Francúzsky podplukovník Bonneau v malackom zámku

Prezident Československej republiky T. G. Masaryk zveril začiatkom júna 1919 francúzskemu generálovi Pellému vrchné velenie na Slovensku. Maurice Pellé (* 1863 † 1924) stál na čele francúzskej vojenskej misie, ktorá na Slovensku vo vedení vystriedala taliansku misiu. Niektorí talianski dôstojníci na čele s gen. Luigi Piccionem (* 1866 † 1942) boli známi priateľskými vzťahmi s Maďarmi, čo v bojoch s Maďarskou republikou rád nebolo žiaduce. Medzi dôstojníkmi francúzskej vojenskej misie sa nachádzal aj major Georges Bonneau, ktorý pri rozdelení slovenského frontu dostal na starosť novozámocký úsek. Podliehal tak pod veliteľstvo Dunajského úseku generála Louisa Shuhlera (* 1866 † 1946) v rámci Západného úseku generála Mittelhausera.

Detstvo, štúdiá, rodina

Georgovi rodičia, zámožný lekár Jean Charles Bonneau (* 1843 † 1915) a Anna Pauline Pujol (* 1855) sa vzali 1. mája 1878 v Toulouse v regióne Midi-Pyrénées. Georges prišiel na svet 1. februára 1879 v Toulouse ako Vincent Charles (meno Georges prijal neskôr). V roku 1891 s rodinou bývala Vincentova babka Marie Pujol (* 1837) a slúžka Germaine Linas (* 1873) na adrese 3 Rue de l´Université, Toulouse. Georgova mladšia sestra Theodora sa narodila až v novembri 1892. O šesť rokov neskôr bola rodina vedená na adrese 8 Boulevard Carnot.

Mladý Vincent „Georges“ sa rozhodol pre vojenskú dráhu. Študoval delostrelectvo na vojenských školách v Saint-Cyr a vo Versailles. V roku 1914 slúžil ako kapitán u 3. delostreleckého pluku v Carcassone a potom prešiel k 156. delostreleckému pluku (na začiatku vojny mala francúzska armáda najmä 75 mm rýchlopalné poľné delá Model 1897, no chýbal dostatok ťažkých diel).

Bonneau sa ešte pred vojnou oženil, no už v roku 1914 si začal pomer s Marie Thérése Apollonie Banzin (* 31.8. 1884 Albi), s ktorou sa zrejme zoznámil v Castres. So svojou prvou ženou sa rozviedol. Marie bola vtedy tiež vydatá s istým Laurensom Chabbertom, s ktorým sa po vyše ôsmich rokoch 13.4. 1916 v Castres rozviedla a vrátila sa do Albi k rodičom. Georges a Marie si naplánovali sobáš po vojne.

Korešpondencia

Dochovala sa časť ich korešpondencie z obdobia 1. svetovej vojny. Dňa 8.10. 1914 Georges napísal: „Ak by sa smerovanie vojny uberalo podľa odvahy ľudí, nikdy by Nemci nevstúpili na francúzsku pôdu. Videl som útoky (vedené) s rýchlosťou, ktoré svojimi výkonmi dojímali až k slzám. Ale tiež príliš často vedené s trestuhodnou neznalosťou. Chudáci druhovia z pechoty. Zvíťazíme napriek všetkému, pretože musíme, ale nemalo to byť také ťažké.“

Dňa 25.10. 1914 napísal kritický list o spisovateľovi Romainovi Rollandovi: „Pán Rolland, namiesto pokojného ohrievania sa vo Švajčiarsku by mal podniknúť cestu do Lotrinska. Mal by vidieť dediny po ich vyvraždení ako za čias Attilu, padlých starcov, ženy, deti zmasakrované civilizovanými veriacimi ľuďmi.“ Bonneau bol 15.6. 1915 na fronte ranený do nohy črepinou granátu, no v liste to zľahčoval, keď napísal, že si vďaka svojej neopatrnosti podvrtol nohu.

Po Brestlitovskom mieri v marci 1918 opisoval boľševikov ako zradcov a pri uzavretí mieru s Nemeckom ľutoval, že už nestačili preniesť bojové operácie na nemecké územie. Za výnimočné správanie za 1. svetovej vojny bol vyznamenaný Vojnovým krížom s palmovou ratolesťou (Croix de Guerre avec Palme) a povýšil na majora.

Georges Bonneau na slovenskom území

Major Bonneau dorazil 5.6. 1919 o 18.00 h z Bratislavy do Komárna, aby prevzal nad mestom velenie. Priviedol si posilu pozostávajúcu z I. práporu Stráže slobody (14 dôstojníkov, 350 mužov, 8 guľometov), 4. námornej roty (3 dôstojníci, 140 mužov, 2 guľomety) a časti V. batérie ťažkých húfnic 7. pluku (2 delá 10 cm s 50 nábojmi, 3 dôstojníci, 60 mužov).

Okrem toho mal v útočnej skupine k dispozícii čatu arditov (útočný oddiel) s 3. a 5. rotou 39. pluku (9 dôstojníkov, 280 mužov, 2 guľomety). Generál Eugène Mittelhauser (* 1873 † 1949) ho poveril útokom na Nové Zámky ktoré obsadili Maďari 1. júna 1919. Počas júnových operácií roku 1919 sa Bonneauovi podarilo 7. júna obsadiť Nové Zámky.

Obyvatelia Nových Zámkov na majora zrejme nespomínali v dobrom. Počas obsadzovania mesta zatkol starostu a najvýznamnejších občanov, aby eliminoval prípadný miestny promaďarský vzdor (prepustil ich o tri dni) a o deň nato vydal obyvateľom nariadenie tohto znenia: „Ja som odhodlaný radšej celé mesto zničiť streľbou z môjho dela, ako ho prepustiť Maďarom. Kľudnému a mierumilovnému obyvateľstvu neublížime, ale všetky činy, ktoré budú motivované neposlušnosťou alebo zradou, ich odplata bude vykonaná hneď na mieste. Jediným trestom bude smrť. Na rozkaz Česko-slovenskej vlády všetky zbrane, rezné, bodné nástroje ešte v priebehu dnešného dňa majú byť odovzdané hliadke na radnici. U koho by sa našla potom predsa len zbraň, bude potrestaný zastrelením. Toto moje nariadenie vstupuje do platnosti okamžite.“

Následne sa Bonneau ubránil vojenským protiútokom a podporil v útoku na Levice brigádu plukovníka Kieffra, no pred presilou nepriateľa sa stiahol od Perbete (Pribeta) k Novým Zámkom. Maďarská 8. divízia zaútočila 19. júna v smere na Nové Zámky. Bonneau podnikol proti presile vlastný protiútok v smere na Bánovskú Kesu (Bánov) s podporou francúzskej letky kapitána Lachmana a Maďari sa stiahli do Bešeňova. O deň neskôr Maďari neúspešne zaútočili na Nové Zámky. Ustupujúci Maďari utrpeli 22. júna porážku u Bajča, ale ubránili sa pred československým vojskom pri obci Farkašd (Vlčany).

Dňa 24. júna 1919 uzavrelo Československo s Maďarskom prímerie. Na novozámockom úseku padlo 130 československých vojakov a asi 300 bolo ranených. Bonneau sa ukázal ako rozhodný veliteľ a po ukončení konfliktu mal k svojim jednotkám reč: „Vojaci! Na pamäť spoločného boja a spoločného víťazstva tvorím z vás čestný pluk „Nové Zámky“. Vaše činy náležia histórii…Každý Čechoslovák, ktorému poviete, že ste bojovali pri Nových Zámkoch, musí pred vami klobúk zdvihnúť…“ Bonneau bol za úspešné vedenie operácií povýšený na podplukovníka.

Pobyt v Malackách

V roku 1921 viedol Bonneau veliteľstvo výcvikového delostreleckého strediska v Malackách. Ako ubytovanie mu pred augustom 1921 boli poskytnuté miestnosti na poschodí zámku uvedené ako č. 7 a č. 8 (severné krídlo?). Susediacu miestnosť č. 6 využíval pozemkový úrad a miestnosť číslo 9 prechodne obýval inžinier Berný zo sekcie pre stavbu druhej koľaje dráhy Bratislava – Břeclav. Z rozhodnutia Župného úradu v Bratislave došlo v auguste 1921 k záboru ďalších miestností v zámku z dôvodu umiestnenia verejných úradov, pre stálu vojenskú posádku a ako obytné miestnosti.

Pôvodné ubytovacie miestnosti francúzskeho podplukovníka dostal lesmajster Krčmář a Bonneau náhradou za ne získal do užívania miestnosti č. 27-31 na prízemí zámku (pôvodne miestnosti vedené ako časť súkromného bytu kniežaťa Mikuláša Pálffyho). Vedľajšia miestnosť č. 32 musela byť väčšia a prepychovejšia, keďže bola určená na reprezentačné účely úradov a výcvikového delostreleckého strediska. V suteréne boli pre správu miestneho výcvikového delostreleckého strediska určené miestnosti č. 22, 23, 24. Okrem podplukovníka Bonneaua obývali zámok aj ďalší dvaja dôstojníci: podplukovník Preyss (prízemie, miestnosti č. 1, 2, 3) a major Weigelt (poschodie, miestnosti č. 20, 21).

Návrat Bonneau domov

Po roku 1922 nastával pozvoľný odliv francúzskych dôstojníkov z Československa a aj Bonneau sa vrátil do Francúzska. Oženil sa s Marie Thérése Banzin. Manželský pár sa usadil v Paríži, kde boli vedení ešte v tridsiatych rokoch 20. storočia. Deti však nemali.

Bonneau dosiahol hodnosť plukovníka. Po obsadení Francúzska nemeckou armádou v júni 1940 vytvoril vlastnú odbojovú skupinu v Toulouse napojenú na sieť Bertaux. Nemci ho zatkli, ale prežil aj druhú svetovú vojnu. Bol nositeľom najvyššieho francúzskeho vyznamenania Rad čestnej légie.

V rokoch 1945-1965 bol starostom obce Roquesérière. Venoval sa poľnohospodárstvu na malom statku v Margal severne od Béziers. Zomrel v roku 1969.