Rozhovor Malackých pohľadov so Stanom Bellanom

Rozprávali sme sa so Stanom Bellanom. O starých a súčasných Malackách, o písaní a knihách a tiež o záhoráčtine.

Aké máte spomienky na detstvo?
Krásne. Určite existujú aj krajšie, dobrodružnejšie a zaujímavejšie detstvá, ale s tým, čo sme mali my, si úplne vystačím. S priateľmi často a radi spomíname. Dnes už možno zo strachu, aby sme na to všetko nezabudli, ale spomínali sme už aj ako mladí. Dobré spomienky sú ako zrýchlená repríza.

Skúste porovnať svoje detstvo s detstvom vašich detí.
To sa dosť dobre nedá. Za prvé vyrastali sme v rozdielnych svetoch, za druhé nenamýšľam si, že by som o tom druhom živote svojich detí vedel nejako veľa. Naši tiež nevedeli o väčšine toho, čo som kde zažil. Keď sa niečo dozvedeli, tak väčšinou za takých okolností, že už bolo zle…

Kde (v ktorej štvrti) ste vyrastali?
Narodil som sa na Olšovského a náš rajón boli hlavne polia a les medzi železnicou a levárskou cestou. Najzásadnejšiu časť detstva som prežil na Partizánskej, kde oblasť nášho záujmu siahala od malého kaštieľa na brehu, cez brezový háj na mieste dnešného nadjazdu, Malinu, Zámocký park až po jazierko na píle, ktoré sme zdolávali na pltiach. Neskôr sme sa presťahovali k novej pekárni, ale to už som bol gymnazista. Mesto začínali búrať a skrášľovať a tak sme ďalej „vyrastali“ v starej Športke, v Záhradnej, ktorá stávala oproti Tatre, veľmi často na lavičkách v parku, kde sa nás stretávalo od dvoch do dvadsať, a kedy sa dalo, vyrážali sme do hôr. Vtedy už bolo pre mňa toto mesto skôr o ľuďoch, než o budovách.

Ako si spomínate na Malacky svojho detstva?
Táto otázka je trocha skresľujúca. Ak niekde prežijete detstvo v tej podobe, ako sme ho prežívali my, tak človeku spätne pripadá čarovne každé miesto. Spolunažívali sme s každým jarkom, každou jamou. V krajine rovnej ako dlaň sme hromadám hliny, vybagrovanej zo základov práve začatej stavby dnešného hotela Átrium, hovorili „kopce“ a prežili sme na nich krásne prázdniny. Patrím ku generácii, ktorá ako posledná zažila dozvuk mesta tak, ako vyzeralo v 19. storočí. Prednedávnom mi môj priateľ Peter Uličný rozprával, ako pozeral v jeho Bratislave na búranie synagógy a aké úžasné bolo staré podhradie. Malacky môjho detstva sú v nás, rozkúskované v našich priateľoch, s ktorými sme ich zažívali.

Stano Bellan (vpravo)

Zmenilo sa odvtedy mesto?
Bohužiaľ áno. Utiekli nám mestá, nad ktorými sme ohŕňali nos a dnes sa o súčasnom vzhľade Malaciek priatelia odinokiaľ vyjadrujú nelichotivo, taktné návštevy radšej mlčia. My sami to možno tak nevnímane. Zblízka je tu mnoho pekných miest a zákutí. Boľavé to je ako celok, ktorý má namiesto námestia križovatku.

Pamätáte si staré Malacky bez panelákov a nadjazdu, Malinu v pôvodnom koryte. Čo bolo príčinou toho, že sa mesto tak premenilo?
Paneláky, nadjazd a Malina v potrubí majú spoločný myšlienkový dôvod – sú výsledkom vtedajšej predstavy o tom, ako by sa dali vyriešiť problémy, ktoré tlačili ľudí. Nemyslím si, že za tým bola nejaká citová diverzia voči starým časom. Problém bol v katastrofálnej podobe týchto predstáv. Ošarpané historické (teda = staré) domy na hlavnej ulici nahradili paneláky a obchoďák, susedstvo prvej diaľnice na Slovensku priblížili ľuďom dotiahnutím jej pripájača až do stredu mesta, čo malo pre námestie následok ako dopad granátu. Malina bola v jednom ramene smradľavou stokou, kam vypúšťala bodrel čistiareň, hlavné koryto (korýtko) na tom bolo len niečo lepšie. Nikto neuvažoval o zlepšení stavu a náprave príčin. Tak, ako bolo v socialistickej spoločnosti tradíciou, jednoduchšie bolo ukryť dôsledky.

Čo by sa podľa vás dalo robiť, aby podoba mesta bola krajšia?
Ak hovoríme o centre, tak odpoveď, ktorá sa natíska, je: začať znovu. Mám obavu, že v niektorých smeroch je stav nezvratný a ak sa zvráti, tak pravdepodobne ďalej rovnakým smerom, kadiaľ to vykročilo. Smutné, je, že tu nie je možné ani urobiť v novodobej histórii urbanizmu deliacu čiaru, o ktorej by sme mohli povedať, že potiaľto to niekto diletantsky a bezcitne viedol dolu kopcom a odtiaľto sa nám to podarilo zvrátiť a napravujeme, čo sa stalo. Malacky sú ťažko postihnuté dieťa, ktoré bezmedzne milujete, lebo je vaše.

Čo podľa vás mestu najviac chýbalo vtedy a čo teraz?
Vtedy i dnes chýbal tým hore nadhľad, vízia a nadšenie. Z opačnej strany dolu chýbali a chýbajú Malačania. Odhliadnuc od toho, tým najzávažnejším, čo mestu chýba, je voda. Voda ako prítomný živel v strede medzi ľuďmi. Živel živý, ktorý by bolo cítiť a vidieť zďaleka. Žiadne umenie, voda v hlavnej úlohe. V Ostrave tryská nahor voda z jednoduchých dier na námestí a je to super, v Senici je fontána ústredným motívom námestia, v Myjave vytvorili cez námestie potok, v Trenčíne skáče prúd vody po ulici ako cirkusová atrakcia (tu by mohla po celej dĺžke Záhoráckej)… Myšlienku fontány sa snažím podsunúť každému, kto by v tom mohol niečo urobiť, niekoho ovplyvniť. Ale skutočnej, veľkej, nie niečoho, čo vyzerá ako dierka v záhradnej hadici.

V čom sú podľa vás Malacky lepšie, krajšie ako vtedy?
Lepšie sú iste vo svojom vnútri. Ubehlo štvrťstoročie a to by ubehlo i keby tu bol socializmus. Teraz, prosím, bez ohľadu na kontext s ostatnými problémami toho zriadenia, zmeny by pokračovali i tak. A navonok by sa výsledok možno nelíšil. Krajšie? Oproti tomu aké mohli pri citlivom prístupe a pri zdravom rozume byť, tak krajšie v ničom.

Aký máte vzťah k mestu?
Je to moje mesto, môj domov v tom najširšom ponímaní. Mám ho rád a som nepokrytecky hrdý na to, že som niečím prispel k jeho životu, i keď som nič nevybudoval ani nepresadil.

Dlhé roky pracujete so slovom, textom. Literatúra v rôznych podobách vám je koníčkom a zároveň vás živí. Ako k tomu prišlo?
Každý niečo robí. To, čo robím ja, je fakt zábava, ale kombinovaná s riadnym stresom. Ak sme pri živení, odporúčam ľuďom všetky iné oblasti okrem slova a myslenia. Oboje je nedocenený tovar. Priznávam ale, že to robím dobrovoľne a rád. Ak má niekto chuť a mnoho voľného času, nájde na mojom fb Nils, Hogersson & Bellan okrem iného aj články, ktoré mesačne píšem do Novín pre grafický priemysel. To je také o všetkom a o ničom okolo slova.

Skúste v skratke zhrnúť vaše texty, knihy či iné diela, ktoré si najviac ceníte.
Nie som spisovateľ, som tvorca kníh a všeličoho podobného. Skôr textár a kreatívec, pretože podstatou mojej práce je vymýšľanie niečoho nového a hľadanie riešení. Som trocha deformovaný mojou profesiou a tak vždy mám na zreteli cieľovú skupinu a účel toho, čo práve robím. Preto nemám nejaké osobné ambície, i keď v minulom a tomto roku mi vznikol zvláštny cyklus akejsi dadaisticko-neviemakej poézie, z časti založenej na použití výtvarných a matematických techník v literatúre. K tomu mi pribúdajú koláže, tak ak to dá ucelený zmysel, možno tie ambície podstarosť prídu. To si možno budem osobne ceniť najviac.

Autorsky ste sa podieľali na knihe Malacky 1206-2006. Ako s odstupom času vnímate túto knihu a prácu na nej?
Koncept, ktorý som vtedy navrhol, bol poplatný malému časovému priestoru, ktorý sme na to mali. Neskôr sa ukázalo, že bol pre tú príležitosť najlepší a som rád, že tá kniha je taká, aká je. Ani teraz by som na nej nič nemenil. Šťastná bola i zostava – historické práce Vlada Šípa a pána Trebišovského boli výborným podkladom i návodom pre ďalšie pátranie a vďaka Vladovi Yurkovicovi je tá kniha krásna. Čo viac si môže kniha priať?

Vnímate odvtedy Malacky inak?
Nie. Malacky vnímam kontinuálne. Keď robím knihy o iných mestách a miestach, tak na konci práce ich skutočne vidím inak, pretože i keď mám na začiatku predstavy a nejakú dávku vedomostí, tak tá práca samotná spočíva v odkrývaní detailov. Človek odrazu nahliada do zákulisia a zalieza mestám pod kožu. To pozmení pohľad i vzťah. Pri rodných Malackách, kde žijem (a s ktorými žijem) po celý život, mi toto nehrozilo.

Na čom pracujete teraz?
Pred niekoľkými týždňami prišla na svet kniha Drahokam nad Dyjí – Rok ledňáčka, ku ktorej ma prizval moravský fotograf Jan Halady. Bol som poctený a potešený, lebo Jenda (on je Moravák a vycítil som dávno, že české Honza mu nerobí dobre…) sa na túto knihu chystal dobré desaťročie. Už sme spolu robili knihu Kam oko dohlédne – Krajina nad soutokem Moravy a Dyje, tak moje tešenie bolo podložené dobrou skúsenosťou. Halady je fotograf a tak boli tie knihy s ťažiskom na fotografiu. Ja som z obrovského množstva záberov zostavil akýsi scenár, či príbeh knihy (to mám strašne rád, lebo je to vlastne ako urobiť fotografovi veľkú výstavu) a otextoval som ich takou tou zmesou poetiky a faktov, ktorá sa mi rokmi vyvinula. Dokončujem paralelne knihu o Lanžhote a druhú pre Senicu. Čaká ma kniha o Veľkých Pavloviciach a potom ďalej neviem… Mám objednávku na dve krátke hry pre Český rozhlas, tak asi konečne príde i na ne. Musím však i pracovať. Znie to v tejto chvíli asi nelogicky, ale tvorba kníh je v pomere k času a cestám niekedy len o nevalnej hodinovej mzde a trocha i márnivosti, že tu niečo po vás ostane.

Aká je vaša najobľúbenejšia kniha/knihy?
Kedysi by som odpovedal bez váhania, dnes neviem. Mám ku knihám iný vzťah. Možno je to i tým, že sa mi dostávajú do rúk celkom iné knihy ako kedysi. Väčšinou je to dnes non fiction literatúra, čo ma ale veľmi neteší. Ani dajako neobjavujem beletriu, ktorá by ma lákala a tak všetky knihy, ktoré vo mne zanechali stopu, boli napísané dávno a ja som ich čítal v minulom storočí… Medzi nimi sú ale ešte výnimočné Agónia a extáza (tak dobrá, že som bojoval s tým, aby som ju vôbec dokázal vrátiť) a Smäd po živote, zhodou okolností obe o maliaroch a obe napísal Irving Stone. Čítal som ich s odstupom niekoľkých rokov a pri oboch som mal rovnaký zážitok – po ich prečítaní som niekoľko týždňov nečítal nič, pretože som mal pocit, že to najdôležitejšie a najlepšie v živote som práve dočítal. Keďže sa mi to stalo dva krát, tak to evidentne nebola pravda, alebo prestalo platiť, že nevstúpiš dva krát do jednej rieky. Bol som v nej dva krát rovnako. Skúšal som iné jeho knihy, ale už to nefungovalo. Napriek tomu je asi Stone štatisticky mojim najobľúbenejším spisovateľom. I keď si nemôžem odpustiť nespomenúť mojich dvoch milovaných básnikov – Miroslava Válka a Oldřicha Vyhlídala.

Stano Bellan

Noviny a časopisy sa stále viac šíria v elektronickej podobe ako v tlačenej. Pri knihách je tento proces pomalší. Ako hodnotíte tento jav? Máte radšej tlačenú alebo elektronickú verziu?
O tomto som písal pred niekoľkými mesiacmi v takom mojom pravidelnom stĺpiku (i keď je skôr na ležato) v Novinách pre grafický priemysel. Ten článok mal titul Čím nevoňajú čítačky kníh. Zjednoduším si prácu a dovolím si citovať sám seba: „Na rozdiel od čítačky otváram knihu ako malé divadlo, v ktorom sa odohráva všetko, čo autor práve opisuje alebo kam ma vedie obraz. Knihy voňajú tým, čím chcete. V antikvariátoch navyše všetkým, s čím sa na svojich cestách stretli. Niektoré vytlačené tak ďaleko, že v čase kedy vyšli, tam bol z tohto mesta len málokto, niektoré vytlačené krajinách, ktoré už dávno neexistujú. Stoja bok po boku poznačené vzťahom som svojimi majiteľmi, po ktorých ostal pot, niekedy fľaky od milovaných nápojov, zahnuté rožky, poznámky na okraji, záložky, zabudnuté pohľadnice… Zvláštnou kategóriou sú venovania, ktoré príbehy spájajú a vetvia. Veta Milému příteli Mikoláši Alšovi na památku Alois Jirásek vás naraz dostane do trojuholníka, ktorý práve vrcholí vo vašich rukách.“

O tom, prečo sú tlačené knihy výnimočné by sme mohli rozprávať dlhé hodiny, ale zbytočne. Ten pocit sa musí v človeku vyvinúť, o tom sa nedá presviedčať. Je to o rozdiele medzi knihou samotnou a informáciou v nej. I keď – ktovie. Čaro dobrého textu asi ostáva v každej podobe. Nič to menení na láske ku knihám. Zamotávam sa?

Veľa sa diskutuje o vplyve internetu na spoločnosť. Ako vidíte túto otázku vy?
Internet je ako oheň z ľudového príslovia – dobrý sluha, ale zlý pán. Internet má mnoho podôb a môže mať mnoho funkcií. Už pred viac ako desaťročím som písal v jednom technicky zameranom časopise o hrách nie ako o závislosti hráčskej, ale ako o dobrodružstve a riziku v zastúpení, ako o nástroji ukájania nelichotivých a naživo i nelegálnych a trestných túžob, ako o násilí bez bolesti… Teraz vyšla americká štúdia, ktorá hovorí o prílišnom využívaní facebooku ako nástroja na vynucovanie si pozornosti. Mne poskytuje internet informácie v stále väčšej miere a priestor, podobný vývesnej skrinke, keď neodolám potrebe predniesť niečo „mým národům“. Toto je v každom prípade téma na samostatný rozhovor. Alebo aj nie. Vyšlo o tom mnoho slov a kníh, ktorých množstvo samo o sebe svedčí o tom, ako je to komplikované.

Fenoménom nášho regiónu je záhoráčtina. Niektorí ju odsudzujú, iní obľubujú. Aký k nej máte vzťah?
Nikdy mi neprišlo na um nejako hodnotiť môj vzťah k záhoráčtine. Patríme k sebe a vždy, keď hovorím slovensky, tak mám dojem, že hovorím cudzím jazykom. Keď píšem, tak to neplatí. Slovensky píšem oveľa lepšie ako hovorím. Myslím, že záhoráčtina je tu doma. Rešpektujem slovenčinu ako úradný jazyk i keď, chvalabohu, stále sa dá na úradoch, v obchodoch a väčšinou i v školách dohovoriť v mojej rodnej reči. Ako som už napísal v Rádeckých novinách, my sme len ako väčšinová menšina spätne uplatnili nárok na svoj druhý rokovací jazyk. Podobne ako Maďari na juhu. Pri tejto príležitosti by som rád verejne vyzval k boju za dvojjazyčné nápisy, aspoň v Malackách. Treba aktívne brzdiť jazykovú asimiláciu. Strata jazyka je len malý krok od straty identity. Spýtajte sa Baskov, Welšanov, Lužických Srbov, Bretóncov, čo pre nich znamená vlastný jazyk.

Je záhoráčtina literárny jazyk?
Nepochybne áno. A ešte aký! Má svoj vlastný rytmus, poetiku, vďaka susedským vplyvom má oproti slovenčine mnoho predností, predovšetkým tých, ktoré slovenskí básnici závidia českým. Písal som kedysi v záhoráčtine poéziu i piesňové texty a robilo sa v tom super. Medveďou službou pre náš jazyk je, že v literatúre a v médiách sa záhoráčtina takmer výhradne používa v spojení s ľudovým humorom. Ale toto je osud všetkých nárečí.

Záhoráčtina sa za posledné desaťročia stále viac približuje spisovnému jazyku. Je to dobré alebo nie?
No, k spisovnému… Skôr k niečomu, čo by som nazval hovorová slovenčina. Je to niečo, čomu sa nedá zabrániť. V podstate sú tri dôvody:

Prvý je práca, za ňou mnoho ľudí cestuje do Bratislavy a tak, ako tí, čo robia v Rakúsku, tam hovoria po nemecky, tak v Bratislave Záhoráci hovoria slovensky. Aj keď vždy som bol hrdý na môjho bratanca Karola Horvátha, ktorý bol neoblomný a aj pred časom ako riaditeľ výrobného centra literárnych programov v RTVS so mnou rozprával záhorácky i v jeho kancelárii, čo bolo v tomto smere výsostne nepriateľské územie. Vždy sa len ospravedlnil slovensky hovoriacim prítomným (čo boli väčšinou slovenskí režiséri, dramaturgovia, prípadne literáti), vysvetlil, že to nejde, aby sme my dvaja hovorili spolu inak ako záhorácky a debata krásne pokračovala – my medzi sebou záhorácky, s ostatnými slovensky. Vždy sa ukázalo, že i tak rozumejú a nikomu to nebolo smiešne, pretože to boli ľudia s úctou k jazyku. Toto už presahuje do druhého dôvodu, ktorým je hanbenie sa. Ľudia sa často odťahujú od nárečia, aby nevyzerali ako sedliaci. Vymenia rodné nárečie za všeobecnú slovenčinu ako starý telefón za nový. Ten starý v pohode funguje a majú ho radi, len sa s ním už hanbia chodiť medzi ľudí.

Tretím dôvodom je prisťahovalectvo ľudí s materinským jazykom slovenským. Tu sa ukazuje naša veľkorysosť – nikto ich nenúti hovoriť záhorácky, pretože väčšina Záhorákov slovensky rozumie.

Je vlastne ešte jeden dôvod – čas. Záhoráčtina sa paradoxne práve používaním vyvíja. Štúrovská slovenčina je tiež jazyk, v ktorom si dnes neviem predstaviť vysielanie večerných správ. Je dôležité mať i pri záhoráčtine poznanú archaickú podobu, ale bola by rovnaká hlúposť snažiť sa ju udržať medzi ľuďmi, tak ako ľahostajne pozerať na to, že ju celkom vytlačí slovenčina a stane sa len folklórnou atrakciou.

Stano Bellan

Stano Bellan. Narodil sa roku 1962 v Malackách, kde žije po celý život. Je ženatý a má dve deti. Od roku 1997 pôsobí ako nezávislý kreatívec, copywriter a konzultant komunikácie. V roku 2006 absolvoval bakalárske štúdium marketingových a sociálnych komunikácií na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Je autorom konceptu a textov 20 kníh (vrátane publikácií Malacky 1206-2006 a Malacky – Dobré miesto pre život), dvoch DVD ROM, stolových spoločenských hier, rozhlasových hier, šansónových textov, volebných kampaní a rozsiahlej tvorby v oblasti reklamy a CI. Má svoj pravidelný stĺpik v Novinách pre grafický priemysel a úvodníky v Rádeckých novinách. V roku 2002 mu bolo udelené Pálfiho srdce.

1 reply

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.