Uontyd, jak sa u nás vyprávjá
Je podivné písať tento text v slovenčine, ale v tejto chvíli to bude jednoduchšie a lepšie. Nerád by som odpútal pozornosť od podstaty. Vontyd – ale čo vlastne hľadáme? Seba. Hľadanie identity je téma, ktorá medzi ľuďmi, pokúšajúcich sa dovidieť na budúcnosť nášho mesta, znie už dlho. Možno roky. Teraz sa predrala na povrch a dokonca až do programu primátora. Hľadanie identity vyzerá dosť hnidopyšsky v časoch, keď treba riešiť problémy praktického života. V skutočnosti je to však len hľadanie odpovedí na otázky návštevníkov, ktoré nám samým nie sú jasné. Aby sme nehovorili len niekoľko naučených viet. Skúsme začať tam, že vytvoríme rebríček najväčších rarít a zaujímavostí, ktoré sú pevne späté s Malackami. Ktoré nie len že môžeme vystaviť na obdiv, ale sami k nim obdiv a úctu máme. Tak, s dovolením, začnem:
1. jazyk
To najcennejšie, čo máme, je náš jazyk. Je naším poznávacím znamením. Je hlúposť trvať z akéhokoľvek dôvodu na rozprávaní nárečím, no je neprípustné komukoľvek to zakazovať.
2. lipa na Zámockej ulici pri mestskom úrade
Posledná z aleje od Čierneho kláštora k Čiernej bráne zámockého parku. Je na mnohých pohľadniciach a fotografiách. Takmer všetko okolo nej sa zmenilo, no ona ostáva stáť na svojom mieste.
3. sväté schody
Nie sú len troje na svete, no okrem originálnych, ktoré sú dnes v Ríme, len tie v Jeruzaleme a v Malackách sú ich vernou kópiou.
4. Severínek
Stojí v strede mesta pevne na svojom mieste podobne ako pálffyovská lipa. Väčšina ľudí ani nevie koho predstavuje, najdôležitejšie je, že pozerá na sever. Patrí všetkým a nech sa námestie okolo neho volalo akokoľvek, vždy to bolo u Severínka.
5. kazetový strop synagógy
Je nádherný a exotický. V meste je natoľko výnimočný, že nesporne patrí k jeho klenotom.
6. odvodňovací systém pod pálffyovským kaštieľom
Jedinečný a ešte stále nespracovaný odvodňovací systém je významnou technickou pamiatkou. Geniálne riešenie umožňuje stáť tak mohutnej stavbe v piesku len na tehlových základoch. Pravdepodobne je systém murovaných tunelov otcom väčšiny legiend o podzemných chodbách, spájajúcich významné miesta v meste.
7. budova starého obecného úradu (SBDO, Břeclavská ul.)
Väčšia ako jej historická hodnota je všetko čo pripomína. Okrem toho, že bola prvým sídlom samosprávy, je porovnávacím bodom vývoja mesta. Pôvodné centrum pri dolnom kostole už pripomína len s veľkou námahou.
Stano, ďakujem za 7 malackých dzivú.
Mňa osobne mrzí náš vzťah k nárečiu. Je škoda, že si svoje nárečie nevážime a je cítiť silný trend u rodičov nehovoriť s deťmi nárečím. Už som sa stretol aj s tým, že rodičia hovoria spolu nárečím, ale len keď nie sú pri nich deti 🙁
Takéto umelé vytesňovanie je škoda. Vždy som príjemne prekvapený napríklad v Skalici, kde sa mi zdá, že je nárečie prirodzene kladne prijímané a používané aj v oficiálnejšom styku. U nás máme tendenciu ohŕňať nad ním nos 🙁
Každopádne by som uvítal na stránkach pohľadov aj nejaké články v nárečí – aj keď si uvedomujem, že na písanú formu nie sme zvyknutí.
… Staníčku, nám ,o niečo starším ,robí veľmi dobre ,ak aj niekto z mladších zaspomína na staručké Malacky.
Spomienky nám pekne predkladáte ako pochodeň…aby sa uchovali pre iných…ďakujeme…
Maroš, preto som začal takmer ospravedlňovaním. Myslím, že príde čas aj na rodnú reč. Teraz by to však odpútavalo pozornosť od toho, čo je v tejto chvíli dôležitejšie. V Skalici mám rovnakú skúsenosť – keď mnohokrát požiadam na stretnutí, či by vadilo, ak by som na Záhorí rozprával záhorácky, tak sa ostatní s radosťou pridajú. Vždy to má taký sprisahanecký nádych ilegality. Myslím, že tento stav je postavený na hlavu. Záhorácky píšem ale napr. do Rádeckých novin, ktoré ale idú do vlastných radov. Vydržať.
Rúži, už sme sa naspomínali dosť. Ja teda spomínam rád, ale toto by mala byť akási nová štartovacia čiara na trati, ktorá smeruje ku konkrétnemu výsledku – konkrétnym odpovediam na konkrétne otázky.
Rádecké noviny som nejaké čítal – nemenovaná reštaurácia na Rádku. Super vec. Škoda, že nie sú niekde zavesené aj online – aspoň staršie čísla. Každopádne sa teším slovu „Vydržať, znie sľubne.
Super sa mi paci tychto 7 dzivu malackych, Stani. Ja velmi rada pouzivam moj rodny jazyk (zahoractinu) ked sa da, teda doma. A mam rada Tvoje blogy.
Staniku, borce nejvetsi, parada….vzdycky kdyz jsem projizdel nebo chvili byl v Malackach, rikal jsem si, nuda rovina na pisku, snad jedine uzasne fotky poli u Malacek, vzpominas fotky Laca Struhara a vzpominky na vznik knizky o Malackach s Vladkem, me utvrdili v tom, ze krasa a veci k zamysleni existuji kdekoliv, jen je potreba je videt a vis jak to je, kdyz jedes z BK do Blavy 🙂 ….hele, ale co by me hodne zajimalo, protoze to mam vryte do pameti a taky, jak me tata bral na vylety k Malackam a rikal tohle jsou Romelovi pisky …kruci, vim, ze tam, jeste v te me mlade dobe, byly zrezavele tanky a take vim, ze to pro me bylo obrovske dobrodruzsrvi, videt neco co otec zazil a ja nikokiv 🙂 ….slo by se na to podivat? …sli by ziskat nejaka fota a komentare ?? Pokud jo, tak dekuji predem, Jura
Staníku, omlouvám se Romelovy písky …..sorry, psal jsem to z lesa 🙂
🙂 Ahoj Jirko, záujem zďaleka je ešte vzácnejší. Spojím ťa s priateľom historikom a malackým kronikárom, ktorý ti odpovie na všetko, čo chceš vedieť. Je to jeden z ľudí, ktorí majú „na svedomí“ aj túto stránku. Zdravím na Moravu.
Mne sa nárečie vôbec nepáči. Nech si každý hovorí tak ako chce. Ale to západoslovenské nárečie je také, že človek tomu ani nerozumie. Však sme na Slovensku tak prečo sa tu nerozpráva spisovne po slovensky a však nebudeme kvákať ako vtáky ale rozprávať ako ľudia.
Áno aj ja som s Malaciek a rozprávam spisovne po slovensky. Lebo sa mi to viac páči ako nejaké nárečie. Tím by som sa cítila menejcenná
Janka Kristínka, preto som písal, že nikto nemá právo nikoho nútiť (čo snáď nikoho ani nenapadlo), ale ani zakazovať. Pri tomto pohľade by nikdy neprišlo ku kodifikácii slovenčiny, pretože načo, keď v Uhorsku mali hovoriť všetci pekne spisovne po maďarsky… Práve pre pocit menejcennosti v spomínanom období rozprávali ľudia z peších kruhov maďarsky. Nikto nechcel byť „buta tót“.
Sme na Slovensku, ale patrili sme aj k Morave, dokonca k Poľsku, dlho k Maďarsku. Ale sme stále tu, na tomto mieste a sme to my. Mimochodom – najspisovnejšie sa hovorí na strednom Slovensku, ale to len preto, že my ostatní by sme mali hovoriť ich nárečím. Ak by to Bernolákovi vyšlo, hovorilo by sa najspisovnejšie v Trnave. To by bola pre Detvancov iná haluz!
Napríklad mne sa naše nárečie páči. Hlavne preto, že slovensky až tak dobre neviem. Doma som v tej našej záhoráčtine a keď hovorím slovensky, každý Slovák z Horňákov to hneď spozná. Napríklad keď chcem oklamať Stredoslováka, tak dám skalický prízvuk a okrem Skaličana to nikto na Slovensku nevie rozpoznať. Vtedy som hrdý na to, že ovládam viacero nárečí. Napríklad my Malačania neuákame, ale mama je z Hasprunky, kde sa uáka. Mne to už tak do huby nelezie, ale niekedy si to vychutnám a robí mi to radosť. V Malackách hovoríme buzógle, ale v Gajaroch budzógle. Túto miernu nuansu si na Slovensku všimne málokto. /Slovo budzógla sme vymysleli pred asi dvadsiatimi rokmi, takže aj keď nič neznamená, považujeme ho za naše a dali sme mu dva odtiene./ Manželka ja Maďarka, ja Záhorák, so synom hovoríme doma slovensky, on hovorí s kamarátmi záhorácky. Nech sa v tom jeden vyzná. Pravdou je, že dvaja Záhoráci by mali medzi sebou rozprávať svojou rodnou rečou, aj keď sú obklopení roduvernými Slovákmi, pretože vtedy im tá slovenčina do huby nelezie. Aj keď riskujú, že po tej hube môžu dostať.
Janka Kristínka, ako píše Stano, určite nikto nemôže niekoho nútiť, aby rozprával nárečím. Jazyk je určený na komunikáciu a je úplne prirodzené, že si pri rozhovore vyberáme jazyk, ktorému čo najlepšie rozumejú všetci zúčastnení a hodí sa ako vyjadrovací prostriedok v danej situácii. Napríklad ak sa stretne Záhorák a Šarišan asi si zvolia spisovnú slovenčinu, Mexičan a Číňan asi angličtinu, …
Na druhej strane je jazyk (nárečie) súčasť našej identity. Vyjadruje veľa o skupine ľudí, ktorá ho používa. Mne išlo len o to, aby sme sa snažili nárečia zachovať, aspoň tak ako sa snažíme uchovať si iné kultúrne prvky: zvyky, kroje, piesne, …
Veď tým nárečím hovorili naši dedovia a bolo by škoda, keby zmizlo. Nemyslím si, že jeho používanie je hanba. Skôr naopak.
Veď aké príjemné je, keď sme niekde na dovolenke a máme možnosť spoznať, vidieť, ochutnať niečo typické pre danú lokalitu. Pre mňa sú nárečia niečo podobné. Keď niekam prídem, tak rád počúvam a vychutnávam tie niekedy drobné a niekedy veľmi veľké odlišnosti. 🙂
Ja pochádzam zo Senice, manžela som mala z Malaciek a ten veru „holdoval zdravej záhoračine“. Deti sme učili aj spisovnú reč.Môj spolužiak žije už vyše 30 rokov v Amerike a každý jeho email je ukážkou krásnej rodnej reči na ktorú ani vo svete nechce zabudnúť. Doma rozprávali spisovnou slovenčinou ale v srdci mu zostala reč záhorákov.