Rozhovor Malackých pohľadov s Evou Režnou

Rozprávali sme sa s Evou Režnou. O detstve, o Malackách, o tvorbe a pedagogickej činnosti. Stalo sa už zvykom, že otázky slúžia ako podnet na zamyslenie, myšlienky začnú plynúť a výsledkom je obsiahla odpoveď na niekoľko otázok naraz. Preto neuvádzame otázky, ale len témy, ktorých sa otázky týkali.

Detstvo, mladosť, Malacky tých čias

Piesne Johna Lennona, Beatles, Micka Jaggera a Rolling Stones ma sprevádzali od najútlejšieho detstva. Originálna éra šesťdesiatych rokov, do ktorej som sa narodila, priniesli so sebou vlnu Hippies a s nimi voľnosť a slobodu. V móde sa začala presadzovať kreatívnosť, odvážna farebnosť a strihy (dokonca prvé minisukne!).

Mala som všetku pozornosť svojich láskyplných rodičov Mikuláša a Štefánie Waschekovcov a svojich troch súrodencov Paľa, Štefana a Peťa.

Vyrastala som na Pezinskej (bývalej Perneckej, či Stalingradskej) ulici, kde môj rodičovský dom stál ako jeden z úplne prvých. Bol postavený už v roku 1947. Moje prvé spomienky na túto ulicu sa viažu na konkrétnych ľudí, ich životné príbehy a osudy.

V čase môjho detstva bola pravá strana našej ulice lemovaná rodinnými domami a od mesta ju pretínala železničná trať, po ktorej premávali vlaky s parnými rušňami. Kúsok od železničného priecestia býval pán Tuček (otec pani učiteľky Tučkovej zo ZUŠky) vychýrený pánsky krajčír, ku ktorému si chodili malackí páni šiť obleky na mieru. Ďalej, pár domov od nás bývala teta Malá, ktorá chodievala mojej mame pomáhať do domácnosti a bola jej súčasťou. Sedliacky dvor pána Lišáka, v ňom hospodárstvo, kde som chodievala po čerstvé mlieko. Niekedy som mala šťastie a zviezla sa s pánom Lišákom po náš dom na voze. Vždy na jeseň, keď chodil orať roľu za naším humnom, vysadil ma na koňa a ja som sa mohla voziť do sýtosti. Ešte dnes si pamätám na ten úžasný pocit, sedieť na teplom koníkovi a objímať jeho šiju.

Oproti nášmu domu sa tiahla široká, slepá, prašná cesta (dnes cesta ku kúpalisku). Hneď za ňou sa týčil jediný činžiak našej ulice (Úrad práce), v ktorom bývali naši kamaráti. Nosili na šnúrkach okolo krku malé kľúčiky od bytu, aby si mohli odomknúť, keď ich otcovia a mamy ešte boli v práci. Závidela som im, že chodia do družiny na obedy a že majú byt ako veľkí, len pre seba, keď prichádzajú domov zo školy. Oni zasa závideli mne, že ma doma čaká mama s čerstvým obedom.

Na ľavej strane Pezinskej stála Píla, z ktorej vôňa živice a dreva sa šírila do diaľky. Často sem jazdili veľké autá s ťahačmi naložené dlhočiznými kmeňmi stromov. Ďalším podnikom, hneď za Pílou bol OSP. V jeho dvore bola prevádzka, do ktorej ľudia z nášho mesta nosili do opravy rádiá a televízory.

Pravdupovediac, moje detstvo bolo chvíľami náročné, ale i dobrodružné. Vyrastala som medzi samými chlapcami. Naše hry na schovku a indiánov vypĺňali veľa nášho voľné času v útlom detstve. Za záhradkami, ktoré vlastnili obyvatelia činžiaku sa rozprestierala lúka pri nej olšiny, kadiaľ plytko pretekala Malina z jari plná záružlia. Pri lúke sa tiahla cesta na Padzélek a práve tam chlapci hrávali futbal a odohrávali sa tu aj naše indiánske výpravy…

Za prašnou cestou na Padzelek bol mlyn (Ondrejkov),kde sídlil Západoslovenský nábytok a zamestnával v tom období veľa ľudí z okolia. Na konci ulice boli kasárne, tak že po našej ceste často pochodovali vojaci. Chlapcom sa niekedy podarilo získať od nich vojenský odznak, ktorý si s hrdosťou pripli na tričko a natešene s ním behali po ulici…doma to už bolo horšie, keď sa zistilo, aká veľká diera po “metáli“ na tričku zostala…

Moji rodičia boli veľmi liberálni, neprekážalo im, keď bol náš dvor často plný cudzích detí . Od jari do jesene sme hrávali pinčes (stolný tenis). V čase tuhej zimy, moji bratia vyrobili na zadnom dvore klzisko a tam prebiehali majstrovstvá ulice v hokeji i ostatné voľné disciplíny, často aj na kvintoch, lebo korčule všetci nemali.

Z detstva mi tiež utkvelo v pamäti ako sme s mamou chodievali za starečkom do práčovne prať veľké prádlo a môjho plyšového medveďa. Naša pravidelná púť viedla pozdĺž železničnej trate chodníkom, ktorý je ešte i dnes lemovaný gaštanmi. Prešli sme cez „závory“ (na mieste, kde je dnes slimák) a obďaleč sa pred nami zračila Čierna zámocká brána. Po pravej strane sa rozprestieral Jursov rybník s veľkou smutnou vŕbou. Rybník bol obohnaný pletivovým plotom na podstienke, za ktorým behal a strážil veľký vlčiak. Tu som sa vždy rada zastavila. Keď bol pes zavretý, mohla som sledovať obliskávajúce sa rybky na hladine vody, hádžuc im omrvinky chleba. To už maminka na mňa mávala, aby som prešla na druhú stranu cesty, kde bola vstupná brána do práčovne (Himmerov mlyn). V tomto objekte sa nachádzal aj bufet Kufr, kde predávala pani Kubinová.

V práčovni bolo teplo. Veľa trubiek, veľkých i malých z ktorých syčala para a veľký kotol, v ktorom stareček stále kontroloval tlak. Pre detské oči a fantáziu celkom strašidelné miesto, a tak som držala vždy starečka za ruku. Odmenou za statočnosť bol môj vypraný maco, ktorý vyzeral ako nový (ešte dnes ho mám doma uloženého ako spomienku na moje krásne detstvo).

K mojim milým spomienkam neodmysliteľne patrí „štriklub“. Boli sme vcelku rozvetvená rodina, žijúca v dobrých, priateľských vzťahoch a tak rodičia spolu s mojimi tetami a strýkami udržiavali spoločenský zvyk – stretať sa každý utorok o siedmej – vždy v inej rodine takmer štyridsať rokov (1957-1994), pričom páni hrali mariáš za drobné, pri poháriku vínka a jednohubkách a dámy štrikovali, vyšívali a háčkovali pri dobrej kávičke a koláčikoch. Keď bol štriklub u nás, mala som dovolené ísť spať trocha neskôr a sedávala som pri tetách, ktorým sa v rukách zračili nádherné ručné práce, ktoré som vždy obdivovala. Moja maminka, omama, tety Mimi, Tinči, Aranka, Mariška a Irenka…(nedá mi ich nespomenúť). Počúvajúc tieto šarmantné dámy, ako rozprávajú rôzne príbehy, som ani nedýchala. Milovala som to. Škoda, že sme my, ich potomkovia, neudržali túto tradíciu.

Mnohé nedeľné poobedia sme trávili s rodičmi, strýkami a tetou prechádzkami do okolitých lesov v každom ročnom období. Zbierali sme huby, jahody a maliny a obdivovali naše krásne záhorácke lesy. Naše rodinné pikniky pri Hájovni na Rudave, kde sa varieval v kotlíku guláš s lesnou príchuťou ihličia mali nádhernú, neopakovateľnú atmosféru. Dnes, keď vstúpim do lesa, vchádza do mňa pocit pokoja a vynárajú sa mi v mysli spomienky na rodinné pikniky, či prechádzky s mojimi najbližšími, ktorí už dnes žijú iba v mojich spomienkach.

Popri ceste rástli čerešne, ktoré keď na jar zakvitli, ulica pôsobila ako nevesta s dlhým bielym závojom. Prižmurovali sme oči, pozerajúc do korún stromov, kedy sa spoza listov začnú červenať prvé čerešne. S nimi prichádzal prísľub leta, prázdnin a voľnosti.

Nikdy nezabudnem na koniec letných prázdnin, keď som mala osem rokov. Nad ránom ma zobudil čudný rachot, mama pobiehala po dome a mala v očiach slzy. Ticho, veľmi smutne povedala: „Možno bude zasa vojna“. Otec zadumane sedel na posteli a mlčal. V ten deň zostali rolety na našich oknách do ulice spustené, len cez škáry sme s mojim starším bratom Peťom pozorovali prechádzajúce tanky, ktoré mierili ku kasárňam a okolitého lesa. Moji starší bratia Paľo a Štefan vtedy mali 18 a 17 rokov a prvé, čo v ten deň urobili, bolo to, že sa išli pozrieť ku kasárňam. V tankoch sedeli unavení, hladní ruskí vojaci v ich veku, vďační za jedlo, ktoré im naši chlapci priniesli. V ten deň nikto z nás ešte netušil, ako príchod ruskej armády zmení životy ľudí v našej krajine na dlhý čas.

Výtvarný mikrosvet

Môj otec často pracovne cestoval do zahraničia. Najkrajšie darčeky, ktoré mi priniesol z Kanady, Nemecka, či Talianska, boli veľké balenia farbičiek a fixiek v odtieňoch, ktoré sa v našich obchodoch kúpiť nedali. Boli to najväčšie poklady môjho detstva.

Od malička som veľmi rada kreslila. V jedálni sme mali veľký stôl, pod ktorý som vliezla a maľovala si svoj farebný svet detskej, ničím neohraničenej fantázie. Iná dimenzia, v ktorej nevnímajúc čas, moje kreslenie vytváralo časovú slučku. Pod stolom bol môj výtvarný mikrosvet, kde sa zrodili moje prvé odvážne plány.

Ako som rástla, začala sa mi črtať vízia o vlastnej budúcnosti, o tom, že moja cesta životom, ak chcem byť šťastná, musím byť tvorivá.

Na prvej ZDŠ, kde som chodila do školy, ma do základov kreslenia zasvätila pani učiteľka Berta Andrašková. Tiež iné pani učiteľky boli pre mňa osobnosti. Mária Ifková, Mária Límová, Eva Mrázová, či Mária Mecháčková každodenne, ľudsky a s citom pristupovali k nám, žiakom a zapaľovali v nás plamienok túžby po vzdelaní a uplatnení svojich talentov v živote čo najlepšie.

Prípravu na Šupku (strednú školu umeleckého priemyslu) som absolvovala u akademického maliara Ivana Dulanskeho v synagóge. Často sme chodili maľovať do plenéru, obľúbeným miestom, kam s nami pán učiteľ chodil, boli Domky. Iný svet uprostred mesta, miesto, kde sa zastavil čas. Postávali sme tam so skicárom v rukách a spoločne nasávali kúzlo okamžiku. Staré domčeky sa na seba tisli, ako by im bolo zima a my sme očami hľadali najzaujímavejšie zákutia pre naše náčrty.

Spomínam si dnes s úsmevom, ako mi pred skúškami Ivanko vytváral zátišia. Vytiahol spoza skrine naozaj obnosené, staré topánky, položil ich na čistý papier na stôl s výzvou, aby som ich nakreslila. Veru som sa natrápila pri tejto, i ostatných úlohách, ale oplatilo sa, skúšky som zvládla na výbornú a tak mohol začať môj študentský, stredoškolský život.

Ako odbor som si vybrala textilnú tvorbu. Do žiadnej inej školy by som nechodila s väčšou radosťou. Boli to úžasné roky mladosti, plné tvorivosti, objavovania, slobody, nezávislosti, i čas, keď som strela svoju prvú veľkú lásku Vladimíra, môjho budúceho manžela.

Rodina

V prvej polovici osemdesiatych rokov prišli na svet naše deti Vladimír a Michal. Vladko bol od detstva veľký, multifunkčný športovec, ale i výborný študent. Miško, náš umelec, prešiel ZUŠkou. Hudobnou, výtvarnou a dramákom až po štúdium herectva na VŠMU, kde práve dokončuje doktorantské štúdium. Moje deti mi vyrástli pred očami tak rýchlo, ako ubehla i moja mladosť. Dnes sú z nich úspešní mladí muži, ktorí si hľadajú svoje miesto v živote. Naša rodina sa rozrástla o nášho úžasného vnúčika Lukáška a jeho maminku Mirku.

Arteterapia v psychiatrickej liečebni

Svoj život som brala ako výzvu a tak som sa rozhodla ísť na konkurz na arteterapeuta do Psychiatrickej liečebne so sídlom vo Veľkých Levároch. Uspela som a nastúpila do tohto zamestnania. Bola to zmysluplná, inšpiratívna, no psychicky veľmi náročná práca. Pacienti s rôznymi diagnózami chodili do terapie a maľovali tu obrazy svojho vnútorného sveta, svoje myšlienkové pochody pretavovali do kresieb a malieb na muzikomaľbách, či na špecifickej arteterapii. Mojou úlohou bolo spolupracovať s nimi, citlivo ich viesť pri hľadaní techník, ktoré najlepšie vyjadria ich pocity. Trvalo mi skoro tri roky, kým som sa naučila neprežívať osudy pacientov. Po pätnástich rokoch v tejto práci som usúdila, že je čas nájsť si nové zamestnanie. Práca na psychiatrii ma naučila pokore, trpezlivosti a začala som si viac vážiť život a zdravie. Bola to naozajstná škola života.

Vlastný ateliér a pôsobenie v synagóge

Založila som si živnosť, kúpila si keramickú pec a potrebovala som ateliér.

S manželom bývame na ulici Jána Kollára, v dome, ktorý postavili moji starí rodičia okolo roku 1920. Vo dvore okrem šopy bola murovaná práčovňa (nikto z rodiny nepamätá že by tam starenka niekedy prala). Keď sme premýšľali nad týmto miestom, že by bolo celkom vhodné na ateliér, prišlo nám vtipné, že keď na práčovni zrušíme diakritické znamienka, máme pracovňu. Zobrala som to ako znamenie. Po stavebných (a gramatických) úpravách bol môj ateliér na svete.

Do synagógy na výtvarný odbor v Malackách som prišla najprv iba na rok, na zastupovanie za pani učiteľku Ruženku Habovú, ktorá ma sama oslovila. Všetko bolo pre mňa nové. Bola to hodená rukavica, výzva, ktorú som nemohla odmietnuť. Zasa pri mne stál Ivanko Dulanský. No a s ním Libuška Čtveráková a Ali Chamráz, moji vtedajší kolegovia pôsobiaci na výtvarnom odbore. Napokon osud chcel, aby som na ZUŠke zostala, uvedomujúc si aké mám v živote šťastie, že môžem pokračovať v tvorivej práci, pracovať s deťmi a súbežne žiť svoj život výtvarníka.

V synagóge, v ateliéri je každý deň iný. S každou novou témou sa dennodenne rozbieha nový tvorivý proces, ktorý všedný deň povýši na výnimočný zážitok. V spoločnom dialógu hľadám so žiakmi originálny uhol pohľadu, aby sme tému čo najvýtvarnejšie spracovali a aby sme si udržali radosť z tvorivosti. Deti prichádzajú ako čistý, nepopísaný papier. Ako učiteľka som tá, ktorá ich môže citlivo usmerňovať, spoločne s nimi objavovať, zdokonaľovať a cibriť ich výtvarný talent. Je to náš spoločný dialóg o hľadaní jedinečnosti a identity každého dieťaťa. To, čo však pretrváva z čias môjho detstva a detstva mojich detí až po dnes je to, že deti rady tvoria. Detská fantázia má krídla. Je ako malý plamienok, treba ho rozdúchavať, aby sa rozhorel.

V tomto meste žijem celý život. Mám tu rodinu a priateľov, je to miesto, kde som zapustila svoje korene. Zrástla som so Záhorím, s jeho borovicovými lesmi i s ľuďmi v ňom. Aj keď sa Malacky a ich okolie od čias môjho detstva veľmi zmenili, prišli o punc jedinečnosti historického jadra mesta, dnes prichádzajú nové výzvy aby sme si uchovali to, čo nám z minulosti zostalo a z toho mám dobrý pocit.

Moja tvorba je zrkadlom hladiny mojej duše. Všetko je o pocitoch a vnemoch, o túžbe podeliť sa v pokore o svoj vnútorný svet plný farieb, línií a tvarov. Niekedy abstraktný, inokedy vyúsťujúci až do konkrétnej, figurálnej tvorby. Vnútorný dialóg vyrovnávajúci pretlak emócií….Maľujem rada obrazy, ktoré majú svoj príbeh, také ktoré ich budúceho majiteľa inšpirujú k vlastnej interpretácii, preto, že každý z nás pristupuje k odrazu hladiny so svojou vlastnou predstavivosťou, ktorá je umocnená jeho životnou skúsenosťou.

Nemaľujem obrazy pre seba, iba ich s láskou vytváram a vtedy s nimi žijem a stotožňujem sa s nimi. To isté prežívam pri modelovaní mojich keramických anjelov. Žijem s nimi v spoločenstve. Vo vnútornom, dôvernom rozhovore stláčam hlinu medzi prstami, modelujem ju a objavujem v každom novom anjelovi jeho jedinečný výraz. Vždy sa v duchu usmejem, keď niekto príde kúpiť si anjela a myslí si, že si ho vybral…

Eva Režná. Narodila sa v Malackách v roku 1960, kde žije po celý život. Je vydatá, má dve deti. Vyštudovala textilný odbor na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a vyššie odborné vzdelanie získala na Strednej odbornej škole sklárskej v Lednických Rovniach, odbor výtvarné spracúvanie skla – šperk. V roku 1997 si založila živnosť a venuje sa výtvarnej tvorbe. Je členkou malackého Artclubu-2002. Absolvovala desiatky výstav na Slovensku i v zahraničí. Od roku 1998 pôsobí ako učiteľka na ZUŠ. Je autorkou sošiek a reliéfov pre celoslovenskú súťaž „Podnikateľka roka“ (2005-2015) a reliéfov pre Holcim – cena pre rozvoj regiónu Záhorie.