Články

Plavecké panstvo v roku 1622

Malacky boli v minulosti do polovice 19. storočia súčasťou Plaveckého panstva, istý čas jeho centrom. V rokoch 1621/1622 nastala výmena zemepánskych rodov, novým zemepánom sa stal Pavol IV. Pálffy. Od tejto udalosti uplynulo 400 rokov. Pálffyovci potom vlastnili panstvo, neskôr transformované na veľkostatok až takmer do polovice 20. storočia.

Čítať ďalej

Ad – Pálffyovská alej v Malackách

Pálffyovská alej bola predmetom niekoľkých článkov Malackých pohľadov. Podrobnejšie sme o nej písali v roku 2018, v nasledujúcom roku sme sa venovali platanom, ktoré uzatvárajú alej pri budove kaštieľa. Nedávno zverejnili mestské médiá článok o zlom stave najstarších platanov pri vstupe do zámockého parku. A minulý týždeň spadla lipa neďaleko pošty.

Čítať ďalej

Stránky

Obyvateľstvo Malaciek v minulosti

Malacky dokázateľne existovali v stredoveku, lokalita dnešného mesta bola osídlená boli už v praveku. Mestom sa stali v 17. storočí. O storočie neskôr mali menej ako 2 000 obyvateľov. Do konca 19. storočia sa počet obyvateľov približne zdvojnásobil. V období 20. a 30. rokov 20. storočia mali Malacky vyše 5 000 obyvateľov. V 70. rokoch 20. storočia bol ich počet viac ako dvojnásobný. Od 80. rokov 20. storočia sa počet obyvateľov pohybuje medzi 17 000 a 19 000.

Obyvateľov Malaciek v minulosti môžeme rozdeliť na domácich (pôvodných obyvateľov) a „cudzincov“. Tých ďalej môžeme rozdeliť na zemepánov (šľachtu) a ich úradníkov a služobníkov, štátnych úradníkov, židov, habánov. Špecifické postavenie mali od 17. storočia františkáni.

Domáce obyvateľstvo

Malačania boli prevažne Slováci, katolíci (v dobách reformácie evanjelici). Venovali sa najmä poľnohopodárstvu, čiastočne remeslám. Bývali v prízemných domoch popri hlavnej ceste (dnes Družstevná a Záhorácka ulica), väčšinou aj niekoľko rodín v jednom dvore. Najbohatší sa označovali sedliaci, vlastnili väčšie domy, hospodárske zvieratá, veľké pozemky v meste a okolí. Chudobnejší boli domkári a želiari. Obývali najmä časti mesta, nazývané Dolňí konec, Mjestečko, Domky.

Zemepáni

Územie okolo Malaciek vlastnilo v priebehu stredoveku a na začiatku novoveku niekoľko šľachticov. Od konca 16. storočia to boli Balassovci (Balašovci), ktorí z Malaciek spravili mestečko.

Od roku 1622 sa na takmer 300 rokov stali Malacky mestom Pálffyovcov, centrom ich panstva. Pálffyovci si tu postavili zámok, ktorý sa stal rodovým sídlom. Mesto sa neskôr stalo administratívnym centrom pálffyovských panstiev. Primerane tomu sa začalo rozvíjať.

Gróf Pavol IV. Pálffy (žil v 17. storočí) bol uhorským palatínom a prvým malackým zemepánom z pálffyovského rodu. V roku 1653 tu založil Čierny kláštor františkánov, pripisuje sa mu tiež postavenie zámku. Jeho srdce bolo uložené v kryptách pod kláštorom.

Ďalším významným členom rodu bol Mikuláš V. Pálffy, ktorý žil na prelome 17. a 18. storočia. Bol tiež uhorským palatínom. Zaslúžil sa o dotvorenie interiéru Čierneho kláštora, kde je pochovaný.

Na začiatku 19. storočia bol na čele pálffyovského rodu Karol IV. Pálffy, ktorý získal pre hlavu rodu kniežací titul a pre Malacky rozšírenie práv.

Posledný malacký Pálffy Mikuláš XIII. sa po prevrate 1918 presťahoval do rakúskeho Marcheggu, kde zomrel bez potomkov.

Pálffyovci držali počas celej svojej éry nad mestom svoju ochrannú ruku. Určovali charakter mesta a jeho smerovanie, čo malo dobré aj zlé stránky.

Františkáni

Františkáni sa v Malackách objavili v polovici 17. storočia. V roku 1653 bol založený Čierny kláštor, ktorý pre nich nechal z pôvodného zámku prestavať a pripraviť zemepán Pavol IV. Pálffy.

Medzi hlavné činnosti františkánov patrilo šírenie viery a vzdelanosti. V 17. storočí pomáhali pri rekatolizácii mesta a okolia. Okrem toho kláštor poskytoval vzdelanie, istý čas tu bol slovenský noviciát. V kláštore počas celého jeho trvania zneli aj slovenské kázne, v 19. storočí sa niektorí františkáni zapájali do národného hnutia.

Malacký kláštor existoval takmer 300 rokov a zvlášť v posledných desaťročiach jeho pôsobenia patril medzi najväčšie a najvýznamnejšie na slovenskom území. Pôsobilo tu mnoho františkánskych osobností – hudobníkov, literátov, výtvarníkov, vedcov. Školy, ktoré v kláštore v rôznych dobách existovali, svojou úrovňou presahovali hranice regiónu. Kláštorná knižnica bola svojou zbierkou 5 000 kníh, vrátane niekoľkých prvotlačí z 15. storočia, unikátna.

14. apríla v roku 1950 bola činnosť kláštora násilne ukončená v rámci tzv. Akcie K. Príslušníci komunistickej moci ráno pred svitaním prepadli kláštor. Rehoľníci boli odvezení. Neskôr sa veľká časť z nich dostala do väzenia alebo do pracovných táborov. Kláštor bol zrušený. Slávna knižnica bola zlikvidovaná. Stopy po františkánoch boli ničené. Doteraz kláštor v Malackách nebol obnovený.

Cudzí úradníci

V meste žila skupina cudzincov, ktorí pracovali najmä v službách zemepánov a, neskôr aj v službách štátu. Pochádzali z Čiech, Rakúska, Nemecka, Talianska, Anglicka, Rumunska. Tí vyššie postavení v hierarchii pálffyovských zamestnancov pochádzali nezriedka z radov nižšej šľachty. Tvorili dlhý čas relatívne uzavretú skupinu, jej členovia väčšinou uzatvárali manželstvá medzi sebou. Bývali väčšinou na Rádku, neďaleko zámku. Ich väzby na mesto neboli vo všeobecnosti veľmi silné  a po odchode Pálffyovcov z Malaciek ich tu zostala len časť.

Židia

Prvé zmienky o židoch v Malackách máme z prvej polovice 18. storočia, vtedy tu boli dve rodiny. Ich počet sa do konca storočia zvýšil len mierne. Náboženská obec vznikla v roku 1823, zakrátko mali aj modlitebňu a cintorín. V polovici 19. storočia mali vlastného rabína a náboženská obec sa výrazne rozvíjala, rástla. Na konci 19. storočia mala 400 členov. Medzitým si postavili v roku 1887 novú synagógu, mali aj vlastnú školu. Židia sa venovali najmä obchodu, vlastnili domy prevažne na dnešnej Záhoráckej ulici a v okolí synagógy. Počas druhej svetovej vojny zahynula väčšina malackých židov v koncentračných táboroch, prežili len niekoľkí. Postupne tunajšia židovská náboženská obec zanikla, dnes sa v Malackách k židovskému náboženstvu, resp. národnosti nehlási nikto.

Habáni

V 16. storočí začali na naše územie prenikať zo západnej Európy členovia sekty novokrstencov-habánov. Vytvárali si vlastné komunity, mali vlastné pravidlá a spôsob života. Venovali sa najmä remeselnej výrobe, predovšetkým typickej habánskej keramiky – označovali sa ako džbánkari. Usadili sa aj v Malackách, hoci tu nevytvorili vlastnú komunitu. V mestečku sa usádzali najmä tí, ktorí sa stali katolíkmi. Najstaršia zmienka o ich prítomnosti v Malackách je z konca 17. storočia. Svoju identitu si habáni uchovali až do 20. storočia. Už v priebehu predchádzajúcich storočí konvertovali na katolícku vieru a postupne splynuli s domácim obyvateľstvom.  V Malackách bývali na Rádku a v Domkoch.

Legendy o Malackách

Pálffyovský erb

K vzniku pálffyovského erbu sa viaže zaujímavá povesť, odohrávajúca sa v dávnych dobách. Jeden zo šľachticov z pálffyovského rodu prechádzal v noci v svojom koči cez les, keď mu do cesty náhle skočil jeleň. Kočiš na poslednú chvíľu už nedokázal koč zabrzdiť a jeleňa zrazil. Zrážka s jeleňom poškodila koč natoľko, že v tú noc už obaja nemohli pokračovať v ceste a museli na zostať v lese až do rána. Len čo sa rozvidnelo a  šľachtic sa ráno zobudil, prvý pohľad mu vyrazil dych –  tesne vedľa koča sa nachádzala obrovská priepasť. Tým že mu jeleň skočil pred koč a zabránil v ceste – zachránil mu tak život. Z vďačnosti sa vraj jeleň neskôr dostal do rodového erbu Pálffyovcov.

Príhoda s jeleňom je nepochybne zaujímavá a napínavá, aj keď skutočnosť je trochu iná – Pálffyovci prevzali podobu erbu od spriazneného rodu Erdödyovcov.

Čierny kláštor

Františkánsky kláštor sa v minulosti zvykol označovať aj ako Čierny kláštor. Hovorí sa, že jeden z potomkov zakladateľa kláštora nemohol františkánov vystáť pre ich “čiernu povahu” a tí preto museli naveky natierať kláštor čiernou farbou. Každopádne faktom je, že v minulosti býval kláštor natretý načierno, dnes je tmavošedý.

Čierny kláštor je spomenutý aj v Sibylinom proroctve. Vraj pri Čiernom kláštore, Tŕňovej ceste a Bielom kríži sa skončí posledná a najstrašnejšia vojna medzi ľuďmi. Čierny kláštor v Malackách stojí. Jedna z obchodných ciest, vedúcich mestom, sa nazývala Tŕňová. A Biely kríž sa má vraj objaviť zásluhou blesku.

Sväté schody

Malacké Sväté schody sú vernou kópiou pôvodného schodiska, po ktorom kráčal Kristus k Pilátovi. Vznikli v polovici 17. storočia. Podľa legendy sa takéto schodiská na svete nachádzajú len troje. Vzhľadom na to, že mnohé posvätené schodiská na sväte sa označujú Sväté schody, legenda je mierne spochybnená. Ale nie unikátnosť Svätých schodov v Malackách, ktoré boli vytvorené ako prvá (a dokonalá) kópia mimo talianskeho územia. Malacké Sväté schody sa stali obľúbeným miestom pútnikov, navštívili ich tisícky ľudí, cieľom bolo aj získanie odpustkov.

Pálffyho srdce

Pavol IV. Pálffy bol v polovici 17. storočia uhorský palatín a prvý malacký zemepán z tohto rodu. Zomrel koncom roka 1653. Pochovali ho  v Bratislave, ale jeho srdce vyňali z tela a uložili v Malackách, v krypte Čierneho kláštora. V roku 1694 zomrel Pavlov syn Ján III. Anton. Rovnako ako jeho otec bol pochovaný v Bratislave, jeho srdce už putovalo do Malaciek, tiež ho uložili do krypty. V kláštornej kronike je svedectvo kronikára o tom, že srdce zakladateľa kláštora Pavla IV. krvácalo. Podľa legendy srdce krvácalo vždy, keď sa blížila pohroma, napr. vojna. Iná verzia hovorí, že krvácalo vtedy, keď pálffyovskí zemepáni neplnili vôľu Pavla IV. voči kláštoru, teda neprispievali primerane na chod kláštora. V 19. storočí sa jedno z pálffyovských sŕd stratilo. Druhé je dnes uschované na bezpečnom mieste a pri významných príležitostiach sprístupnené verejnosti.

Tajné chodby

Mnohí Malačania hovoria, že pod mestom vedú podzemné tajné chodby, ktoré vystavali Pálffyovci ešte v 17. storočí. Bolo to obdobie tureckých vojen a protihabsburských povstaní, teda pre malackých zemepánov krajne nepriaznivé časy. Z podzemných priestorov pálffyovského zámku podľa legendy vychádzajú tajné podzemné chodby. Sú vystavané z tehál, klenuté. Sú dostatočne veľké na to, aby nimi prešiel malý zapriahnutý koník. Slúžia najmä ako úniková cesta pre prípad potreby, ale využíli sa aj na zásobovanie, či na presun v prípade nepriaznivého počasia. Hlavná chodba vedie zo zámku do františkánskeho Čierneho kláštora. Ďalšie chodby viedli do iných pálffyovských budov v meste (Malý kaštieľ, Bersón a Rendunk) a do Plaveckého Podhradia. Existencia chodieb sa spomína aj v súvislosti s farským kostolom a s niekdajšou farou. Pod časťou kostola sa nachádzajú rozsiahle podzemné priestory, dodnes nepreskúmané. Otázniky vyvoláva aj umiestnenie krýpt pod Čiernym kláštorom. Podľa pamätníkov chodby poznali Pálffyovci, ale aspoň niektoré aj františkáni. Využívali ich až do polovice 20. storočia, vtedy boli plne funkčné. V roku 2007 prebiehal prieskum zámku a okolia. Vedľa zámku a v parku sa pod povrchom zeme našli zaujímavé objekty. Na niektorých miestach parku sa exaktne preukázala existencia dutých podzemných priestorov. Otázka zostáva otvorená a odpoveď dá až seriózny odborný výskum.

Cisárske manévre

Zaujímavá príhoda sa viaže k vojenským manévrom, ktoré prebiehali koncom 19. storočia v Malackách a zúčastnil sa ich aj sám rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Počas svojho pobytu cisár spal v pálffyovskom zámku a kňažná na jeho počesť pripravila veľkú hostinu, na ktorej sa panstvo dobre bavilo. Avšak cisár po oficiálnej časti oslavy odišiel – jedol vraj to isté jedlo ako jeho vojaci a spal na železnej posteli so slamníkom.

Tajomný hrob na starom cintoríne

Na malackom starom cintoríne, pri vstupe vpravo sa nachádza hrob maliara Michala Tillnera, vybudovaný v tretej štvrtine 20. storočia. Keď kopali jeho základy, natrafili v hĺbke približne štyroch metrov na šesťhrannú rotundu, ukrývajúcu minimálne štyri truhly. Boli oceľové, tepané s držadlami, vykladané ozdobami zo zlata alebo bronzu. Bol to unikátny archeologický nález. Snáď by mohol prezradiť niečo o bitke na Moravskom poli v 13. storočí, kde padol český kráľ Přemysl Otakar II. Malačania však na historickú rotundu vyliali betón, dokončili hrob pre Tillnera a otázka tajomného hrobu zostáva dodnes nezodpovedaná.