Je podivné písať tento text v slovenčine, ale v tejto chvíli to bude jednoduchšie a lepšie. Nerád by som odpútal pozornosť od podstaty. Vontyd – ale čo vlastne hľadáme? Seba. Hľadanie identity je téma, ktorá medzi ľuďmi, pokúšajúcich sa dovidieť na budúcnosť nášho mesta, znie už dlho. Čítať ďalej →
Prednedávnom sme stručne písali o histórii farského kostola. V bratislavskom štátnom archíve sa zachovala matrika, na ktorej začiatku sa nachádza Liber templi Malacensis, teda Kniha malackého kostola Čítať ďalej →
Jozef Moravčík Jakubovec 21. júna šošovicou pokrstil nové Oddelenie regionálnej literatúry MCK – Knižnice v Malackách – Záhorácky kút. Sú v ňom sústredené desiatky titulov záhoráckych autorov, monografií miest a obcí Čítať ďalej →
Názvy okolitých obcí:
V roku 2017 bol knižne vydaný obnovený Záhorácky slovník od Konštatnína Palkoviča.
Môžete si ho kúpiť za 12 eur v Turistickej informačnej kancelárii na Záhoráckej ulici v Malackách (vedľa knižnice) cez pracovné dni v čase 9.00-17.00 h, v sobotu v čase 9.00-12.00 h.
Región Záhoria má špecifickú polohu na pomedzí troch krajín – leží v Slovenskej republike, v susedstve s Českou republikou a Rakúskom. V minulosti bolo prepojené s viacerými štátnymi útvarmi, bol tu citeľný vplyv mnohých národov. Tieto skutočnosti ovplyvnili jazyk, nárečie, ktoré používajú obyvatelia Záhoria v komunikácii medzi sebou navzájom. Nazýva sa záhoráčtina.
Ak by sme ju chceli niekam zaradiť, nachádza sa medzi spisovnou slovenčinou a češtinou. Najbližšie jej je dialektom niektorých oblastí južnej Moravy. V záhoráčtine bol zvlášť v minulosti cítiť silný nemecký vplyv (slová ako cólštok, fajermúr, fjertoch, hastrman, vercajch, šnicla, zrichtovat a mnoho ďalších).
Záhoráčtina nie je uzavretý, nemenný jazyk alebo dialekt. Vyvíja sa v čase, mení sa v závislosti od mesta, dediny. Za všetky uvedieme jeden príklad – slovo zemiaky má v záhoráčtine v súčasnosti minimálne štyri rôzne podoby (grumbír, erteple, krumpole a zemáky).
Pre návštevníka Malaciek, ale vôbec regiónu Záhorie je zaujímavé porozprávať sa s domácimi obyvateľmi v ich nárečí.
Napriek tomu, že ovládanie spisovného jazyka patrí k základnému vzdelaniu a prejavu kultúrnosti človeka, z hľadiska identity obyvateľstva regiónu je dôležité zachovanie záhoráčtiny. Pozoruhodne to vyjadril obyvateľ Malaciek: „„Sám po záhorácky nehovorím, keďže väčšinu svojho života som prežil mimo túto nárečovú oblasť. … Jednou z mojich nočných mor je i tá, že sa záhoráčtina vytratí a stane sa mŕtvym jazykom. Táto udalosť by pre mňa korešpondovala s koncom sveta.“
Na ukážku záhoráčtiny uvádzame úryvok zo spomienok roľníka Michala Čermáka, zachytených okolo roku 1940 a publikovaných v štúdii P. Dezidera Dubaya, OFM v Sborníku záhorských akademikov v roku 1942 (s. 94):
„Ná, prv to tak nebívauo jak fčiléki. Já sem sa narodziu, no, biuo to tak volajak, ufám po Michale, ked sa hnoje vozili, jak moja neboška maci, Pámbu im odpusci a daj lachké nebje, ríkavali. Kerého roku to konc biou, nevím a keksne ťi to netrúfam povidat, ale, že než Prajz došeu. Nač bi sem si také kalabise pamatau, beztak je to v matrice našrajbované. Fčiléki, jak mi to pán notárus povidali, Pámbu ich osláv, mám devjet desin a ešče tri nové leta k temu. Éj, za tú dobu sem moc vistáu a zažiu. Na šecko sa už konc aňi nepamatám, lebo sa mi to za tích moc rokú z huavi viluftovauo.“
Záujemcom o záhoráčtinu dávame do pozornosti aj medzinárodňí konferenciju o Mackovi.