Zápisky Vlada Handla z atletického šampionátu v USA (1)

Malacká atlétka Monika Baňovičová sa spolu s trénerom Vladom Handlom dostala na juniorské majstrovstvá sveta v atletike. Ako je zvykom, prinášame zápisky Vlada Handla, týkajúce sa atmosféry okolo šampionátu.

Cesta do USA na majstrovstvá sveta (17. júl 2014)

Keď sme sa dozvedeli minulý rok správu, že majstrovstvá sveta juniorov v atletike sa konajú v USA v meste Eugene, bola to pre Moniku Baňovičovú veľká motivácia do ďalšieho tréningu. Predsa len do USA sa atlét dostane málokedy a Eugene leží až na západnom pobreží v štáte Oregon, takže precestujete riadny kus sveta. Monika sa od svojich 16-tich rokov zúčastňuje všetkých veľkých mládežníckych podujatí a tieto majstrovstvá sveta by mali byť vyvrcholením jej kariéry pred prechodom medzi dospelých. A keď sa aj tréner Handl dozvedel, že bude súčasťou slovenskej výpravy, kontúry účasti malackej miniskupiny na týchto majstrovstvách začali naberať reálny obraz. A v utorok sa tento obraz premenil na skutočnosť. Teraz je streda, jedna hodina po polnoci amerického času a ja konečne ležím v posteli v univerzitnom domove študentského mestečka Carvalis, ktoré patrí Oregonskej štátnej univerzite a píšem tieto riadky. Na tejto univerzite študuje 27 tisíc študentov, takže je to riadne veľké študentské mesto.

Dostať sa ale sem, tak to veru také jednoduché nebolo. Cestovateľskú anabázu sme začali v utorok ráno o šiestej hodine, keď sme so slovenskou výpravou nasadli do mikrobusu, ktorý nás mal odviezť na viedenské letisko Schwechat. Pred nástupom do autobusu sme skontrolovali pasy, ktoré mali samozrejme všetci. Aj naše skokanské želiezko v ohni, Tomáš Veszelka z Lučenca. Hrdo ho odovzdal technickému vedúcemu výpravy Martinovi Illešovi, ten ho otvoril a neveriaco naň pozeral. Bol to totiž pas Tomášovej mamy a Tomášov pas ostal v Lučenci. Bolo nemožné s tým niečo spraviť. Ostala len jedna možnosť. Výprava sa vydala na cestu, Tomáš ostal na SAZ-e, prebukovali sa letenky a Veszelka poletí v stredu ráno sám. Nie je mu čo závidieť, pretože naša cesta bola úmorná, s prestupom vo Washingtone, s nespočetnými kontrolami, lístkami, potvrdeniami a trvala celkovo 26 hodín.

Dostať sa do USA nie je také jednoduché, aj keď treba objektívne povedať, že to nebolo až tak komplikované, ako nás niektorí pred odletom strašili. Po prísnych kontrolách na letisku vo Schwechate sme strávili 9 hodín pokojného letu, aby sme vstúpili na územie USA. Tam sa všetky kontroly zopakovali v ešte prísnejšom režime. Zažili sme aj zopár úsmevných príhod, ktoré patria k cestovaniu. Nášho mladého chodca Mira Uradníka si vytipoval pes cvičený na drogy a už sa od neho nepohol. Všetci spozorneli a Miro musel ísť na protidrogovú prehliadku, ktorá našťastie dopadla dobre. Niekedy sa aj cvičený pes môže pomýliť. Už sa zdalo, že sme všetci odbavení, keď colníci zistili, že štvrťkárka Danka Ledecká má v taške jablko. A keďže do USA je zakázané prevážať akékoľvek potraviny, jablko skončilo u colníkov. Tento akt sa tiež neobišiel bez jej dôkladnej kontroly. Odtlačky všetkých desiatich prstov na rukách a fotografia očí nás tiež trocha vystrašila, hlavne keď táto procedúra bola spojená s otázkami colníkov, ktorým sme až tak veľmi nerozumeli. Našťastie vedúci našej výpravy Vladimír Gubrický vysvetlil úradníkom, aká sme výprava, kam ideme a prečo tam ideme, čím otupil ostrie otázok a mohli sme vstúpiť na územie USA.

Po úspešnom zvládnutí všetkých procedúr sme nastúpili na vnútroštátnu linku do Portlandu, kde sme si zase odsedeli 5 hodín tiež veľmi pokojného letu. Na letisku na nás už čakali organizátori s autobusom, ktorý nás zaviezol do nášho dočasného sídla univerzity, kde sa budeme 5 dní adaptovať na časový posun a samozrejme hlavne trénovať. Cesta z letiska do nášho dočasného domova trvala dve hodiny, ale my už sme boli tak rozbití, že sme nič nevnímali. Ubytovanie prebehlo hladko a keďže u nás je 11 hodín doobeda a tu 2 hodiny v noci, spať sa mi zrazu vôbec nechce. Nebude to asi s tým časovým posunom také jednoduché. Ale hlavne že máme túto cestu za sebou a môžeme sa v pokoji sústrediť na nastávajúce preteky. Zajtra budeme o niečo múdrejší a sme zvedaví na prostredie univerzitného mestečka, kde strávime nasledujúcich 5 dní. Potom sa presunieme do Oregonu a majstrovstvá sveta sa môžu začať.

Ako sa športuje na americkej univerzite (19. 7. 2014)

Každý športovec počul o americkom univerzitnom športe kadečo. Lepšie je však raz vidieť, ako stokrát počuť. My sa práve nachádzame na pôde Oregonskej štátnej univerzity a je to fakt zážitok. Hneď v prvý deň sme stretli hlavného atletického kouča a ten nám poukazoval celý komplex. Ani neviem, kde začať. Ihrisko vedľa ihriska, štadión vedľa štadióna, hala vedľa haly. Samozrejme, že prím tu hrá americký futbal a baseball. Stáť uprostred 50 tisícového kotla amerického futbalu, ktorý býva zaplnený na takmer každom zápase, je zážitok aj pre človeka, ktorý tomuto športu nevie prísť na chuť.

Hneď vedľa stojí krytá hala na kolektívne športy, ktorá má kapacitu okolo 7-tisíc divákov a ktorá je vyčačkaná ako z Disneyovej rozprávky. Basketbalových hál tam však majú nespočetne a nie je problém vojsť a zahrať si. My sme to vyskúšali, zobrali si loptu a hrali basketbal. Nikto nás nevyhodil, hoci z presklených kancelárií nás museli vidieť. Dokonca tu majú obrovskú halu pre americký futbal, kde sa trénuje aj atletika, ktorá má dľžku 120m a po obvode sa dá behať 400m. Plaváreň s regeneračnou linkou je samozrejmosťou, tak isto ako atletický štadión. Okrem toho sme našli tartanovú dráhu aj okolo futbalového ihriska, takže behať sa tu dá všade.

Študentov je tu počas školského roka 27 tisíc, ale aj cez prázdniny sa športoviská hmýria športovcami každého druhu. V obrovskej posilňovni nájdete 50 hráčov amerického futbalu, ktorí makajú, až sa z nich leje pot. Napriek množstvu futbalistov sa tam ešte v pohode stanete a trénovať medzi týmito horami mäsa je zážitok, ktorí si niektorí naši atléti nenechali ujsť. Náš oštepár Slezák je v našej výprave najväčší, medzi tými obrami však vyzeral ako žiačik.

Všetky športoviská sú zaplnené športuchtivými študentmi, ktorí nie všetci vyzerajú ako športovci, ale tu asi nie je dôležité vyhrať, ale robiť niečo pre svoje zdravie. Volejbalistky na tréningu v hlavnej hale vyzerali tak, že by ich malacké baby rozbili na prach, ale trénovali jedna radosť.

Toto športové mestečko má výhodu v tom, že ho pešo prejdete za štvrť hodiny a na bicykli za päť minút. My bývame v študentskom domove, kde sa to aj cez prázdniny hemží študentmi hlavne z arabských krajín. Čo vás pri prvej prechádzke po meste prekvapí, to je čistota, upravenosť priestorov, veľa zelene a priateľskosť domácich. Všade nás zastavujú, pýtajú sa odkiaľ sme a keď im povieme, že sa pripravujeme u nich na majstrovstvá sveta, želajú nám veľa úspechov. Dokonca väčšina vie aspoň približne, kde sa Slovensko nachádza.

Ďalšie pozitívum je, že sa tu pije alkohol len v obmedzenom množstve, na tvrdý alkohol ani nenájdete obchod a do 21 rokov sa k pitiu ani nedostanete. Takže po večeroch sa mládež síce zabáva, ale nie sú to tie naše ožerungy, ktoré humpľujú mládež po celom Slovensku. No a na záver som si nechal stravu. Vraví sa, že americká strava je nezdravá a nechutná. Môže to byť pravda, ak idete cielene za hamburgermi a podobnými americkými vynálezmi. Stravu tu však majú pestrú, s veľkým množstvom výberu cez zeleninu, ovocie, chutnú ryžu, cestoviny, či mäso uvarené na rôzne spôsoby. Chce to pevnú vôľu, aby sa človek neprežral, ale Monika si jedlo pochvaľuje a tá veru nezje hocičo. Sami Američania považujú McDonalds za niečo podradnejšie a ani sme tu zatiaľ typ tejto predajne nevideli. Tento humus šrotujú vo veľkom hlavne Európania, ktorí časom tiež pochopia, že strava má vyzerať inak.

Zdá sa mi, že som sa rozpísal o tej Amerike nejako moc pozitívne. Tak na záver trocha kritiky. Pivo majú otrasné, ako keby do toho dávali jablkovú šťavu a tým pádom sa to dá piť len v malej miere. Vyskúšal som už veľa druhov, ale jeden je horší ako druhý. Možno to robia schválne, aby ľudia nepili pivo ako vodu. Ak je to pravda, tak sa im to podarilo. Pretože presedieť v Amerike pri pive celý večer, je takmer nemožné. Iný kraj, iný mrav. My na Slovensku máme čo robiť, aby sme sa im aspoň kúsok priblížili, čo sa týka nielen možností na športovanie.

Bude trojskok v protivetre? Veszelka si verí, Baňovičová chytá formu. Tlačenica na tréningovom štadióne (22. 7. 2014)

V nedeľu sme sa premiestnili do Eugene, kde v utorok začnú MS juniorov. Akreditácia prebehla veľmi rýchlo, takisto ubytovanie a naša výprava sa stala oficiálnou súčasťou týchto majstrovstiev. Bývame na chodbe s fínskou reprezentáciou, ale v tomto Babylone národov sa stretávame na každom kroku niekedy až s exotickými zástupcami štátov, ktorí dotvárajú tento neuveriteľný kolorit atletického mestečka. Na poschodí pod nami je ubytovaná výprava Mozambiku a hneď vedľa Brazílčania. Tí nezaprú svoj temperament, ale naši chlapci im neostanú nič dlžní. Dievčatá sú trocha v strese, pretože majú spoločnú sprchu s Mozabičankami, ale aj to patrí k takýmto majstrovstvám.

Za Monikou Baňovičovou prišla rodina z Kaliforie. Cestovali osem hodín autom, takže si spravili na americké pomery taký malý výletík. Žijú v Amerike už 30 rokov a na Slovensko sa dostanú len sporadicky, takže boli radi, že sa s Monikou môžu stretnúť u nich doma. Dianie na Slovensku však sledujú pozorne a nejako zvlášť nadšení z toho, čo sa u nás deje, neboli. Hovorili, že boli na Slovensku v roku 1999 a potom až minulý rok, ale za tých 14 rokov nejaké veľké pokroky nezaznamenali a sú z toho sklamaní. Hovorili, že aj u nich politici kradnú, ale sú za to často trestaní, čo u nás zatiaľ nie je zvykom.

Dnes sme boli na tréningovom štadióne, ktorý je od našej ubytovne vzdialený 15 minút cesty autobusom. Spoje chodia pravidelne a nie je problém sa tam dostať. Hlavný štadión je zatiaľ uzatvorený a dostaneme sa tam až dnes /pondelok/ poobede. Na tréningovom štadióne bola hlava na hlave a odtrénovať všetko podľa plánu, tak to chce riadnu dávku trpezlivosti a potrebnej športovej drzosti. Našťastie v skokanských sektoroch problém nebol a bola radosť pozerať na čínskych skokanov do diaľky, čo tam predvádzali. Rýchli, ľahučkí a s dynamitom v členku. Aj Tomáš Veszelka vyzeral dobre. On si verí, na súťaž sa teší a tak to má byť.

Monika Baňovičová má dnes poobede rozcvičku s ľahkou činkou a som zvedavý, ako sa bude cítiť. U všetkých členov výpravy sa 5 dní aklimatizácie začína pozitívne prejavovať a už sme nastavení na tento časový posun. Na tréningovej ploche sme stretli nášho kamaráta Fera Petroviča z Nitry, ktorý trénuje malajzských vrhačov. Prileteli len včera a to tak, že sme im cestu vôbec nezávideli. Osem hodín do Tokia, odtiaľ 12 hodín do San Francisca a potom ešte dve hodiny sem. To naša cesta bola proti tomu jahoda. V zhone pri nastupovaní do autobusu, som zahliadol nášho kamaráta z Chorvátska Ivicu, ktorý tu má svojich vrhačov. Chodíme spolu na sústredenia, takže sa dobre poznáme. Už sa naňho teším. Svet je pomerne malý a ani tá Amerika sa mi už teraz nezdá tak ďaleko, ako tomu bolo pred pár týždňami.

Dnes otvorili aj hlavný atletický štadión a mohli sme si ísť prezrieť jednotlivé sektory. Trojskokanský a diaľkarsky sektor má jednu nevýhodu. Že sa bude skákať len na jednu stranu. Všetko je jednoducho pripravené na tento sektor, pretože na druhej strane nie sú tribúny a to by nebolo dôstojné takýchto pretekov. Dnes však fúkal protivietor a ak sa do štvrtka neotočí, bude to veľmi nepríjemná súťaž. Toto je prvé negatívum týchto majstrovstiev, čo ma poriadne zaskočilo. Ale treba sa s tým vysporiadať, pretože všetky trojskokanky budú mať rovnaké podmienky. Bude to jednoducho veterná lotéria a to by na tak významnom podujatí nemalo byť. Nevadí, aj keď mne osobne to vadí. Ale zatiaľ som sa nedostal ku slovu s usporiadateľmi. Tak si to vynahrádzam aspoň tu. Zajtra to všetko začne a už sa veľmi tešíme.