Predpálffyovské Malacky

V najstarších dobách stredoveku tvorilo Záhorie jednotný kultúrny región s územím na pravom brehu rieky Moravy, s dnešnou Moravou. Po vzniku Uhorska sa rieka Morava stala hranicou medzi českým a uhorským kráľovstvom a Záhorie bolo pohraničným územím, tzv. konfíniom. Toto bolo vo vlastníctve uhorského panovníka. Plnilo úlohu ochranného územia pred vpádom susedných štátov do Uhorska. Na tomto území preto neprichádzalo k donáciám, vlastníkom územia bol stále panovník.

Zmena nastala až v 13. storočí za vlády kráľa Ondreja II. Úloha konfínia strácala na význame a panovník daroval osady, ktoré sa vytvorili na území konfínia popri obchodných cestách. Prvýkrát v histórii sa vďaka tomu objavil názov dnešných Malaciek. Spomínajú sa v listine tohoto panovníka z roku 1206. V listine daruje územie okolo dnešného Plaveckého Štvrtka šľachticom z rodu Hunt-Poznan. Malacky sú tu označené ako miesto (locus) Maliscapotoca. V ďalšej listine Ondreja II. z roku 1231 sa Malacky vyskytujú v podobe „zem menom Maluchka“ (terra nomine Maluchka). Z uvedených listín nevyplýva, či Malacky vtedy boli osídlenou obcou, alebo len pomenovaním určitého miesta.

V listine kráľa Ľudovíta I. Veľkého z roku 1373 sa Malacky už spomínajú ako Malaczka. Tento názov sa používal až do 20. storočia. Koncom 14. storočia už Malacky boli osídlené, mali aj vlastného richtára, ale zrejme neboli veľmi významné. Svedčí o tom aj fakt, že z hľadiska cirkevnej správy patrili k susednej obci Kostolište. Keď sme už spomenuli richtára – pôvodne nebol klasickým predstaviteľom samosprávy, reprezentantom obce, ako dnes, ale skôr akýmsi zástupcom panovníka. Jednou z povinností richtára bolo dbať, aby rozhodnutia zástupcov mesta neškodili monarchii. Až časom sa postupne sa postavenie a úlohy richtára vyvíjali do dnešnej podoby.

Vtedajšie správne celky Uhorska – župy – sa ďalej členili na okresy. Pre obyvateľstvo však v skutočnosti mali väčší význam správy jednotlivých panstiev. V rámci panstiev sa obyvatelia sťahovali, pracovali, uzatvárali manželstvá. V priebehu storočí sa z panstiev utvorili aj kultúrne odlišné oblasti. Malacky boli v stredoveku i neskôr v novoveku súčasťou plaveckého panstva, ktoré malo dlho sídlo na Plaveckom hrade.

V polovici 16. storočia prevzal plavecké panstvo a spolu s ním aj Malacky Gašpar Šerédy. Obec vtedy patrila medzi najväčšie sídla na okolí, hoci z pohľadu cirkevnej správy ešte stále nebola samostatná. Po smrti Šerédyho v roku 1550 sa stal nakrátko zemepánom Eyck zo Salmu a potom na viac ako dvadsať rokov rod Fuggerovcov. 

V poslednej štvrtine 16. storočia sa vlastníkmi panstva stali šľachtici z rodu Balašovcov. Štefan Balaša vymohol pre Malacky od kráľa právo troch trhov. V roku 1573 bol Malackám udelený štatút zemepanského mestečka, používalo sa označenie „oppidum Malaczka“. Mesto sa udelením uvedených práv stalo samostatnejším.

Jedným z najstarších dokumentov, ktoré sa týkajú malackej samosprávy, je list malackého richtára a obecnej rady mestu Trnava z roku 1588, ktorý sa v súčasnosti nachádza v trnavskej pobočke Štátneho archívu v Bratislave. Z obdobia Balašovcov pochádza aj prvý známy malacký erb (na obrázku). Balašovci boli zemepánmi nášho regiónu aj v prvých dvoch desaťročiach 17. storočia. Po nich získali panstvo Pálffyovci.

Zdroje:

– Gajdoš, J. V.: Františkáni na Záhorí (Črta k dejinám františkánskeho kláštora v Skalici a Malackách). In: Almanach SZA, Brno 1938, s. 114-131

– Hoferka, M.: Najstaršie písomné zmienky o Malackách. In: 800-ročné Malacky. Zborník zo seminára. Malacky 2006, s. 12-17

– Šíp, V. Trebišovský, J. V.: Malacky. Kapitoly z dejín mesta II. Malacky 1996.

– Vrablec, P.: Malacky v stredoveku. In: 800-ročné Malacky. Zborník zo seminára. Malacky 2006, s. 18-23