelca od Ľudmily Cvengrošovej. Cena diela dosahovala v čase vzniku stotisíc korún. Jej hodnota bola oveľa vyššia. V noci z 9. na 10. augusta 2008 ju odcudzili vandali a dodnes tam trčí len konzola, na ktorej bola busta upevnená. Čin zostal nevyriešený.

V súčasnosti je po ňom v Malackách pomenovaná ulica, okresné kolo súťaže v umeleckom prednese poézie a prózy. Na jeho rodnom dome je pamätná tabuľa.

Rodný dom Ľuda Zúbka s pamätnou tabuľou

zdroj:
http://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%BDudo_Z%C3%BAbek
http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59146
Macháčková, M.: Ako na spisovateľa Ľuda Zúbka spomína jeho dcéra. In: Život 11/2010 (http://zivot.azet.sk/clanok/7168/ako-na-spisovatela-luda-zubka-spomina-jeho-dcera.html)
Búbelová, T.: Z hrobu spisovateľa Ľuda Zúbka zmizla vzácna bronzová busta. 4. 9. 2008 (zahorie.sme.sk http://zahorie.sme.sk/c/4058522/z-hrobu-spisovatela-luda-zubka-zmizla-vzacna-bronzova-busta.html)
Havlíková, M.: Nezabúdajme na Ľ. Zúbka. In: Malacký hlas 6/1991, s. 5
Škureková, M.: Odišiel nám Ľudo Zúbek. In: Nové knihy, 9. 7. 1969
Poláková, L.: Elena Bertoncini, rod. Zúbková: „Môj otec bol veľký gavalier.“ In: Malacký hlas 8/2005, s. 7

1 reply
  1. Patrik Guldan
    Patrik Guldan says:

    Gratulujem, takto si predstavujem jednoduchú ale obsahom silnú web stránku pripomínajúcu významnú osobnosť mesta Malacky Ľuda Zúbka.

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.