Jeseň 2020 podľa Malackej bežeckej ekipy

Napriek tomu, že v dnešnej dobe množstvo ľudí preklína dobu, ktorú denno-denne poznačuje pandémia ochorenia Covid 19, ja môžem po zhruba dvoch, či troch týždňoch symbolicky zatĺcť na poriadne hrubé drevo – teraz, ako to je, je to dobre. Po nekonečných mesiacoch vyčkávania a trápenia sa, sa možno konečne začínajú veci posúvať dopredu a celá ekipa teraz napreduje k mojej spokojnosti.

Nie som typ trochára, ktorý by robil veci na pol plynu. Kto ma pozná, vie aj toto. Tak, ako so mnou býva sranda, viem veľmi drsne zraziť toho, kto iba míňa čas môj a ostatných členov v skupine, vymýšľa, vyhovára sa a neakceptuje podmienky, aké nastavím. Pár jedincov už z tohto vlaku vystúpilo práve preto, že ich osobné ego alebo vlastná pohodlnosť bola dôležitejšia, ako schopnosť, v rámci svojich osobných možností dosiahnuť to, na čo majú. Som tomu rád, a oni zrejme tiež – v ekipe by ich žiadna atletická budúcnosť nečakala, ale ona ich nečaká napokon ani tak, ani onak. Bez ohľadu na to, kde sú.

Súčasné zloženie ekipy sa dá rozdeliť zhruba do dvoch skupín. Zo starej skupiny zostali dvaja členovia svorky, ktorí zdá sa, ako jediní, dokázali akceptovať atletiku nielen ako formu relaxu s partiou kamarátov, kde neplatia žiadne pravidlá a nemá to vlastne s výkonnostným športom nič spoločné, ale ako životný štýl.

Kto chce byť atlét, vstáva ráno s tým, že je atlét. Raňajkuje ako atlét, rannú rozcvičku robí, ako atlét. Oblieka sa do školy, ako atlét. Nosiť v zime krátke členkové ponožky, lebo je to sexy, atlét neuznáva, nosí čiapku, aj keď drvivá väčšina tínedžeriek ju považuje za nutné zlo a radšej sa snažia, aby vynikli ich krásne vlasy. Atlét sa snaží jesť zdravo a striedmo, ak má pred sebou tréning a nejde s partiou rozmaznaných faganov do žiadneho bistra s rýchlym občerstvením.

Na tréningu býva hneď vidno, kto atlét je, a kto sa naňho iba hrá. Už len tým, ako je atlét oblečený, či chápe, že počas rozcvičky v mrazivých dňoch treba udržať telo v maximálnom teple (a ušetriť tak penzum energie pre tréning a nie pre zahrievanie tela), teda mať na sebe hneď niekoľko vrstiev oblečenia a samozrejme – čiapku alebo aspoň čelenku.

Po tréningu sa daný jedinec tiež chová, ako atlét – vie, že rozcvičkou pred tréningom sa to nekončí, ale treba venovať čas aj strečingu po tréningu. V našom prípade to má celé ešte predohru s ľadovým sudom, ktorý už máme napustený a nachádza sa v drevenej búde, kde sa v zime nikdy nekúri a je v nej možno o stupeň, dva teplejšie, ako vonku. Do vody som nasypal kvantum morskej soli, aby nezmrzla a nezničila sud a moje nervy, keď budem zase, ako kedysi, so sekerou tĺcť do tlstej ľadovej škrupiny.

Keď sa atlét doma osprchuje v teplej vode, čím iba dodáva benefit svalom po predošlej šokovej hypo-terapii, ešte sa poriadne ponaťahuje a zacvičí si cvičenia na hlboký stabilizačný mechanizmus, keďže nechce mať v budúcnosti problémy s kolenami, trieslami, zadnými stehennými svalmi a podobne. Potom sa atlét miesto „partičkovania sa“ niekde pod mostom pri Bille učí, lebo si je vedomý, že čím lepšie výsledky dosahuje v škole, tým viac duševného pokoja má na svoj šport.

Ak atlét nechápe, prečo sa učí v škole množstvo nepodstatných „debilín“, tak milý atlét, buď v pokoji, to nechápem ani ja. Ale ber to z tej stránky, že sa učíš iba preto, že chceš byť atlét a výsledky v škole ti pomôžu dostať sa (možno) na také školy, na ktorých tvoje atletické schopnosti vyniknú viac, ako inde. A to napriek tomu, že u nás nefunguje americký program vzdelávania, ktorý úzko súvisí so športom.

Ako som predostrel, zatiaľ jediný, kto pochopil atletiku, ako svoj životný štýl, je v tejto ekipe Jakub Kopiar. Vo svojich 21 rokoch si to trúfnem takto napísať a nejeden lepší atlét, ako je on, by mu azda jeho úsilie a systematickosť mohol závidieť. Netrúfnem si odhadnúť, koľkých vecí sa pre atletiku musel Kubo vzdať, ale zato si trúfnem tvrdiť, že ak sa aj vzdal, tak to urobil z presvedčenia a nemal z toho žiadnu traumu. O to silnejší je uňho prvok, že Kubo nie je a nebude typ atléta, ktorý bude plniť limity na svetové atletické podujatia. To by sme sa tu zase mohli baviť o talente, a to teraz nechcem otvárať. Aj tak pripomína, vzhľadom na to, ako vyzeral na začiatku svojej atletickej cesty, svojím prístupom profíka a ja mu vyseknem rád poklonu.

Miška Salayová nie je vo svojich pätnástich rokoch prvá talentovaná baba, ktorú som dostal do rúk. Je však o poznanie cieľavedomejšia a odolnejšia voči lákadlám doby, často veľmi lacným a pochybným. Ťaží nielen z domáceho zázemia, kde sa jej dostáva podpory pre športovú činnosť, ale najmä z vlastnej povahy, vďaka ktorej je na najlepšej ceste, aby po Kopiarovi bola ona tá, ktorá tiež pochopí, že je atlétka a podľa toho bude prispôsobovať ostatné atletike, nie atletiku ostatnému.

Napriek tomu, že ju uplynulých zhruba pätnásť mesiacov neskutočne potrápilo a Miška na dlhší čas zmizla z dráh, štatistík i povedomia mnohých ľudí. O to väčšia vášeň ju ženie teraz vpred, čo je v príkrom rozpore s tými, ktorí to pred ňou skúšali a dnes v atletike buď nie sú vôbec alebo ich treba hľadať niekde stratených v štatistikách. V pätnástich je príliš skoro tvrdiť, že Miška je už teraz ten správny typ atlétky, ale Kopiar sa tak v jej veku formoval a vydržalo mu to. Prečo nebyť po dlhšom čase aj optimistom?

A potom tu mám kvarteto odvážnych a mladučkých ľudí, troch dievčat a jedného chlapca. Už teraz viem, že všetky z týchto detí sú nadpriemerne inteligentné, čo je podľa môjho názoru aj v športe výhoda. Zároveň tam vidím aj osobnosti, ktoré, na rozdiel od iných športovcov, vedia zo seba dostať ucelenú vetu a majú už v mladom veku dostatok vedomostí. To môže byť ako výhoda, tak nevýhoda, keďže nie je nikde napísané, že to bude atletika, ktorá popri iných vášniach, ktoré tieto deti majú, zvíťazí. Skôr to je nepravdepodobné – mať zo štyroch detí neskôr štyroch oddaných atlétov, ktorí športu podriadia v živote všetko.

Už som sa ale naučil, že niekedy motyka vystrelí a zároveň platí zlaté pravidlo individuálnych športov – skupina je na to, aby ti zostal jedinec, ktorý bude ochotný zúročiť plody svojej a tvojej práce. Mať obrovskú skupinu žiakov, prípadne dorastencov, ktorá nakope na Slovensku súperom zadok, ale ani jeden z nich sa nikdy nestane atletickým profesionálom, je vysoko frekventovaný jav a svedčí o pomýlených prioritách trénerov v našom (ešte raz podotýkam – individuálnom) športe. Tak budem čakať, kto bude tým (a či bude) vyvoleným. Svoje tipy mám, ale neprezradím…

A teda sa vrátim na začiatok, predtým, než skončím. A poviem takú milú príhodu z nedávneho tréningu v horách. Soboty a nedele hodlám v čase, keď ešte neriešime preteky alebo dráhové testy, venovať prevažne aeróbnej vytrvalosti a kopcom. Aby sme nielen vyvážili rýchlostnú prípravu v pracovnom týždni, ale aby sme udržiavali kondičnú pripravenosť, ktorú ekipáci budovali už od augusta.

Možno si spomeniete na fotky z horúceho letného dňa, keď bolo tridsať stupňov a ja som písal – máme za sebou prvý deň jesennej kondičnej prípravy. Pripomína to tučniakov patagónskych na Madagaskare, ale veď viete, že minimálne v Disneyovskom svete to zafungovalo. Vyzerá to, že u nás tak isto. Ekipáci majú za sebou množstvo výživných tréningov vo Vysokých Tatrách, Malých Karpatoch a Borskej nížine.

Čo tam po tom, že Miška mala v Tatrách opäť problémy s boľavými kolenami. Fyzioterapeut Dlhoš nás uistil, že treba trpezlivo čakať, keďže Miška sa vyštverala už na 172 centimetrov, na jar ešte mala 170. Každý centík teraz bolí a chrupavky a väzy potrebujú čas na to, aby spevneli. Hoci Miška z celej jesennej prípravy polovicu vynechala, jej prirodzené bežecké schopnosti (rozumej talent) jej umožňujú na začiatku decembra behať na dráhe úseky, aké ešte minulú jeseň bežať nemohla. To súvisí s vleklými problémami s jej nízkym železom, pre ktorý sme mali tiež niekoľko hluchých období. Miška má zakázané ísť v tomto období do maximálnej rýchlosti, čo ma osobne mrzí, lebo je to práve rýchlosť, ktorú by som s ňou najradšej rozvíjal, ale počkáme. Má nespornú výhodu, že rýchlosť trénuje od jedenástich rokov a rýchlo sa do nej v pravý čas zase dostane. Napokon – jej budúcnosť nie je v šprintoch, ani skokoch.

Môžem len tlieskať v obrovský návrat dvanásťročnej Laury Holickej, ktorá bude aj budúci rok asi viac dominovať v rýchlosti a menej vo vytrvalosti, ale aj na jeseň ukázala, že vie potiahnuť aj na dlhších vzdialenostiach. V niektorých rýchlostných ukazovateľoch dokonca predčila na priehrade v Kuchyni Kuba Kopiara (ten je síce veľmi pomalý typ, ale zase od Laury značne starší).

Začiatkom decembra mám ohromný pocit z jedenásťročnej Alice Vavricovej, ktorá je čistokrvný vytrvalec a rýchlosť u nej bola vždy niekde na slepej koľaji. A predsa sa teraz na dráhe bije so svojou kamoškou, o pol roka staršou Hankou Hladíkovou, ktorá má zase členky vynikajúce a nad Alicou mala vždy výraznú rýchlostnú prevahu. Hanka je neuveriteľne intelektovo vyspelé dievča, ktoré aj veľmi, ale veľmi chce. Pracuje na sebe po každom ohľade, je za každú srandu a prakticky nevie povedať nie.

A potom tu máme dvanásťročného Matúša Bachratého, ktorého slabina je tiež rýchlosť, ale najmä koordinácia, technika rúk a držanie tela. Zato je však zrejme z celého kvarteta mladej ekipy najdisciplinovanejší v dochádzke na tréning. Atletika sa uňho stáva prioritou, čo neplatí až tak o dievčatách. Ale ako vravím – čas všetko ukáže.

No a teraz k tomu príbehu v Karpatoch a už budem končiť. Nebolo to ľahké. Panovalo ostré, drsné počasie. Poznáte to – hmlisto a mráz. Vlhké mrazy sú o poznanie horšie, ako mrazy suché. Vo výške nad 500 m sa už tvorila pekná námraza, hoci hmla aj tu ešte držala. Lauru trápili prsty na rukách, mrzli jej už od začiatku tréningu. Do kopca sa telo zahrialo viac, ako pri zbiehaní, z kopca tak už mala slzy v očiach, ale bojovala, nechcela dať najavo, že trpí. Matúš mal nejaký celkovo nevydarený deň, cestou dolu ho pichalo v boku, ale nezastal a nedožadoval sa, aby sme sa mu prispôsobili. On sa prispôsobil nám, hoci to preňho bolo utrpenie. Miška mala za sebou pomerne náročné dva dni na dráhe a sobotu už cítila. Ale išla tak, ako ona obvykle – s úsmevom na tvári. A Hanka, ktorá celý čas bola v pohode, potom pri kúpeli v priehrade v Kuchyni nedokázala zabrániť prúdu sĺz. Voda už je ozaj studená, hoci ešte nezamŕza, štípe vás po celom tele a máte pocit, že ste paralyzovaný. Laura ju chytila za ruky a ako staršia sestra jej vravela – „Hanuška len si poplač, bude ti lepšie, ale ešte minútu v tej vode vydržíme nech sa deje, čo sa deje“.

Domov už šla ekipa vo vykúrenom aute, chrúmala mandle a sušené brusnice (energetická a vitamínová bombička po výkone v aute nesmie chýbať) a bolo jej skvele. Takto to u nás vyzerá a ja som bol v ten deň (ale aj v iné dni) ozaj hrdý na to, že sa dokážu dievčatá a chlapci v takomto rannom športovom veku nadchnúť a zaťať. A mať zo seba dobrý pocit. Doprial by som to každému človeku, ktorý chce mať pevnú voľu a v živote za niečo bojovať. Oceňuje to aj naša nepísaná členka ekipy Danka Sadovská, ktorá v otázke cvičení s ekipákmi (nestabilné plochy, DNS, SM systém, masáže) ide výrazne nad rámec svojej práce a dá sa povedať, že je dokonca už druhou trénerkou. Vidí kopec vecí, ktoré ja nevidím a ja som nesmierne rád, že táto partia mladých ľudí má po ruke špičkovú a zapálenú fyzioterapeutku. Danka vyžaduje maximálnu disciplínu a poriadok, takže, ak povie ona, že ekipáci sú veľmi šikovní, tak už to, sakra niečo znamená.

December je tu, začína sa dráhová sezóna, ktorú aj na dráhe strávime. Je fuk, či preteky budú alebo nebudú. My si vždy nejako poradíme, po uplynulom roku sme neúspechmi doslova ošľahaní, ale to nás iba posilňuje.