Môj názor na atletickú dráhu v zámockom parku

Možno sa niekomu z vás, milí čitatelia Malackých pohľadov, donieslo, že by sa mala stavať na mestskom štadióne kompletná atletická dráha. Nie je to lacná záležitosť a vyjde to cez milión eur. Slovenský atletický zväz nám odklepol 250 000 a zvyšok má zohnať mesto. Zväz nám v tomto veľmi nepomohol, pretože mohol priklepnúť 450 000, ale rozhodol sa prispieť menšími sumami na viac projektov. To je fakt, ktorý treba brať na vedomie. Mesto však túto ponuku prijalo a pustilo sa do projektu. Samozrejme a tu je kameň úrazu. Postaviť alebo nepostaviť!? V tejto chvíli nikto nevie, ako to dopadne. Ja by som sa len chcel pozrieť na túto problematiku očami predsedu Atletického klubu AC Malacky a objasniť náš atletický postoj. Takže, ak máte čas a chuť, prosím, tu je. 

Začiatky atletiky v Malackách

Atletika v Malackách vždy bola aj nebola. Prvé atletické preteky sa u nás robili už pred sto rokmi, ale atletický klub tu až do roku 1992 nikdy nebol. Na štadióne v zámockom parku sa robili atletické preteky so všetkými disciplínami aj v 50-tych rokoch minulého storočia, ale organizovaná atletika absentovala. Preteky boli skôr výsledkom pár nadšencov, ktorí, bohužiaľ, nikdy oficiálny klub nevytvorili. Atletika tu prekvitala hlavne na gymnáziu, či už na prvom cirkevnom alebo neskôr aj na štátnom. Malackí atléti pretekali väčšinou za bratislavské kluby.

Všetko sa to zmenilo až v roku 1992, keď dvaja atletickí nadšenci Igor Kondel a Vladimír Handl založili Atletický klub AC Malacky so sídlom na ZŠ Záhorácka. Začiatky boli nádherné a plné elánu, ktorý nám, mimochodom vydržal dodnes. Malacky boli neznámou na atletickej mape Slovenska a pamätám si, že keď sme prišli na preteky do Banskej Bystrice vo veľkom počte, usadili sa na tribúne a spustili záhoráčtinu, všetci na nás pozerali ako na český oddiel.

Dnes už každý na Slovensku, čo sa len trocha zaoberá atletikou, vie, kde sú Malacky a pozná naše nárečie. A mohol by vedieť viac, ak by sme tu mali aj štadión. Štadiónov s atletickou dráhou nie je na Slovensku veľa, ale my patríme medzi úspešné kluby, ktoré nemôžu spraviť doma atletické preteky a nemôžu sa pochváliť pred domácim obecenstvom vlastnými výsledkami svojej práce. Dnes je tá príležitosť, ktorá sa možno už tak skoro neponúkne. 

Kompletná atletická dráha. Aké sú jej výhody?

Samozrejme, že sú tu hlasy futbalistov, ktorí by mali štadión najradšej pre seba, ale ak na to pozeráme z komplexnejšieho pohľadu, tak je to príležitosť pre celé mesto. Spraviť z pomerne schátralého futbalového štadióna krásne miesto, ktoré by slúžilo pre všetkých obyvateľov nášho mesta. Krásne vynovené miesto, s nádherným povrchom okolo, s atletickými sektormi, kde by mohli diváci vidieť nielen futbalové súboje, ale aj atletické preteky, ktoré majú svoje čaro a ktoré v Malackách boli k videniu naposledy pred 70-timi rokmi. 

Samozrejme k tomu rôzne pridružené športové či kultúrne podujatia, jednoducho povedané, park by ožil a Malačania by mohli byť hrdí, že majú taký krásny športový stánok. Vídame to často na pretekoch v Čechách, ktorí predsa len sú v tejto oblasti výrazne popredu. Hudba, mamičky s deťmi, pridružené podujatia, jednoducho, sviatok športu a oslava pohybu „se vším všudy.“ Verím, že aj v Malackých sa takého niečoho dočkáme a bol by som rád, keby to zastihlo ešte aj mňa. 

Atletické nadšenie v súčasnosti

Už aj z takého môjho osobného pohľadu, pretože som sa narodil na Rádku, celé detstvo a mladosť som strávil na priľahlých ihriskách a po zámockých chodníčkoch som začal behávať už vtedy, keď tam behal len Janči Kocmunda. To bol taký miestny blázon, ktorý chcel byť Zátopkom. Keď som išiel behať, tak ma mama odhovárala slovami: „Nebjehaj po tem zámku, šak si ludé budú mislet, že si sprostí jak Janek Kocmunda.“ Dnes sa už doba zmenila a ľudia chápu význam športu. Ja si ale myslím, že športovať by sa malo aj v kultúrnom prostredí a aj z tohto dôvodu by som sa prikláňal k výstavbe tohto všešportového stánku.

Nuž, atletika má v Malackách zelenú, toľko detí a zapálených rodičov som za tú našu takmer 30 ročnú históriu nevidel a to sme iba v začiatkoch. Naša atletická dráha na ZŠ Záhorácka praská vo švíkoch, ona má len 250m a normálny atletický ovál má 400m, takže sa musíme za kvalitnejšími tréningami vyberať do Břeclavi, kde nás našťastie radi prichýlia. Dúfam, že sa im, a nebude to tak dlho trvať, budeme revanšovať a pozveme ich na preteky do zámockého parku. 

Ako sa obnovila takmer zaniknutá atletická dráha

A na záver len taká jedna spomienka. Keď sa prerábal celý zámocký park, tak som zaplatil z atletických peňazí chlapíkovi s rekultivátorom 3000 korún a požiadal ho o fušku. A on už takmer zlikvidovanú atletickú dráhu odtrávnil. A Jožko Štipanitz, vynikajúci slovenský futbalista, vtedy šéf malackého futbalu, zobral traktor, dal zaň radlicu, uhrabal celú dráhu a prevalcoval. Vôbec sme sa na tom nedohodli, jednoducho videl, čo som spravil a pomohol. A nepadlo medzi nami ani slovo.

A potom som bral deti zo športových tried s hrabľami a motyčkami do zámku a upravovali sme to. Nuž, Jožko, dodatočne ďakujem a ak by sa tento náš atletický sen raz zrealizoval, na prvých atletických pretekoch budeš náš vzácny hosť. Veď si nás aj bil v časoch mladosti v šprintoch jak žito. Takže k atletike máš blízko. 

A ešte jedna poznámka. Samozrejme, primátor a poslanci, ktorí zahlasovali na mestskom zastupiteľstve za tento návrh, budú zlatými písmenami zapísaní v malackej atletickej kronike. Navždy. Za odvahu. Za to, že sú vizionári, ktorí vidia tam, kde iní nemajú odvahu ani nakuknúť. A takých ľudí si treba vážiť. Za atlétov vyslovujem jedno veľké Ďakujem. Bez ohľadu, ako tento projekt dopadne.