Jeden deň Juliany

Volám sa Juliana Hirnerová, rod. Tandlmayer. Narodila som sa 28. 1. 1842 a v roku 1860 som sa vydala za lesného hájnika Františka Hirnera. Bývame v horárni pod Vysokou. Moje milované deti sú Johan, Rozina, Alžbeta, Juliana, Mária, Cecília, Žofia, Paula, Anna a Franci. Som tiež pra pra prababka Márie Huškovej.

Je 11. mája v roku 1874.

Dnes som, tak ako každý deň vstala o pol piatej ráno. Bola ešte tma a tak som si zápalkami, ktoré stále ležia na jednom mieste v kredenci, zapálila petrolejku a zakúrila i nan špuahat, aby sa v desať litrovom opletenom hrnci zohriala voda na užívanie a umývanie.

Máj iášti uabat í da frí is si vóšn ké. (Moja prvá práca ráno je ísť sa umyť). Potom som sa obliekla, ohriala mlieko na frištik, vyložila z almary chlieb a zajedla som si. Menu bolo každé ráno rovnaké: Tós puttaprót, oda šmolcprót, tí krámln (oškvarky) vajta ti mllí, óda puttamllí (cmar), un auch tí. Po zakáľačke bola i – ti pluncnsupn oda sulc. (ovarová polievka alebo huspenina)

Medzitým sa ohriala voda, a zobudila sa mi dvojročná Žofia. Dala som jej suchú plienku a kúsok chleba do ruky. Pomaly svitalo. Nabrala som teplú vodu do vedra, do druhej ruky Žofiu a šla som sa postarať o lichvu. Vo veľkej maštali máme: dva voly, dve kravy a jedno teliatko. Pod hrantami dobytka behajú zajace. V susednej menšej maštali boli prasnica a 3 prasce. Už 2 týždne sa držia v doline pri potoku na klíčiacich žaluďoch, gaštanoch a bukve. Dobre z toho rastú. Deti vždy doma ohlásia, kde ich videli.

Juliana Hirnerová s manželom a potomkami

Pri kravách som Žofiu vložila do drevenej bedny so slamou a jedným zajačkom. Po vykydaní a podaní novej podstielky, som odviazala teliatko a pustila ho pod otelenú kravu. Teľa za tri minútky odpilo časť mlieka z vemena a znovu som ho priviazala ku hrantu. Na dosýtenie som mu ešte namiešala do vedra s teplou vodou otruby a trocha šrotu, vložila teľaťu dva mokré prsty do pysku a vtiahla mu hlavu do vedra. Nakŕmila som i ostatné zvieratá.

Potom som postupne umyla teplou vodou kravám vemená a podojila ich. Hygiena je veľmi dôležitá, aby mlieko voňalo. Potom som Žofiu i mlieko preniesla do kuchyne, precedila ho a rozliala do lovichov. Z niektorých oberiem smotanu, z nej potom umútim maslo a z toho mlieka i syr. Ešte frišké ich potom predám na trhu, alebo ich kúpia luftáci.

Medzitým povstávali ostatné deti, pripravila som im raňajky a desiatu do školy. Dnes ich horský učiteľ učí v susednej 3 km vzdialenej horárni Baďurhaus. Manželovi som do brótsaku prichystala chlieb s maslom, slaninku a mlieko na celý deň. Potom sa rozlúčili pozdravom „kriskót“ a ja som odpovedala „Fjít ano Kót“ (Fúhrt). Po ich odchode som prebalila Žofiu, rýchlo ju nakŕmila a znovu vložila do ohrádky. Zo zvyškov na stole som nakŕmila vonku priviazaného psa, pustila lichvu z maštale a khjí holda (Kúheweider) ich zobral na pastvu. Každá krava mala svoje meno, na ktoré i počúvala a prišla si k volajúcemu pre odmenu. Potom som sa vrátila znovu k robote.

Dnes je deň pečenia chleba. Pečieme ho raz za 14 dní. Žofia zaspala. Preto som odbehla na dvor zakúriť do chlebovej pece. Po rozhorení som pridala do pece tos króshulc (veľké polená) a vrátila sa do kuchyne.

Už včera večer som si do koryta vedľa pece pripravila múku, aby sa zohriala. Teraz som k múke pridala vodu, soľ, trocha rasce a zákvas. Všetko som to ručne vymiesila na cesto, vytvorila z neho štrnásť bochníkov, vložila do múkou vysypaných fleslíkov, i povrch bochníkov som posypala múkou a nechala kysnúť. Zo zvyškov cesta v koryte som urobila desať šúľkov, ktoré po vysušení ostanú ako základ pre budúci zákvas o 2 týždne.

Bolo 10 hodín, teda čas variť obed. Žofia sa prebudila, obriadila som ju. Dnes uvarím zasmaženú polievku Ajprénsupn mit grincajch a lekvárom plnené a tvarohom posypané taškrln (perky). Ešte som ich len dorábala a už som oknom videla, ako moje deti utekajú hladné domov. „Klopce Jezus Kristus,“ zaznel zborový pozdrav. Moje In evichkajt ámen už zaniklo v ich veselom džavote.

Betti priniesla vedro vody zo studne a deti sa umyli. Krátko sme sa pomodlili a naobedovali sa. Na stene medzi oknami visia dva obrazy: Ježiš a Mária, ktorí odhaľujú svoje milosrdné srdcia.

Nóchmitók miesn ti khinda ten ĺtan hĺfa. (Poobede musia deti pomáhať rodičom). Johan odišiel do šlógu pomôcť s káľaním dreva, Rozi a Betti zobrali motyky a vybrali sa okopávať mladé stromky do pančule. Júlia hojdala Žofiu a ostatné menšie deti zobrali drevený vozík a zbierali v hore raždie na kúrenie.

Huncokári

Chlebová pec bola o dve hodiny vyhriata a cesto vykysnuté. Rýchlo som ohreblom vyhrabala popol z pece, utrela ju teplou mokrou handrou a tiež posypala múkou, aby som na jej zafarbení – žltá, červená alebo čierna, videla teplotu pece. Potom som dlhou drevenou lopatou sádzala do nej bochníky, pritom som každý požehnala. Chlieb sa požehnával i pri vyberaní z pece a pri rozkrojení.

Po sádzaní som v koryte narýchlo oprala niekoľko kusov pracovných kabátov, onucí, a nohavíc, vymáchala ich v odstátej potočnej vode a vyvesila na plot. Prvé sa vrátili deti s drevom. Vyložili ho do drevárne. Keď bol chlieb upečený, preniesli sme ho do kuchyne a po umytí bol uložený v komore do drevenej truhlice. Do teplej pece deti vložili rozkrájané hríby na sušenie. Počas celej jesene takto sušíme i ovocie.

Neskoro popoludní sa kravy vrátili z pastvy, uviazala som ich ku hrantom, vyviedla na dvor voly a zapriahla som ich do rebriňáku. Rozína voz zaviezla hore do šlógu. Voz chlapi naložili siahovicami a dievča ich zviezlo do dediny na lesnú skládku. Vrátila sa až po večeri.

Rýchlo som podojila kravy, lebo sa musia dojiť každých 12 hodín. Po uskladnení mlieka som zobrala motyku a v záhradke som plela burinu.

Po návrate na dvor som videla, že pri studni sedí žobrák Johan. Je bezdomovec a chodí z horárne do horárne. Občas príde, porozpráva čo je nové, dostane mlieko, chlieb a prenocuje na sene. Ráno, občas i s prípadným mojim odkazom pre niekoho zo susednej horárne, s vďakou a mnohými dobrými vinšami, odíde.

Po návrate otca a Jána z hor prišiel čas večere. Otec ešte nezabudol skontrolovať deťom vyčistené topánky a kabáty na fogaši. Potom celá rodina sme sa zišli pri stole k zaslúženému jedlu. Pritom sme rozprávali zážitky zo dňa. Pomaly sa zotmievalo, zapálili sme petrolejku. Po večeri sme sa spolu poďakovali Bohu za všetko, čo sa nám dobré dnes prihodilo a za zlo sme odprosili. Po večeri som kláne khinda vošn a uložila ich do postelí a šúpetln. Ako posledná som zahasila petrolejku a uložila som sa i ja v kuchyni na gavalec.

Neležala som v pohode, asi o mesiac sa mi narodí Pavlínka, alebo Paul.

Nárečové termíny:

Určité členy- der, die, das – tá, tí, tos (ta tí, ti mllí, tos prót)
Tí krámln – oškvarky
Lichva – dobytok
Brótsak – chlebník
Klopce J.K. – Gelopt sei
Šlóg – Rúbanisko
Pančula – Baumschule – škôlka
Kundšafti – odberatelia
Šúpetla – Prístelok pod posteľou

Ďakujem môjmu dedkovi Dušanovi Dobrovodskému za jeho trpezlivosť a pomoc pri písaní tohto projektu. Spomenúť musím našich dvoch rodinných kronikárov, dedkovho bratranca a sesternicu, Otta Webera a Lotti Hrozáňovú- Weberovú. Vďaka Ottovi máme zachované mená, fotografie a rodokmeň našich predkov až po mojich pra-pra-pra- prarodičov. Teta Lotti je „nevyčerpateľnou studnicou“ nárečových slov jej rodičov-huncokarov.

Mária Hušková

O Huncokaroch

Huncokari boli horskí drevorubači, ktorých Pálffyovci v polovici 18. storočia pozvali z alpských krajov Rakúsko- Uhorska do Malých Karpát. Ich úlohou bolo zabezpečiť zvýšenú kvalitu v pestovaní a ťažbe dreva.

Táto etnická skupina žila 250 rokov izolovane v Malých Karpatoch, pričom si zachovala svoju kultúru, reč, katolícke náboženstvo a zvyky. Sami sa nazývali Waltleute /lesní, horskí ľudia/, Holchackeri – drevorubači, pričom ľudia z dedín ich skomolene volali – hulcokári. Po rozpade Rakúsko-Uhorska postupne splynuli s domácim obyvateľstvom. Ich potomkovia si však s vďakou na týchto svojich predkov spomínajú. Informácie o nich sú spracované literárne, na webe www. huncokari.sk a v roku 2016 bola na Červenom Kameni otvorená i múzejná expozícia.

Tento článok napísala žiačka VIII. triedy Mária Hušková ako projektovú prácu z dejepisu. Mali opísať jeden pracovný deň svojho predka z 19. storočia a Mária si vybrala svoju babku z 5. generácie pred ňou, z horárne pod Vysokou Julianu Tandlmayerovú. Neskôr bol článok doplnený o nárečové výrazy Huncokarov. Rodokmeň, zvyky a dialekt Huncokarov spracovali jej vzdialení príbuzní prastrýko Otto a 88 ročná teta Lotti Weberová-Hrozáňová. Mária potom článok prečítala pri slávnostnom otvorení múzejnej expozície na hrade Červený Kameň.

Dušan Dobrovodský

3 komentárov
  1. Anna
    Anna hovorí:

    Veľka vďaka za krásny článok, ktorý má osobne pre mňa ale aj pre mnohých potomkov huncokarskych rodov hodnotu.
    Hlboká úcta a poďakovanie pánovi Dusanovi ,Ottovi a poni Lotty a všetkým, ktorí sa pricinili o zriadenie huncokarskeho muzea.
    Potomkovia rodu Aschenschwandtner a Lindtner

  2. Jana Matulníková
    Jana Matulníková hovorí:

    dobry den, velmi ma potesila sprava o „huncokaroch“ – hlavne zmienka o mene Tandlmayer. Moj dedko ( alojz Tandlmayer) je najmladsie dieta – syn Palfyho hajnika.
    Ako vnucku ma velmi potesila sprava o nasich predkoch, nakolko vela sa o tom v nasej rodine nevie.
    Dakujeme….. s pozdravom, Matulnikova Jana

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.