Malacký učiteľ Fridrich Borecký

Fridrich Borecký, neprehliadnuteľná postava Malaciek prelomu 19. a 20. storočia, je dnes v Malackách takmer zabudnutý, pripomína ho však ulica nesúca jeho meno. Bežne publikované informácie o ňom sa zmestia do pár riadkov, pokúsili sme sa preto na základe dostupných materiálov zistiť viac o jeho živote a diele. Okrem toho, že bol slovenským učiteľom, bol aj hudobníkom a patril aj medzi malackú smotánku, hoci nebol jej popredným členom.

Rodina

Fridrich (Bedrich) Borecký (Boreczky, Boretzky) sa narodil 18. februára 1846 v obci Pastuchov (Nyitra-Pásztó) v dnešnom okrese Hlohovec. Jeho rodičmi boli miestny učiteľ Anton Borecký a jeho manželka Júlia Kačinská (Katsinszky). Mali minimálne jednu dcéru Máriu (*1841, v roku 1875 sa vydala v Malackách za úradníka Alexandra Bosatzkeho). V ďalších rokoch sa im narodili minimálne ďalší dvaja synovia Ondrej (1847) a Anton (1849).

Podľa Pavla Hallona sa stal Fridrich učiteľom po absolvovaní trnavského učiteľského ústavu v roku 1864.

O rodinnom živote vieme pomerne málo. Do Malaciek prišiel pravdepodobne v roku 1870, zrejme už ako ženatý – manželka Mária, rodená Zsemberyová, bola približne o 18 rokov mladšia. Podľa malackých cirkevných matrík mali štyri deti, z nich tri sa dožili dospelosti. V roku 1883 im zomrel ani nie mesačný syn Július, v nasledujúcom roku 1884 dcéra Olivia (vydala sa v roku 1908 v Bratislave za Júliusa Kadocsu, zomrela v roku 1955 v Budapešti), v roku 1886 sa narodila dcéra Lidia (v roku 1908 sa v Malackách vydala za Františka Mészárosa) a v roku 1889 sa narodil syn Fridrich (oženil sa v Kroměříži s Martou Ryndovou). Pri všetkých deťoch boli krstnými rodičmi manželia Krupičkovci.

O tri roky neskôr manželka Mária zomrela vo veku 28 rokov. V nasledujúcom roku sa oženil druhý raz, manželka bola Antónia Klingová zo Stupavy. On mal v tom čase 48 rokov, ona polovicu jeho veku. Svedkami sobáša boli advokát Dr. Jozef Dérer a záhradník Jozef Krupička.

Rodina Boreckých bývala počas uvedeného obdobia v dome číslo 106 – čo bola vtedajšia škola nachádzajúca sa na Dolnom konci – na rohu dnešných ulíc Záhorácka a Cesta mládeže.

Učiteľské pôsobenie

Napriek tomu, že štúdiá absolvoval až v roku 1864, učiteľom už bol pravdepodobne od roku 1861, keďže noviny Népnevelő informovali v roku 1911 o jeho päťdesiatročnom učiteľskom jubileu. Znamenalo by to, že začal vyučovať (snáď ako pomocný učiteľ) už v pätnástich rokoch.

V Malackách nastúpil na miesto správcu rímskokatolíckej ľudovej školy v roku 1870 a zotrval v tejto pozícii vyše 40 rokov – až do spomínaného roku 1911, ako uvádza (nezachovaná) malacká školská kronika (výpis z nej vykonal do Pamätnej knihy Malaciek v roku 1933 vtedajší správca Anton Baláž).

Podľa Sborníka kultúrnej práce bol po vzniku učňovskej školy v Malackách v roku 1884 ustanovený aj za jej správcu, obe funkcie zastával súčasne. Bližšie údaje tento zdroj neuvádza. V učňovskej škole pôsobil aj v nasledujúcich rokoch, dokladajú to nám dostupné ročenky školy zo školských rokov 1886/87 a 1889/90.

Fridrich Borecký – vlastenec

Z dostupných materiálov vieme, že Borecký patril medzi učiteľov slovenskej národnosti. O miere jeho zaujatia v prospech národnej veci sa však objavujú protichodné tvrdenia. Pavol Hallon, vychádzajúc snáď zo Sborníka kultúrnej práce, považuje Boreckého za veľkého vlastenca, ktorý sa nebál vyučovať po slovensky, „ktorý sa nebál vyučovať po slovensky, hoci to bolo veľmi nebezpečné“. Uvedený zborník hodnotí situáciu v Malackách a okolí ako kritickú, okrem národovca učiteľa Jozefa Knoteka, ktorý odolával maďarizácii, „uvedomelých Slovákov inteligentov bolo vtedy v Malackách málo. Pospolitý ľud nebol prebudený národne ani kultúrne. Z uvedomelých inteligentov Slovákov možno uviesť učiteľa Bedricha Boreckého, z roľníkov Františka Zámečníka…“, ďalej uvádza advokátov Jozefa Kubinu, Jozefa Dérera, Dionýza Feju a Karola Bóora a františkána Libora Mattošku.

Naopak Ivan Dérer, syn Jozefa Dérera, vo svojich spomienkach hodnotil Boreckého kriticky: „dobrý človek, ale neaktívny, a maďarizácii neodporoval“ alebo „bol po stránke národnej nevýbojný a mal styky s miestnou maďarsko-nemeckou spoločnosťou. … Nechcel sa s nikým znepriateliť.“ Podľa Dérera vychoval generácie malackých roľníkov a robotníkov, ktorí, na rozdiel od detí príslušníkov inteligencie, navštevovali rímskokatolícku ľudovú školu. Vyučovanie v ľudových školách bolo do roku 1878 v slovenčine, postupne ju nahradila maďarčina, podľa Dérera Borecký túto situáciu akceptoval – na rozdiel od Knoteka, ako uvádza citovaný Sborník.

Meno Boreckého sme našli aj v zápisnici spolku malackej „panskej“ honorácie Kasíno – medzi prítomnými na zasadnutí je uvedený jediný raz, 26. januára 1890, čo potvrdzuje kontakty Boreckého s maďarsky hovoriacou vyššou spoločnosťou mesta.

Hudobník

Borecký bol tzv. rechtorom, učiteľom a zároveň organistom. Podľa Dérera bol dirigentom Gesangsvereinu (speváckeho spolku) a vyučoval hru na klavíri deti z prominentných rodín. Ako na hudobníka si na neho a na učiteľa hudby Jozefa Prachára vo Výtvarnom živote zaspomínal aj maliar Martin Benka: „Hrávali pod vedením riaditeľa N. (?) Boreckého z ľudovej školy malackej, ktorá bola slovenská. Borecký bol veľmi známym organistom, klaviristom, vzdelaným hudobníkom, ktorý z hudobníkov vyučených Prachárom zostavil veľké orchestrálne teleso, a tak zvučala v chrámoch klasická hudba. Túto hudbu som začal ľúbiť.“ A dodáva, že Borecký bol jedným z troch hudobníkov (popri Prachárovi a jeho žiakovi Osuskom), ktorí by si zaslúžili mať na rodných domoch pamätnú tabuľu. Borecký ho „poučil … o krásnej, vážnej, hodnotnej hudbe klasickej, z ktorej vyplýva krása hudobného umenia.“

Portrét

Pri identifikovaní portrétu Boreckého vychádzame z informácie, že bol učiteľom a zároveň predstaviteľom speváckeho spolku, ako aj z dobových fotografií. Prvá bola vydaná v ako pohľadnica v roku 1899 a sú na nej členovia malackého speváckeho spolku. Druhá, ktorá zachytáva skupinu učiteľov zo sledovaného obdobia bez uvedenia presného roku, bola publikovaná v knihe Pavla Hallona Štyristo rokov malackého školstva. Podľa popisu na tejto fotke stoja učitelia rímskokatolíckej školy Petrakovič a Engelmann. Z troch sediacich môžeme vylúčiť františkánskeho katechétu a zo zostávajúcich dvoch bol jeden pravdepodobne Borecký.

Pri porovnaní nachádzame na oboch fotkách v strede sediacu rovnakú osobu, podľa ktorej usudzujeme, že oba zábery vznikli v rovnakom období. Na základe uvedeného by sme mohli vysloviť hypotézu, že touto osobou bol práve Borecký, ale toto tvrdenie spochybňuje podobnosť uvedenej postavy s vtedajším „pánom Malaciek“, šéfom okresu Augustínom Nagyom. Ten síce nebol priamo zainteresovaný v cirkevnom školstve, ale mal pod kontrolou celé mesto a okolie. A učiteľa z druhej fotky nevieme na speváckej skupinovej fotke spoľahlivo identifikovať. Preto zostáva táto otázka otvorená.

Úmrtie

Borecký zomrel 14. apríla 1923 (františkánska kronika uvádza nesprávny dátum) vo veku 77 rokov, príčinou smrti bola podľa katolíckej matriky „sošlosť vekom“. Podľa františkánov zosnulý trávil v kláštore veľa času (aj ako organista) a z vďačnosti odkázal kláštoru svoj majetok. O dva dni ho na malackom cintoríne pochoval dekan Jozef Kováč. Presné miesto jeho hrobu nepoznáme, keďže podľa evidencie z konca 50. rokov 20. storočia už hrob, resp. náhrobok neexistoval.

Pavol Hallon tvrdí, že v Malackách bola ulica pomenovaná po Boreckom už za prvej republiky, teda pred rokom 1938. Nevieme túto informáciu overiť, ale ak by to bola pravda, išlo by o jednu z mála ulíc, ktorá prežila zmeny režimov počas 20. storočia.

Zdroje

• ŠABA, Zbierka cirkevných matrík, Malacky
• ŠABA, pracovisko Archív Modra, Zbierka kroník, E. Cirkevné kroniky, Kronika františkánskeho kláštora v Malackách – Historia Domus Malackyensis (Historia domus II.)
• Pamätná kniha Malaciek, 1936
• DÉRER, Ivan. Politika v Prešporku a na Záhorí v rokoch 90-tych a iné vzpomienky. Nepublikované. Literárny archív SNK, Martin.
• HALLON, Pavol. Fridrich Borecký. In Malacký hlas 6-7/2001, s.3
• Népnevelő, 23.7.1911, dostupné online
• Sborník kultúrnej práce: k 80. narodeninám prezidenta republiky T.G. Masaryka. Bratislava: Nákladom vlastným, 1930.
• Výtvarný život. Bratislava: Slovenský fond výtvarných umení, 1971, 16(7-8), s. 21-22. ISSN 0139-7214. Dostupné online: dikda.snk.sk/uuid/uuid:15c62bc6-799c-4a39-94de-dc3b07d47310